Naša civilizácia je v ťažkej kríze hodnôt života a lásky
Slovensko:Trnavská univerzita v Trnave dnes udelila čestné doktoráty Honoris
causa dvom slovenským kardinálom.
Slávnostné zasadnutie Vedeckej rady Trnavskej
univerzity v Trnave spojené s udelením titulu „doctor honoris causa“ sa konalo v
katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Trnave o pol druhej popoludní.
Kardinálovi
Jánovi Chryzostomovi Korcovi univerzita udelila čestný doktorát za jeho významný
prínos k prehĺbeniu filozofickej a historickej reflexie bytia, s osobitným zreteľom
na slovenské dejiny.
Kardinálovi Jozefovi Tomkovi udelila Trnavská univerzita
čestný doktorát za jeho významný prínos pri rozvíjaní dialógu ako spoločnej cesty
k pravde a v napomáhaní jednoty a lásky medzi ľuďmi a národmi.
Kardinál
Tomko pri prijímaní čestného doktorátu okrem iného povedal:
Vaša Magnificencia,
Vaša Spektabilita, vážený akademický senát, drahý Brat kardinál, Vaša Excelencia pán
apoštolský nuncius, Otcovia arcibiskupi a biskupi, vážený pán primátor mesta Trnavy
a iní zodpovední predstavitelia verejného, kultúrneho a politického života, milí študenti,
vzácni hostia.
Ponajprv ďakujem Trnavskej univerzite za udelenie čestného doktorátu,
ako aj všetkým, čo sa o to rôznym spôsobom pričinili.
Dovoľte mi však, aby
som použil tých niekoľko minút k tomu, aby som aspoň telegraficky nadhodil interdisciplinárnu
problematiku, ktorá ma stále viac zaujíma, lebo je mimoriadne dôležitá pre dnešnú
Európu, ba aj pre svet a, čo najviac zaváži, hlboko sa týka aj nášho Slovenska.
Ide
o otázku našej civilizácie.
Tzv. západná civilizácia smeruje napriek všetkým
zdanlivo pozitívnym javom do obdobia úpadku, ktorý charakterizuje vývoj rôznych civilizácií,
čo sa vymenili v dejinách ako morské vlny na spôsob vzostupného „prílivu“ až k zostupu,
čiže „odlivu“, ako nazval tento historický proces striedania civilizačných období
Gian Battista Vico.
V akom štádiu sa nachádza dnes naša Európa a my v nej?
A prečo táto otázka na univerzitnej pôde?
Nuž ponajprv preto, lebo sa o nej
už niekoľko desaťročí diskutuje a z hypotézy o fáze úpadku sa stáva čím viac vedecká
téza, ktorú prijímajú historici a sociológovia ako Arnold Toynbee, Oswald Spengler,
Christopher Dawson, Anderle a iní.
Samuel P. Huntington pokročil ďalej, keď
v knihe „The Clash of Civilizations and the Remaking of World Order“ tvrdí, že riešenie
príde z konfliktu a zo zrážky medzi teraz panujúcimi hlavnými civilizáciami, ktoré
sa už po páde dvoch blokov nedefinujú ideológiou alebo hospodárskym systémom, ale
skôr podľa reči, náboženstva a tradícií, čiže podľa kultúrno - náboženského obsahu.
Preto
si kladie otázku, ako skončí „zrážka“ medzi „západnou“ civilizáciou, ktorú stotožňuje
s kresťanstvom, a medzi islamom inšpirovanou civilizáciou.
Napriek tomu, že
mnohé konflikty v posledných desaťročiach (Bosna, Čečensko, Predná Ázia, Indonézia,
Sudan) majú aj náboženskú zložku, Huntington príliš zjednodušuje celú problematiku.
Veď
aj hospodárske a demografické, ba aj ideologické a mocenské dôvody sú ešte stále silnou
príčinou spomínaných rozporov.
Okrem toho sme svedkami, že západná civilizácia
odmieta sa priznať ku kresťanským koreňom, ako sme to videli v debate o Ústave spojenej
Európy, ba komisia terajšieho európskeho parlamentu odmietla schváliť katolíckeho
politika za komisára, keď prejavil svoje presvedčenie protiviace sa homosexuálnym
manželstvám a obhajoval prirodzenú úlohu matky v rodine.
Aj iné útoky na kresťanské
znaky, napr. v Tolone, v Badene a známy prípad protestantského pastora vo Švédsku
svedčia o protikresťanských tendenciách v západnej civilizácii.
Laicistické
(nie iba laické) chápanie štátu vytláča náboženstvo z verejného života do čisto súkromnej
sféry a zaháňa Cirkev do sakristie, zakazuje náboženské symboly, ale pritom si dovoľuje
ukladať na ľudí novú, vlastnú morálku v otázkach bioetiky, života a smrti.
V
mene nového chápania ľudského šťastia, ktoré pripúšťa iba pôžitok a nelieči ale odstraňuje
každú bolesť, sa pretláča do zákonov legalizované zabíjanie starých a chorých ľudí,
keď sme si už zastreli oči pred zabíjaním nenarodených.
V mene humanity a kvality
ľudského života sa začínajú zabíjať ľudia, ba už aj deti, ako o tom svedčí prípad
v Groningene, v Holandsku, kde po zavedení eutanázie, sudca povolil na návrh lekárskej
komisie zabiť so súhlasom rodičov dospievajúce dieťa.
V zásadných mravných
a etických otázkach si politická moc nárokuje výsostnú a záväznú autoritu. Osvietenskú
bohyňu rozumu „la Raison“, známu z francúzskej revolúcie, sa snažia niektorí znovu
posadiť na Boží trón.
