Príhovor Jána Pavla II. na generálnej audiencii v stredu 27. októbra 2004

Vatikán:Na stredajšej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 20 tisíc pútnikov z 22 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 48. žalm,Bohatstvo človeka nespasí.

Druhá časť 48. žalmu ktorý sme si práve vypočuli, odsudzuje ilúziu človeka pochádzajúcu zo zbožšťovania bohatstva. Toto je však jedno z trvalých pokušení ľudstva. Mať veľa peňazí a považovať ich za prostriedok nepremožiteľnej moci, dokonca nazdávať sa, že si možno podplatiť aj smrť a tak sa od nej vzdialiť.

V skutočnosti však smrť vtrhne a svojou mocou zničí všetky ilúzie, zmetie každú prekážku, a poníži každého, kto dúfa iba v seba samého (por. v. 14). Každého, bohatého i chudobného, panovníkov i poddaných, hlúpych i múdrych pošle na cestu do večnosti. Účinný je obraz, ktorý naznačuje žalmista, keď predstavuje smrť ako pastiera, ktorý pevnou rukou vedie stádo pominuteľných stvorení. (por. v. 15) 48. žalm nám teda ponúka realistickú a prísnu meditáciu o smrti, prechod, ktorý nevyhnutne patrí k životu človeka.

Často hľadáme všetkými možnými spôsobmi ako ignorovať túto skutočnosť a nemyslieť na ňu. No táto námaha je zbytočná a tiež aj nepotrebná. Úvaha o smrti totiž sa ukazuje ako dobrá, lebo relativizuje mnohé nepodstatné skutočnosti, ktoré sme si žiaľ absolutizovali, ako napríklad bohatstvo, úspech, moc... Múdroslovný starozákonný spisovateľ Sirach preto upozorňuje: „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš"(7, 36).

Tu však v našom žalme nastáva rozhodujúca zmena: Ak nás peniaze nedokážu „vykúpiť“ zo smrti, je tu predsa niekto, kto nás môže zachrániť pred tmavým a dramatickým koncom. Žalmista totiž hovorí: „Moju dušu Boh vykúpi, z moci podsvetia ma iste vezme k sebe.“

Tak sa otvára pre spravodlivého horizont nádeje a nesmrteľnosti. Na otázku, ktorú sme si položili na začiatku žalmu – prečo sa báť (v. 6) teraz prichádza odpoveď: „Ak vidíš, že niekto bohatne, netráp sa.“ Spravodlivý, chudobný a ponížený človek, keď príde k poslednej hranici života, nemá nič, čo by mohol dať ako „výkupné, aby zastavil smrť a vyhol sa tak jej ľadovému objatiu. No je tu pripravené preň veľké prekvapenie: Sám Boh za neho platí výkupnéa vytrhne z rúk smrti svojho verného, lebo on je jediný, ktorý môže premôcť smrť, je neporovnateľne mocnejší než ktokoľvek z ľudí.

Preto nás žalmista pozýva, aby sme sa nebáli a nezávideli bohatému, ktorý je vo svojej pýche čoraz viac namyslený, lebo keď príde smrť, nemôže so sebou vziať ani zlato, ani striebro, ani slávu či úspech. (por. vv. 18-19) Veriaci však, ktorý dôveruje Pánovi, nebude Pánom opustený, ale ten mu ukáže cestu života, plnosť radosti z jeho prítomnosti, a nekonečnú slasť po jeho pravici. (por.Sal15,11).

Tak teda si môžeme na záver meditácie o 48. žalme pripomenúť slová Pána Ježiša, ktorý nám hovorí o pravom poklade, nad ktorým nemá moc ani smrť: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. (Mt6,19-21).

Svätý Ambróz, inšpirovaný Kristovými slovami, zdôrazňuje jasným a rozhodným spôsobom pominuteľnosť bohatstva: „Všetko sú to nestále veci, a čoskoro sa stratia tak, ako prišli. Poklad v tomto zmysle je iba obyčajný sen. Keď sa prebudíš, už ho niet. Človek, ktorý však dokáže vytriezvieť z tejto márnivosti sveta a zmocniť sa čnosti skromnosti, pohŕda týmito vecami a peniazom nepripisuje nijakú hodnotu.“ (Commento a dodici salmi, n. 23:SAEMO, VIII, Milano-Roma 1980, p. 275).

Milánsky biskup teda pozýva všetkých nenechať sa naivne zlákať bohatstvom a ľudskou slávou. Píše: „ neboj sa ani keď budeš počuť, o neviem akej sláve kohokoľvek z mocných! Hľaď vždy pozorne do hĺbky, a uvidíš, že za tým je úplná prázdnota, ak nie je v ňom aspoň zrnko viery.“ Totiž, pred príchodom Krista, človek bol stratený a opustený. „Pád dávneho Adama nás uponížil, no Kristova milosť nás pozdvihla. Kristus sám sa uponížil, aby nás pozdvihol, a aby v človeku tak prebývala plnosť čností.“ Svätý Ambróz uzatvára svoju úvahu slovami svätého Jána, s ktorým aj mi môžeme povedať: Z jeho plnosti sme všetci prijali a to milosť za milosťou.“ (Jn1,16) (por. tamtiež).

V závere audiencie Ján Pavol II. sa vyjadril k vážnej situácii v Iraku.

„Každý deň sprevádzam v modlitbách milovaný iracký ľud, ktorý by chcel obnoviť inštitúcie vo svojej krajine. Zároveň povzbudzujem kresťanov aby veľkodušne pokračovali a dávali aj naďalej svoj podiel na zmierení sŕdc.
Tiež vyjadrujem moju sústrasť nad bolesťou rodín všetkých obetí i na utrpení rukojemníkov i všetkých nevinných ľudí, ktorí trpia slepým barbarstvom terorizmu".