Kardinál Ratzinger o návšteve pápeža v Lurdoch

Francúzsko:Prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Jozef Ratzinger, pri príležitosti návštevy Jána Pavla II. v Lurdoch poskytol rozhovor francúzskemu denníku Le Figaro, kde vysvetľuje význam tejto púte Petrovho nástupcu.

Pápež prichádza do mariánskej svätyne, ktorá je veľmi navštevovaná chorými a trpiacimi. Vzhľadom na jeho vlastnú únavu a zdravotný stav, aký osobitný význam pripisujete tomuto úkonu ?

Môj osobný dojem je, že Svätý Otec siželá ísť spolu s chorými k Panne Márii, on sám trpiaci a chorý. Ranený chorobou a starobou bude sa modliť v tejto mariánskej svätyni v akte solidarity s trpiacimi. Nejde ani tak o hľadanie vonkajšieho ozdravenia ako o materskú útechu Panny Márie, z ktorej pramení vnútorná silu.Okrem toho si myslím, že treba vyzdvihnúť hodnotu symbolu fontány, čerstvej vody… Svätá Panna dala túto vodu ako symbol očisťovania, ozdravenia a čistoty stvorenia. Ona sama, naplnená Duchom Svätým, je zdroj čistoty.

Hľadá aj pápež očisťovanie v skúške svojej choroby ?
Všetci potrebujeme očisťovanie, a hlavne obnovu. Ján Pavol II. sa plne odovzdáva do vôle Božej. Všetci vieme, že utrpenie vyvoláva našu obrannú reakciu a otázku: Prečo Boh koná takto s nami? Kde je jeho dobrota v našej chorobe? Nie je možnéokamžite a hneď pochopiť zmysel utrpenia. Ako také, so svojím ničivým charakterom predstavuje ubúdanie a zmenšovanie sa nášho života a stavia nás do situácie otázok a zápasu. Pútnická cesta životom nám však umožňuje žiadať silu u Pána, abyon nám dal tútoschopnosť vojsť s naším utrpením do jeho utrpenia aby ho on mohol zmeniť na lásku.

Ján Pavol II. je po siedmykrát vo Francúzsku. Aký je jeho vzťah k tejto krajine, ktorú nazval prvorodenou dcérou Cirkvi?
Ako viete, Svätý Otec má veľký obdiv pre Cirkev voFrancúzsku a jej významnú teológiu. Spolupracoval s niektorými jej predstaviteľmi počas druhého vatikánskeho koncilu, najmä počas spracovávania konštitúcie Gaudium et Spes, ktorá bola, viac než iné, formovaná francúzskym myslením. Za kardinálom menoval Henryho de Lubaca a Yvesa Congara. Študoval teológiu s otcom Garrigou-Lagrangeom. Jeho duchovná a teologická formácia je spojená s Francúzskom, ktoré veľakrát navštívil. Zvlášť si spomínam hlavne na návštevu v oku 1996, počas ktorej Francúzsko slávilo výročie krstu kráľa Chlodovika ako znovuobnovenie krstu Francúzska.Prvorodená dcéra Cirkvi, teda tej západnej, dala univerzálnej Cirkvi veľa.

Pokračuje toto jej osobitné poslanie ešte aj dnes?
Áno, myslím si, že hej. Je to podstatná skutočnosť. Samozrejme, že pápež je zaujatý aj otázkou ideologického laicizmu, ktorý sa dnes silne prejavuje. Samozrejme, že sme za laicitu. Ale sme proti ideologickému laicizmu, ktorý nesie so sebou nebezpečie uzatvoriť Cirkev do geta subjektivity. Tento myšlienkovýprúd si želá, aby verejný život nebol dotknutý kresťanskou a náboženskou realitou. Takáto separácia, ktorú by som nazval absolútny, svetský ideál by bola určite nebezpečenstvom pre duchovnú, morálnu i ľudskú tvár Európy. Dúfame teda, že vitalita Cirkvi vo Francúzsku je dostatočná na to, aby pomohla Európe ako celku odpovedať na túto provokáciu, na túto výzvu. Zdá sa mi, že existuje silné úsilie reevanjelizovať Francúzsko, a opäť dať viere pevnú prítomnosť vo verejnom živote. Ide o to pochopiť - pri plnom rešpekte kultúrneho pluralizmu, náboženskej slobody a zdravého laicizmu - že kresťanská viera má čo povedať v dnešnej spoločnosti. Viera nie je niečo iba osobné a subjektívne, ale obsahuje veľkú duchovnú silu, ktorá sa musí týkať verejného života a patrične naň vplývať.

Vaša kongregácia uverejnila vlani dokument o zodpovednosti katolíckych politikov, a nedávno ste adresovali aj americkým biskupom list na túto tému. V diskusii ide o kandidatúru Kerryho, ktorý vraví o sebe, že je katolík no je liberálny v otázke potratu. Nejde tu o natískanie sa Cirkvi a Vatikánu do politického života krajiny?
Predovšetkým chcem upresniť, že publikovaním tohto textu bol náš úmysel zdôrazniť, že v angažovaní sa katolíkov v politike Cirkev je za pluralizmus. Štát musí zabezpečiť slobodu myslenia a náboženstva. Nehľadáme spôsoby presadzovať našu vieru iným pomocou politiky, ale sme presvedčení o tom, že viera je svetlo pre rozum, a že katolícky politik musí mať možnosť sprostredkovať toto svetlo aj vo svojom politickom boji.