Dnes viacerí neuznávajú zásadu: „Dajte cisárovi, čo je
cisárovo a Bohu, čo je Božie“, lebo cisár si osvojuje božskú autoritu na poli mravnosti.
Až
teraz sa začína rodiť hrôzostrašná neľudská spoločnosť, ako ju pred polstoročím opísal
Aldous Huxley vo fantastickom románe Prekrásny nový svet (The brave new world) kde
noví a šťastnejší, zdravší ľudia sa rodia z umelo oplodnených vajíčok, zrodiť sa z
lásky otca a matky bude skoro hanbou, stále manželstvo a rodina sú zbytočným prežitkom,
alebo najviac alternatívou. Šťastie sa dá dosiahnuť mechanicky alebo chemicky.
Jedno
je jasné: naša civilizácia je v ťažkej kríze najmä v oblasti dvoch najzákladnejších
ľudských hodnôt: ohľadne života a ohľadne lásky.
Pojem lásky sa stále viac
zužuje z oblasti vôle, ducha, citu a telesných prejavov pod kontrolou rozumu a vôle
a presunuje smerom k pudovosti, nespútanej vášnivosti a iracionálnosti. Teda od romantiky
ružových románov plných lásky ako slepého, náhodného citu k freudovskému chápaniu
lásky ako živelnej pohlavnosti, ktorú netreba nijako upravovať a riadiť rozumom a
vôľou, aby nevznikli psychické zábrany a komplexy, až po materialistické zúženie lásky
a šťastia na čisto živočíšnu rozkoš, ako ju aj teoreticky hlásal Wilhelm Reichl.
Predmet
a cieľ lásky je stále menej iná osoba, ktorej chceme dobro a šťastie, ale skôr aby
som sa ja „cítil dobre“. Ak sa niekto už „necíti“ šťastným s druhou osobou, prestáva
platiť akýkoľvek záväzok. Dieťa je tu viac prekážkou ako bohatstvom a naplnením.
Láska
a šťastie sa teda stále viac chápu sebecky, individualisticky, aj keď môže ísť o egoizmus
pestovaný v dvojici. Tu niet miesta pre súvisiace hodnoty, ako je dobro rodiny, dobro
detí, obetavosť, vernosť, schopnosť darovať sa, rásť, slúžiť druhému, životu, ľudstvu.
Také
chápanie „lásky“ ju samozrejme vyprázdňuje ako hodnotu a má nedozerné následky na
poli rodiny a ľudského spoločenstva vôbec.
Láska a život úzko súvisia. Hodnota
ľudského života sa pomaly stráca. Západná civilizácia si tu často protirečí. Na jednej
strane vie vynaložiť veľké úsilie a techniku, len aby zachránila jeden ľudský život.
Ale na druhej strane je schopná jednou bombou zničiť státisíce ľudí, uzákoňuje slobodu
zabíjať nenarodené deti, ba eutanáziou usmrtiť starých a chorých ľudí, vraj na ich
želanie, ale teraz už aj narodené deti do dvanástich rokov, dokonca proti ich vôli,
ako o tom svedčí prípad z Groningenu.
Život ako výsostné dobro ľudskej osoby
sa obetuje na oltári účelnosti a užitočnosti pre spoločnosť. Užitočné je však iba
to, čo prináša zisk alebo čo sa páči. „Pokrok“ sa stáva okrídleným slovom a ospravedlnením
pre hocaké zákroky do ľudského života, lebo dobro ľudskej osoby už nie je najvyšším
kritériom. Klonácia, sterilizácia, umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo sú len
technickým problémom.
Ako tvrdí Jean-Claude Guillebaud vo svojom diele „Le
principe d´humanité“, tu sa už siaha na samotný princíp ľudskosti, ľudskej prirodzenosti.
Ak štátna alebo iná politická moc dovolí také zásahy, tak sa považujú za mravne dovolené
a legitímne.
Nepodlieha však technika, hmotný úžitok a zisk, pokrok, ba aj
veda nejakým vyšším normám? Akú platnosť a šírku má dnes „Nezabiješ“? A čo bioetika?
A čo ľudský cit a čo ľudská prirodzenosť a hodnosť človeka?
Nuž, život ako
hodnota je naozaj v kríze v západnej civilizácii. Ešte pred päťdesiatimi rokmi americký
profesor ruského pôvodu Pitirim Sorokin, autor štvorzväzkového diela „Social and Cultural
Dynamics“ (American Book Co.,1937-1985), preštudoval spoločenské javy, ktoré sprevádzali
úpadok a zánik jednotlivých civilizácií, ako sa postupne vystriedali.
Medzi
nimi našiel práve mravný úpadok v oblasti pohlavnej lásky a rodiny. Inými slovami:
rodinu, ako spoločenstvo lásky a života. S jej úpadkom upadá a zaniká každá civilizácia.
Kresťanská
antropológia má tu svoju jasnú odpoveď, ktorú čerpá z biblického chápania človeka
a rodiny, z pozorovania ľudskej prirodzenosti a zo skúsenosti nahromadenej v rozličných
kultúrach a svetadieloch.
Na Slovensku tieto hodnoty sa ešte pomerne dosť dobre
zachovali, i keď nie na každej úrovni. Prehĺbiť a osvetliť tieto základné hodnoty
z rôznych hľadísk môže byť dôležitou úlohou univerzity. Pritom to môže byť aj náš
slovenský cenný prínos do európskej a vôbec západnej kultúry".