2004-06-30 14:43:19

Aby všetci jedno boli!


Vatikán:Neskoro večer, krátko pred 21. hodinou, sa v utorok skončila slávnostná svätá omša k úcte apoštolov Petra a Pavla, ktorej predsedal pápež Ján Pavol II. a na ktorej sa zúčastnil aj Konštantinopolský patriarcha, Bartolomej I. Počas nej odzneli dve kázne.

Ekumenický patriarcha Bartolomej I.vo svojom príhovore zdôraznil nevyhnutnosť „odstránenia všetkých prekážok, ktoré nie sú dogmatického charakteru“. To je spoločné želanie, uviedol patriarcha, pretože nás rozdeľujú nahromadené problémy minulosti, keď veriaci a ľudia predstavovali svoje vlastné názory, hodnotenia a náuku, akoby to boli výroky Krista. „My dúfame, že to čo nebolo možné dosiahnuť doteraz, bude možné dosiahnuť v budúcnosti, aj keď možno vzdialenej“. Z druhej strany však jednota, po ktorej toľko túžime nie je „jednotou vonkajšou“, alebo niečím podobným ako spojenie štátov, ktorými sa sleduje „lepšia organizácia“ a „ktorá sa dosahuje veľmi jednoducho“. Naopak jednota, ktorú chceme, to je „spoločný život v duchovnom spoločenstve“.

Pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore povedal:

„Ty si Kristus, Syn živého Boha! (Mt 16,16) Vypočúvaný Kristom, Peter aj v mene ostatných apoštolov, vyznáva svoju vieru. V odpovedi potvrdzuje bezpečný základ našej cesty k plnej jednote. Ak totiž chceme dosiahnuť jednotu Kristových učeníkov, musíme vychádzať z Krista. Ako od Petra, tak aj od nás sa žiada vyznať, že On je uholným kameňom, Hlavou Cirkvi. V encyklikeUt unum sint som napísal: „Veriť v Krista znamená chcieť jednotu. Chcieť jednotu znamená chcieť cirkev. Chcieť cirkev znamená chcieť spoločenstvo milosti, ktoré od večnosti zodpovedá Otcovmu plánu.“ (čl. 9.)

Aby všetci jedno boli! Hľa kde je prameň nášho úsilia o jednotu, ako odpoveď na horúcu túžbu Krista. Nejde o neurčitý vzťah nášho dobrého suseda, ale o nerozlučný vzťah teológie viery, na základe ktorej nie sme odsúdení žiť separovane, lež v jednom spoločenstve. Dnes s bolesťou prežívame to, čo v priebehu dejín narušilo naše puto jednoty v Kristovi. V tomto svetle naše dnešné stretnutie nie je iba zdvorilé gesto, ale odpoveď na Pánov príkaz. Kristus je Hlava Cirkvi a my chceme pokračovať a urobiť všetko, čo je ľudsky možné, aby sme doplnili to, čo nám ešte chýba a čo nám prekáža prijímať to isté Telo a Krv Pánovu.

Týmito slovami som chcel prejaviť uznanie Vám, vaša svätosť, za vašu prítomnosť i za vaše myšlienky. Tiež som rád zato, že môžem spolu s vami sláviť spomienku na svätých Petra a Pavla, ktorá v tomto roku pripadá na 40. výročie požehnaného stretnutia medzi pápežom Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom I., ku ktorému došlo v Jeruzaleme 5. a 6. januára 1964. Vaša svätosť, chcem sa vám zo srdca poďakovať zato, že ste prijali moje pozvanie, a týmto našim stretnutím sme mohli zviditeľniť a znovupotvrdiť ducha, ktorý oduševňoval oných dvoch osobitných pútnikov, ktorých kroky smerovali jedného k druhému a ktorí sa po prvýkrát rozhodli objať práve na mieste, kde sazrodila Cirkev.

Toto stretnutie nemôže byť iba spomienkou. Je pre nás výzvou! Naznačuje nám cestu vzájomného nového objavovania a nového zmierenia. Istotne nejde o ľahkú cestu, ani o cestu bez prekážok. V dojímavom geste našich predchodcov v Jeruzaleme môžeme nájsť silu na prekonanie každého nepochopenia a ťažkosti, aby sme sa neúnavne usilovali o jednotu. Rímska cirkev sa s pevným odhodlaním a s úprimnosťou vydala na cestu plného znovu zmierenia a to prostredníctvom iniciatív, ktoré sa ukázali ako možné a užitočné. Dnes by som chcel vyjadriť želanie, aby všetci kresťania zintenzívnili, každý zo svojej strany, úsilie, aby sa urýchlil deň, v ktorom sa naplno realizuje Pánova túžba: „Aby všetci jedno boli“. (Jn 17,11.21) Aby nám svedomie nemohlo vyčítať, žesme zanedbali kroky alebo nevyužili príležitosti, že sme sa o jednotu neusilovali všetkými možnými cestami!

Vieme veľmi dobre, že jednota, o ktorú sa usilujeme, je predovšetkým Boží dar. Uvedomujeme si však, že aby ten deň čo najskôr nadišiel, to závisí aj od nás, od našej modlitby, nášho rozhovoru s Kristom.

Vaša Svätosť, čo sa týka mňa, chcem vyznať, že v úsilí o dosiahnutie jednoty som sa vždy nechal viesť ako istým kompasom, náukou II. vatikánskeho koncilu. EncyklikaUt unum sint, ktorá bola zverejnená niekoľko dní pred pamätnou návštevou vašej Svätosti v Ríme v roku 1995, som znovu potvrdil to, čo koncil ohlásil v dekréte o ekumenizmeUnitatis redintegrazio, od ktorého promulgovania v tomto roku uplynie 40 rokov. Viackrát, pri rozličných slávnostných príležitostiach a potvrdzujem to aj dnes, som mal možnosť zdôrazniť, že záväzok, ktorý na seba prevzala Katolícka cirkev II. vatikánskym koncilom je neodvolateľný. Nemožno sa ho zriecť. Nesmie nás zastaviť žiadna ťažkosť. Kráčajme dopredu s nádejou, podporovaní príhovorom apoštolov a materskou ochranou Márie, Matky Ježiša Krista, Syna živého Boha.







All the contents on this site are copyrighted ©.