Karol Rahner - teológ na kľačadle

Slovensko:Dňa 5. marca(5.3.1904) uplynulo sto rokov od narodenia významného katolíckeho teológa minulého 20. storočia, nemeckého jezuitu pátra Karola Rahnera. Narodil sa vo Friburgu, neďaleko Čierneho lesa. V roku 1922 vstúpil k jezuitom. Za kňaza bol vysvätený o desať rokov neskôr. Učil teológiu v Innsbrucku,Mníchove a v Münsteri. Zomrel 30. marca 1984 v Innsbrucku, kde je aj pochovaný. S Edvardom Schillebeecloxom a Hansom Küngom založil medzinárodný teologický časopisConcilium. Páter Felix Litva, emeritný profesor pápežskej Gregorovej univerzity, nám k tomuto okrúhlemuvýročiuposlal nasledujúci príspevok.

Dnešní poprední myslitelia sú presvedčení, že v našej kultúrnej oblasti sa sotva nájde výraznejší teológ, ktorý by ovplyvňoval náboženský svet tak hlboko, ako Karol Rahner. Podľa ich mienky patrí svojím dielom k najdôležitejším učiteľom a spisovateľom nášho storočia. Takým dojmom pôsobil v článku, venovanom tohoročnému stému výročiu narodenín a dvadsiatej výročitej spomienky Rahnerovej smrti jeho dlhoročný spolupracovník Herbert Vorgrimler z münsterskej teologickej fakulty. Priznal to v poslednom zo svojich rozhovorov s  predstaviteľmi Katolíckej spravodajskej služby KNA v Nemecku, z ktorej to o Rahnerovi prebrala v podrobnej správe rakúska katolícka tlačováagentúra KathPress.

Na otázku, čo si v nemeckom katolíckom informačnom stredisku myslia o Rahnerovi ako človeku, Vorgrimler odpovedal nepriamo: Ľudia po 34-ročnej spolupráci a dlhom priateľstve s niekým hodnotiaho niekedy odlišne. Aj k Rahnerovi mali ľudia svojské prístupy. V jednom si boli zajedno: býval obyčajne vždy ochotný pomôcť. Nerobil rozdiel medzi známymi, a neutekal ani pred neznámymi. Mal zvláštny dar vycítiť, keď bolo treba niekomu pomôcť v duchovnej a hmotnej biede. Bol hlboko duchovným človekom, ktorý stále v sebe prežíval tajomstvo Božej blízkosti. Načieral do hĺbok svojej náboženskej tradície, ktorú dostal ako podarúnok od cirkvi a svojej rehole: vďačne prijímal jej ponúkané pomôcky. Slávieval každodenne eucharistickú obetu, modlieval sa žalmy a iné hymny a modlitby breviára, pridržiaval sa ruženca a nedal dopustiť krivé slovko proti úcte Božského Srdca Ježišovho. So záujmom sledoval, ako žijú náboženskí ľudia okolo neho, a ešte aj v politických otázkach, keď ho informovali napríklad o teológii oslobodenia, nedopustil v rozhovore, aby sa ľudia vyjadrovali pohŕdavo. Mal živý záujem o kultúru a modernú literatúru. Zúčastňoval sa aj na takých podnikoch, akým bol Oktoberfest s jedným, alebo aj dvoma pivami, a zo sladkostí dával prednosť zmrzline. Rád chodieval do nových a  neznámych krajov.

Neraz sa dostal medzi ľudí, ktorí nemali zmysel pre náboženské otázky. Neusiloval sa im pritakávať, ale nezastával ani nijaké rebelantské výroky, ani vtedy nie, keď s protichodnými výrokmi horlivcov nesúhlasil. Neznížil sa ku  prehnaným výrokom v nijakej otázke.

Vorgrimlerovi sa zdalo, že Rahner bol v úsudkoch skôr opatrný, ako výbojný.Jeho slová za písacím stolom mohli znieť neraz tvrdo. Užíval ich ako odpoveď na príliš zjednodušené obžaloby iných. Bol presvedčený, že slová mali mať svoju váhu a o ťažkých otázkach si myslel, že vyžadovali vážne rozmýšľanie. Vzbudzoval dojem, že sa jeho odpovede viažu na svojské a často dlhé uvažovanie, pridané k úvahám zo Svätého písmaaž natoľko, že mu pripisovali hegeliánske metódy, v ktorých hľadal útočisko pri vysvetľovaní sveta a ľudských problémov. V skutočnosti mierou jeho dôvodenia, na ktoré nestačili ľudské dôkazy, boli vždy vysvetľovania, opierajúce sa o Sväté písmo, teda o Bohom zjavené pravdy. Kritizoval síce aj cirkevné riešenia, hlavne keď sa prednostne uvádzali ako múdrosť, hoci im chýbala Božia otvorenosť. Bezdôvodnériešenia, prikazované zhora ho provokovali k hlbším záberom. Opieral sa pritom o vedomie svojej odôvodnenej prítulnosti k cirkvi, ktorú sa nehanbil verejne vyznať. Túto dôvernosť si zachoval až do konca svojho života. Aj táto skromnosť vzbudzovala u viacerých, takzvaných verných katolíkov, proti nemu odpor a nepochopenie.

Pre Vorgrimlera je jedna vec neodškriepiteľná: napriek slovám proti Rahnerovmu sklonu rozmýšľať o všetkom z racionálneho hľadiska, Rahnerovi nevedel uprieťjeho lásku k Božiemu slovu, ako ho poznal zo Zjavenia.Bolo to vidno z jeho prvých spisov a prednášok mladého učiteľa teológie až do čias jeho snáh napäť všetky duchovné schopnosti, aby prenikol, nakoľko sa len ľudsky dalo, do posledných hĺbok Božích tajomstiev. A vtedy neváhal vysloviť svoj názor, aby ukázal ľudskú nedostatočnosť preniknúť poza veci viditeľné.

Vorgrimler poukázal na túto metódu prízvukovaním rozdielu medzi „umelou teológiou za písacím stolom“ a „teológiou na kľakadle“, podľa vzoru sv. Tomáša, keď tento odložil nedokončenú časť tretieho zväzku Sumy s vysvetlením, že teológia na stoličke má za podklad iba slamu, ktorá už bola vymlátená a nieto v nej zrna, teda netreba ju ďalej mlátiť. Ani sedením za stolom. Vorgrimler si vybral Rahnera, teológa na kľakadle.
Felix J. Litva S.J.