História dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie

Vatikán:Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn, Mesiáš a Vykupiteľ sveta sa zrodil z Panny Márie. Predpovedal to aj starozákonný Izaiáš: „Hľa Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo značí Boh s nami (Iz 7,14). To napokon vyznávame i my všetci v apoštolskom vyznaní viery: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny.

Čo však znamená, že Panna Mária bola nepoškvrnene počatá? Cirkev v náuke o nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému „staň sa“, sa mohol vteliťBoží Syn Ježiš Kristus. To nám hovorí, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky svätej Anny uchránená od dedičného hriechu. Boh Otec v Panne Márii pre svojho Syna pripravil matku, aby bola dôstojným príbytkom pre jeho, od večnosti existujúcehoSyna. Cez archanjela Gabriela ju však požiadal o jej slobodný súhlas so svojim plánom.

Ako mariánsky sviatok sa Nepoškvrnené počatie Panny Márie začal v Cirkvi sláviť v VIII. storočí na Východe a o sto rokov neskôr i na Západe. Pápež Klement XI. ho v roku1708 nariadil záväzným pre celú cirkev. Táto vieroučná pravda cirkvi ako dogma bola vyhlásená „ex catedra“ pápežom Piom IX. 8. decembra 1854 bullou Ineffabilis Deus. O štyri roky neskôr sa Panna Mária pod týmto menom predstavila pri svojom zjavení v Lurdoch. Bernadete Soubirousovej povedala: Ja som Nepoškvrnené počatie.

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ hovorí nám svätý apoštol Pavol (Gal 4,4-5). Bola to vôľa nebeského Otca, aby bol jeho Syn, Ježiš Kristus poslaný na svet na spásu ľudstva (porov. Jn 3, 16; Fil 2, 6-11). Bola to teda vôľa Otcova, aby bola žena dôverne zapojená do tohto veľkého plánu spásy človeka. „Matka Spasiteľa má presné miesto v pláne spásy“ – napísal aj Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater.

V bohatom ústnom podaní Cirkvi, vyšli z inšpirovaných stránok Svätého Písma vnuknuté Duchom Svätým, štyri záväzné vieroučné dogmy o Panne Márii (DV 9,10). II. Vatikánsky koncil vo svojej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium hovorí: „Pannu Máriu, ktorá pri anjelskom zvestovaní prijala Slovo Božie do srdca i lona a priniesla na svet Život, uznávame a uctievame ako pravú Matku Božiu a Vykupiteľovu“ (LG 53). Tietoslová II. Vatikánskeho koncilu sú ozvenou Efezského koncilu, kde v roku 431 tento ranný ekumenický koncil definoval prvú Mariánsku dogmu, že Panna Mária je Matkou Božou „Theotókos“, vyhlasujúc, že Mária je naozaj Matka Boha, Syna človeka: „Svätá Panna je Matkou Božou, pretože podľa tela priniesla na svet Slovo Božie, ktoré sa telom stalo“ (DS 113).

O niekoľko storočí neskôr, živá a modliaca sa Cirkev zvážila zjavenie o panenstve Márie v Písme, definovala druhú mariánsku dogmu o trvalom panenstve Panny Márie. Na Lateránskom koncile v roku 649 pápež Martin I. vyhlásil trojakú podstatu panenstva Márie: „Mária počala bez oplodnenia mužom z ducha Svätého, bez porušenia ho Krista porodila a po pôrode si zachovala neporušené panenstvo“ (Lateránsky koncil r. 649 A.D., DS 256).

Tretia mariánska dogma, o ktorej hovoríme práve dnes, prišla o viac než tisíc rokov neskôr. Definícia zapísaná v bulle pápeža Pia IX.,Ineffabilis Deus(DS 1641) hovorí: „Najsvätejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia vyvolenouako jedinečný dar milosti a výsad od Všemohúceho Boha, pre zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudstva, bola uchovaná čistá od každej škvrny dedičného hriechu“. Stalo sa tak 8. decembra 1854. Bolo to slávnostné potvrdenie stáročí kresťanskej viery, že tá, ktorá bola anjelom pozdravená ako „milostiplná“ (Lk 1, 28) vstúpila do svojho ľudského bytia bez poškvrny dedičného hriechu.

Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí sa uskutočnilo až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Udialo sa v napätej situácii v Ríme, keď zanikal pápežský štát. Pius IX. bol vlastne jeho poslednou hlavou. Krátko na to nasledoval I. Vatikánsky koncil, ktorý potvrdil neomylnosť pápežov, čo sa týka viery a mravov, a to je aj prípad vyhlasovania dogiem a kanonizácií. Dogma bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov cirkvi – konkrétne svätý Tomáš Akvinský a svätý Bernard z Clairvaux – nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o Nepoškvrnenom Počatí. Pozitívne sa však staval k tejto vieroučnej pravde známy blahoslavený Ján Duns Scotus.

V XVII. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, dnes Kongregácia pre náuku viery, zakázala používať výraz „Nepoškvrnené Počatie“. Až pápež Gregor XVI. v rokoch 1831-1846 bol priaznivo naklonený k vyhláseniu dogmy, ale pre opozíciu katolíckych kruhov z Nemecka, Francúzska a Anglicka, nemohol svoj úmysel uskutočniť. Keď potom jeho nástupca Pius IX. konečne túto dogmu vyhlásil, urobil tak aj napriek mnohým námietkam aj zo strany biskupov, ktorí tvrdili, že to nie je ani potrebné, ani vhodné. Ako odpoveď na slávnostné vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí pruský kráľ Friedrich Viliam IV., ktorý bol protestant, sa pokúšal zorganizovať medzinárodný protest. Niektorí pravoslávni, anglikánski, luteránski a kalvínski teológovia okamžite odsúdili toto vyhlásenie.

Dnes po vyše sto rokoch je to už dávno zabudnuté. Vieroučná pravda Cirkvi o mieste, úlohe a význame Panny Márie v Cirkvi, ostáva pre nás majákom na ceste k Ježišovi, kam nás predišla Ona, Panna Mária, ktorú nám sám Ježiš Kristus, Syn Boží, dal za matku. Nepoškvrneným Počatím totiž tajomstvo Panny Márie v Božom pláne spásy ľudstva nekončí, naopak, práve začína. Boh si ju vybral, povolal, a žiadal o jej slobodný súhlas. Aj II. Vatikánsky koncil nám pripomína: „Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojim mnohonásobnýmorodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia“.