Vatikán:Neskoro večer, krátko pred 21. hodinou, sa v utorok skončila slávnostná
svätá omša k úcte apoštolov Petra a Pavla, ktorej predsedal pápež Ján Pavol II. a na
ktorej sa zúčastnil aj Konštantinopolský patriarcha, Bartolomej I. Počas nej odzneli
dve kázne.
Ekumenický patriarcha Bartolomej I.vo svojom príhovore zdôraznil
nevyhnutnosť „odstránenia všetkých prekážok, ktoré nie sú dogmatického charakteru“.
To je spoločné želanie, uviedol patriarcha, pretože nás rozdeľujú nahromadené problémy
minulosti, keď veriaci a ľudia predstavovali svoje vlastné názory, hodnotenia a náuku,
akoby to boli výroky Krista. „My dúfame, že to čo nebolo možné dosiahnuť doteraz,
bude možné dosiahnuť v budúcnosti, aj keď možno vzdialenej“. Z druhej strany však
jednota, po ktorej toľko túžime nie je „jednotou vonkajšou“, alebo niečím podobným
ako spojenie štátov, ktorými sa sleduje „lepšia organizácia“ a „ktorá sa dosahuje
veľmi jednoducho“. Naopak jednota, ktorú chceme, to je „spoločný život v duchovnom
spoločenstve“.
Pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore povedal:
„Ty
si Kristus, Syn živého Boha! (Mt 16,16) Vypočúvaný Kristom, Peter aj v mene ostatných
apoštolov, vyznáva svoju vieru. V odpovedi potvrdzuje bezpečný základ našej cesty
k plnej jednote. Ak totiž chceme dosiahnuť jednotu Kristových učeníkov, musíme vychádzať
z Krista. Ako od Petra, tak aj od nás sa žiada vyznať, že On je uholným kameňom, Hlavou
Cirkvi. V encyklikeUt unum sint som napísal: „Veriť v Krista znamená chcieť
jednotu. Chcieť jednotu znamená chcieť cirkev. Chcieť cirkev znamená chcieť spoločenstvo
milosti, ktoré od večnosti zodpovedá Otcovmu plánu.“ (čl. 9.)
Aby všetci jedno
boli! Hľa kde je prameň nášho úsilia o jednotu, ako odpoveď na horúcu túžbu Krista.
Nejde o neurčitý vzťah nášho dobrého suseda, ale o nerozlučný vzťah teológie viery,
na základe ktorej nie sme odsúdení žiť separovane, lež v jednom spoločenstve. Dnes
s bolesťou prežívame to, čo v priebehu dejín narušilo naše puto jednoty v Kristovi.
V tomto svetle naše dnešné stretnutie nie je iba zdvorilé gesto, ale odpoveď na Pánov
príkaz. Kristus je Hlava Cirkvi a my chceme pokračovať a urobiť všetko, čo je ľudsky
možné, aby sme doplnili to, čo nám ešte chýba a čo nám prekáža prijímať to isté Telo
a Krv Pánovu.
Týmito slovami som chcel prejaviť uznanie Vám, vaša svätosť,
za vašu prítomnosť i za vaše myšlienky. Tiež som rád zato, že môžem spolu s vami sláviť
spomienku na svätých Petra a Pavla, ktorá v tomto roku pripadá na 40. výročie požehnaného
stretnutia medzi pápežom Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom I., ku ktorému došlo
v Jeruzaleme 5. a 6. januára 1964. Vaša svätosť, chcem sa vám zo srdca poďakovať zato,
že ste prijali moje pozvanie, a týmto našim stretnutím sme mohli zviditeľniť a znovupotvrdiť
ducha, ktorý oduševňoval oných dvoch osobitných pútnikov, ktorých kroky smerovali
jedného k druhému a ktorí sa po prvýkrát rozhodli objať práve na mieste, kde sazrodila
Cirkev.
Toto stretnutie nemôže byť iba spomienkou. Je pre nás výzvou! Naznačuje
nám cestu vzájomného nového objavovania a nového zmierenia. Istotne nejde o ľahkú
cestu, ani o cestu bez prekážok. V dojímavom geste našich predchodcov v Jeruzaleme
môžeme nájsť silu na prekonanie každého nepochopenia a ťažkosti, aby sme sa neúnavne
usilovali o jednotu. Rímska cirkev sa s pevným odhodlaním a s úprimnosťou vydala na
cestu plného znovu zmierenia a to prostredníctvom iniciatív, ktoré sa ukázali ako
možné a užitočné. Dnes by som chcel vyjadriť želanie, aby všetci kresťania zintenzívnili,
každý zo svojej strany, úsilie, aby sa urýchlil deň, v ktorom sa naplno realizuje
Pánova túžba: „Aby všetci jedno boli“. (Jn 17,11.21) Aby nám svedomie nemohlo vyčítať,
žesme zanedbali kroky alebo nevyužili príležitosti, že sme sa o jednotu neusilovali
všetkými možnými cestami!
Vieme veľmi dobre, že jednota, o ktorú sa usilujeme,
je predovšetkým Boží dar. Uvedomujeme si však, že aby ten deň čo najskôr nadišiel,
to závisí aj od nás, od našej modlitby, nášho rozhovoru s Kristom.
Vaša Svätosť,
čo sa týka mňa, chcem vyznať, že v úsilí o dosiahnutie jednoty som sa vždy nechal
viesť ako istým kompasom, náukou II. vatikánskeho koncilu. EncyklikaUt unum sint,
ktorá bola zverejnená niekoľko dní pred pamätnou návštevou vašej Svätosti v Ríme v roku
1995, som znovu potvrdil to, čo koncil ohlásil v dekréte o ekumenizmeUnitatis redintegrazio,
od ktorého promulgovania v tomto roku uplynie 40 rokov. Viackrát, pri rozličných slávnostných
príležitostiach a potvrdzujem to aj dnes, som mal možnosť zdôrazniť, že záväzok, ktorý
na seba prevzala Katolícka cirkev II. vatikánskym koncilom je neodvolateľný. Nemožno
sa ho zriecť. Nesmie nás zastaviť žiadna ťažkosť. Kráčajme dopredu s nádejou, podporovaní
príhovorom apoštolov a materskou ochranou Márie, Matky Ježiša Krista, Syna živého
Boha.