Nový blahoslavený Jozef-Mária Cassant

Vatikán:V nedeľu 3. októbra Ján Pavol II. na námestí svätého Petra vyhlási päť nových blahoslavených. Dnes vám prinášame životopis jedného z nich.

Jozef-Mária Cassant(1878-1903) sa narodil 6. marca 1878 v Casseneuil, v Lot-et-Garonne vo Francúzsku, ako druhorodený syn v rodine lesníka. Štúdia ukončil v kolégiu Bratov sv. Jána Krstiteľa de la Salle. Keďže mal slabšiu pamäť, musel vynaložiť pri učení veľa úsilia.

V rodine aj u bratov dostal dobré kresťanské základy. Postupne v ňom dozrievala hlboká túžba stať sa kňazom. Farár don Filhol požiadal istého kaplána, aby Jozefovi pomohol so štúdiom, avšak nedostatočná pamäť bola prekážkou pre vstup do seminára. Jozef sa v rokoch dospievania uzobral do ticha a modlitby. Don Filhol mu poradil, aby sa orientoval na trapistov. Po skúšobnom období na fare Jozef 5. decembra 1894 vstúpil do cisterciánskeho opátstva Panny Márie na púšti v diecéze Touluse.

V tom čase bol majstrom novicov kňaz André Malet, ktorý mal schopnosť vytušiť potreby duší a odpovedať na ne veľmi ľudským spôsobom. Od prvého stretnutia preukazoval Jozefovi svoju dobrosrdečnosť: „Dôveruj! Ja ti pomôžem milovať Ježiša Krista“. Mladý rehoľník často rozjímal nad Ježišovým utrpením a krížom. „Cesta Ježišovho Srdca“, ktorú vyučoval otec André, je pozvaním neustále žiť prítomný okamih s trpezlivosťou, nádejou a láskou. Brat Jozef si je naplno vedomý svojich nedostatkov a slabostí, ale stále viac sa spolieha na Pána Ježiša, ktorý je jeho silou. Chce sa darovať Kristovi úplne. Večné sľuby zložil 24. mája, na sviatok Nanebovstúpenia Pána.

Potom sa začína jeho príprava na kňazstvo, po ktorom veľmi túžil, lebo ho videl spojené s vysluhovaním Eucharistie, a tá pre neho znamenala všetko. Lekcie z teológie mu dával spolubrat, ktorý nemal pochopenie pre jeho ťažkosti s učením, a preto sa pre mladého citlivého rehoľníka stali veľmi bolestnou životnou skúsenosťou. Silu nachádzal v Kristovi prítomnom v Eucharistii, „jedinom šťastí na zemi“. So svojimi ťažkosťami sa zdôveroval otcovi Andréovi, ktorý ho chápal a utešoval. Napokon však zvládol aj skúšky a 12. októbra 1902 prijal kňazskú vysviacku.

Zakrátko sa u neho prejavili príznaky tuberkulózy a zistilo sa, že choroba je už v pokročilom štádiu. Mladý kňaz sa však so svojimi ťažkosťami priznal až keď sa nedali skryť: prečo by sme si mali sťažovať, keď rozjímame nad utrpením Spasiteľa na jeho krížovej ceste? Opát kláštora mu nariadil 7-týždňový pobyt v rodine, no i napriek tomu sa jeho stav zhoršoval. Krátko po návrate do kláštora ho preložili do nemocničnej izby: bola to nová príležitosť obetovať za Krista a za Cirkev svoje fyzické utrpenie, ktoré sa stále znásobovalo. Otec André aj teraz stál pri ňom, počúval ho, dodával mu silu. Jozef hovoril: „Keď už nebudem môcť slúžiť svätú omšu, vtedy ma Ježiš môže povolaťk sebe“. Zomrel 17. júna 1903.