Pokiaľ ide o právo na život, toto musí byt chránené všetkými štátmi, od prvého momentu života až po posledný výdych. Ti ide o podstatu života, to nie je pozícia viery a bolo by proti viere protirečiť tejto samozrejmosti. Politik, ktorý zaujíma inú pozíciu, nerešpektuje obraz Boha a nedotknuteľnosť ľudskej osoby a je v opozícii s racionálnou zložkou viery. V tomto zmysle je proti základnému prvku kresťanského svedomia. Americkí biskupi v nasledujúcej debate uverejnili vyhlásenie týkajúce sa otázky, či katolícky politik, ktorýje za potrat, môže alebo nie, pristúpiť k Eucharistii. Pripomenuli, že spytovanie svedomia pred Eucharistiou sa netýka len politikov, ale všetkých veriacich a že tu nejde len o pozíciu vzhľadom na otázku potratu, ale o celkový prístup ku kresťanskému spôsobu života. Vo verejnosti sa tak chcel vzbudiť dojem, že je tu protiklad medzi americkými biskupmi a Kongregáciou pre náuku viery ohľadom tejto otázky. Toto nie je presné: ak spôsoby prezentácie sú rozdielne, princípy sú rovnaké, tie isté ajasné, v podstate vládne zhoda.

Ako je to so svedomím politika, teda človeka, ktorý pracuje v politike?
Svedomie nie je len subjektívne, ono má objektívne kritéria. Katolík nájde svetlo na formovanie svojho svedomia v učení viery. Zdá sa mi, že „subjektivizácia“ svedomia je veľký omyl našej doby. Často je bez kritérií a koniec koncov hrozí, že ako nedefinovaný subjekt sa stane konečnou mierou všetkých našich činností. S absolutizáciou subjektu v mene svedomia strácame možnosť komunikácie s morálkou i spojenie so základnými bázami spoločnosti. Subjekt, teda človek, nie je sám, a musí byť otvorený k náročnému poznaniu ľudskej podstaty, k ľudskej osobe ako takej.

Napriek svojmu úsiliu, Svätá stolica nemohla ovplyvniť, aby preambula ústavy Európskej únie obsahovala zmienku o kresťanských koreňoch Európy. Aký je Váš názor ?
Som presvedčený, že ide o chybu. Európa je kontinent kultúrny a nie geografický. Je to práve kultúra, ktorá jej dáva spoločnú identitu. Korene, ktoré formovali a umožnili formáciu tohto kontinentu, sú kresťanské. Ide tu jednoducho o historický fakt. Mám ťažkosti pochopiť odpor vyjadrený proti tomuto neodškriepiteľnému faktu. Ak vy tvrdíte, že ide o dávny, minulý čas, oudalosti z dávnej minulosti, odpoviem vám, že znovuzrodenie Európy po 2. svetovej vojnebolo možné vďaka mužom politiky, ktorí mali silné kresťanské korene. Ide o osobnosti ako Schuman, Adenauer, de Gaulle, De Gasperi a ďalších. Boli konfrontovaní s deštrukciami, ktoré boli spôsobené ateistickou a protikresťanskou totalitou. Mlčať o tejto realite je vec veľmi zvláštna a tiež nebezpečná. Bolo by potrebné pokračovať v debate na túto tému, hovoriť o tom, lebo sa obávam, že za touto opozíciou sa skrýva nenávisť Európy voči sebe samej a voči svojim veľkým dejinám.

Štúdium kandidatúry Turecka sa upresňuje. Jeho vstup do Únie, podľa vás , znamenal by šok alebo vzájomné obohatenie kultúr?
Hovorili sme o Európe ako o kontinente a kultúrnom celku, nie geografickom. V tomto zmysle, Turecko reprezentovalo vždy iný kontinent v priebehu histórie bolo v permanentnom kontraste s Európou. Boli vojny s Byzantskou ríšou, pád Konštantinopolu, balkánske vojny, ohrozovanie Viedne a tak ďalej... Môj názor je tento: stotožniť tieto dve reality by bol omyl. Znamenalo by to stratu bohatstiev, zmiznutie kultúrnych hodnôt za cenu ekonomického zisku. Turecko, ktoré sa považuje za laický štát, ale na islamskom základe, mohlo by sa pokúsiť o kontinent kultúry so susediacimi arabskými štátmi a stať sa tak protagonistom kultúry opierajúc sa o svoju vlastnú identitu, v spojení s hodnotami, ktoré my všetci by sme mali uznať.

Pokiaľ ide o náboženský fundamentalizmus, nie je vzrast laicizmu vo Francúzsku, ochranná reakcia na tento jav?
Podľa mňa vzrast fundamentalizmu je, aspoň z časti, vyprovokovaný horlivým laicizmom. Ide tu o odvrhnutie sveta, ktorý odmieta Boha a úctu k svätému, ide o svet, ktorý sa cíti úplne sebestačný, ktorý nepozná zákony, ktoré sú vlastné ľudskej osobe a ktorý robí človeka podľa svojej vlastnej schémy myslenia. Tento zmysel stratypre sväté, prerešpekt druhého, provokuje reakciu sebaobrany vo vnútri arabského a islamského sveta. Hlboké zneváženie, ktoré sa prejavuje vzhľadom na stratu zmyslu pre nadprirodzené, sa chápe ako dekadencia človeka. Laicizmus vo svojej absolutizovanej forme nie je tedaodpoveďou ohrozujúcu výzvu fundamentalizmu. Jedine primeraný náboženský zmysel v hlbokom súlade s rozumnosťou a múdrosťou môže zmierniť tento radikalizmus a umožniť tak nájsť rovnováhu v dialógu medzi kultúrami.