Príhovor Jána Pavla II. na generálnej audiencii v stredu 10. novembra 2004
Vatikán:Na generálnu audienciu prišlo do Vatikánu vyše 13 000 pútnikov zo 17
krajín. Vzhľadom na chladné počasie sa konalana dvoch miestach. Ján Pavol II. prišiel
najprv do Baziliky svätého Petra, kde pozdravil tam prítomné skupiny anglicky a nemecky
hovoriacich pútnikov a chorých na invalidných vozíčkoch. Potom sa presunul do Auly
Pavla VI, kde predniesol zvyčajnú katechézu. Jej témou dnes bol 61. žalm:Iba v
Bohu je náš pokoj.
Príjemné slová žalmu, ktoré sme si práve vypočuli, sú
vrúcnou strelnou modlitbou a výzvou, ktorá je životným programom: „Iba v Bohu spočiň,
duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása,
moja opora, nezakolíšem sa.“ (vv. 2-3.6-7).
Žalm tu hovorí o dvojakej dôvere.
Ide o dve základné voľby, jedna je dobrá a druhá zvrátená. Z nich vyplýva aj dvojaké
správanie. Predovšetkým je to dôvera v Boha, už zdôraznená na začiatku,kde prichádza
na scénu ako symbol stability a istoty, ako pevnosť a ochranný val.Žalmista prízvukuje:
„V Bohu je moja spása i sláva; Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište.“ (v. 8).
Toto hovorí potom, čo spomenul nástrahy nepriateľov, ktorí sa pokúšajú „zvrhnúť ho
z popredného miesta.“ (por. vv. 4-5).
Spomína sa tu potom aj iná dôvera, dôvera
k modlám, na ktorú sa modliaci človek díva veľmi kriticky. Je to dôvera, ktorá hľadá
svoju pevnosť a stabilitu v násilí, krádežiach a v bohatstve. Výzva teda nadobúda
rozhodný a jasný charakter: „Nespoliehajte sa na násilie a neprepadnite zbojstvu;
ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce.“ (v. 11). Idoly, ktoré sa tu spomínajú,
a ktoré sú proti dôstojnosti človeka a spoločenskému spolunažívaniu, sú tri.
Prvým
falošným božstvom je násilie, ku ktorému sa ľudstvo utieka žiaľ aj v našej krvavej
súčasnosti. K tomuto idolu sa pridáva nesmierny zástup vojen, prenasledovania, násilia,
mučenia a zabíjania bez náznaku čo len najmenšej výčitky.
Druhým falošným božstvom
je lúpež, ktorá sa prejavuje vo vydieraní, v sociálnej nespravodlivosti, v úžere,
a v politickej a hospodárskej korupcii. Mnoho ľudí si robí ilúzie, že týmto spôsobom
dosiahne uspokojenie svojej žiadostivosti.
Napokon, je tu aj tretí idol, ktorý
sa „lepína srdce“ človeka. Ten spočíva v klamnej nádeji, že je možné uniknúť smrti
(por.Ž48) a zabezpečiť si primát prestíže a moci.
Slúžiac tejto diabolskej
triáde, človek zabúda, že idoly sú nielen neskutočné, ale aj škodlivé. Ak dôveruje
iba v seba a v tietoveci, zabúda, že je to „iba klam a prelud a že keby sa to postavilo
na váhu, dohromady by to bolo ľahšie ako para.“ (Ž 61,10; por.Ž38, 6-7).
Ak
by sme si boli skutočne vedomí našej slabosti a vlastného obmedzenia, nevybrali by
sme si cestu dôvery v idoly, ani by sme si neorganizovali život podľa krehkých a nestálych
pseudohodnôt. A preto orientujme sa predovšetkým smerom k inej dôvere, ktorá má za
svoj stred Pána, prameň večnosti a pokoja. Iba jemu, totiž, „patrí moc“, iba on je
prameň milosti, iba on máv rukách spravodlivosť a „každému odpláca podľa jeho skutkov.“
(por.Sal61,12-13).
Druhý vatikánsky koncil túto výzvu 61. žalmu zdôraznil
kňazom, aby „bohatstvu, neoddávali svoje srdce.“ (v. 11b). Dekrét o kňazskej službe
a živote hovorí: „Nech kňazi nelipnú srdcom na bohatstvách, nech sa vystríhajú akejkoľvek
baživosti a nech sa svedomite vyhýbajú obchodovaniu každého druhu.“ (Presbyterorum
ordinis, č. 17).
Akokoľvek, táto výzva odmietnuť zvrátenú dôveru a zvoliť
si tú, ktorá nás privádza k Bohu, platí pre všetkých a musí sa stať našou zornicou
v každodennom správaní, v morálnych rozhodnutiach a v životnom štýle. Iste, je to
tvrdá a náročná cesta. Spravodlivému prináša aj skúšky a chvíle odvážnych rozhodnutí,
ktoré sú však vždy ovplyvnené dôverou v Boha.V tomto svetle cirkevní Otcovia videli
v človeku, o ktorom je reč v 61. žalme predobraz Krista a úvodnú výzvu úplnej dôvery
v Boha dali do úst práve jemu.
V tejto súvislosti svätý Ambróz vKomentári
k 61. žalmuhovorí: „Náš Pán Ježiš Kristus keď vzal na seba telo človeka, aby ho
očistil práve vo svojom tele, čo mal urobiť okamžite ak nie zničiť zlý vplyv dedičného
hriechu? Ten prišiel skrze neposlušnosť, teda porušením Božích príkazov. Predovšetkým
teda Kristus musel obnoviť poslušnosť, aby zahasil ohniskohriechu. On osobne sa stal
poslušným a chce, aby sme ho v nej nasledovali aj my.“ (Commento a dodici Salmi61,4:SAEMO,
VIII, Milano-Roma 1980, p. 283).
Na audiencii nechýbali slovenskí pútnici.
Ján Pavol II. ich takto pozdravil:
Srdečne vítam pútnikov z Dlhého
Poľa ako aj diakonov Kňazského seminára svätého Karola Boromejského z Košíc, ktorý
slávi desiate výročie svojho obnovenia. Bratia a sestry, rád vám udeľujem Apoštolské
požehnanie.