Treba hľadať historickú pravdu

Slovensko:Mons. Prof. Walter Brandmüller, predseda Pápežského výboru pre historické vedy, nedávno publikoval v nemčine knihuHolokaust na Slovensku a Katolícka cirkev. Z obsiahlej recenzie, ktorú pre slovenský časopisKultúrapripravil profesor Milan Ďurica, vyberáme:

Kniha prof. Waltera Brandmüllera je pozoruhodná už aj preto, lebo ide o prvého nemeckého historika, ktorý sa venuje dôkladnému monografickému spracovaniu tejto témy. Jeho výhodou je už sám fakt, že nemá nijaký osobitný vzťah ani k prvej Slovenskej republike ako politickému subjektu, na ktorého území a v rámci ktorého právneho systému sa odohrával predmet jeho štúdie, ani k časti slovenských občanov, ktorá ním bola tragicky postihnutá. Táto subjektívna pozícia spolu s už vyše polstoročným časovým odstupom citeľne uľahčili autorovi prístup k delikátnej téme. Jeho ďalšou priam závideniahodnou výhodou bolo aj to, že zo svojej funkcie prezidenta Pápežského komitétu historických vied mal prístup aj k doposiaľ ešte neotvorenej časti novších fondov Tajného vatikánskeho archívu.

Autor o. i. konštatuje, že ani v novšej literatúre (D. J. GOLDHAGEN, A. BOHMANN, R. HILBERG) nenachádzal uspokojivú odpoveď na otázku, ako mohlo dojsť k prenasledovaniu Židov v takom majoritne katolíckom štáte, akým bola Slovenská republika. Čitateľovi predkladá veľmi stručný, ale solídne fundovaný pohľad na všeobecnú spoločensko-politickú situáciu na Slovensku až po prvé zákony a nariadenia, ktoré obmedzovali občianske slobody Židov, skúma postoje predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku voči týmto opatreniam, a poukazuje na systematické sledovanie protižidovských opatrení na Slovensku zo strany Svätej stolice, ktorá sa všetkými možnými spôsobmi usilovala ovplyvniť slovenskú vládu aj prezidenta Tisu, aby zastavili, alebo aspoň podstatne zmiernili tieto opatrenia, odporujúce prirodzenémuzákonu, kresťanským mravom, aj ústave Slovenskej republiky.

Brandmüller konštatuje, že aj pod vplyvom diplomatického zástupcu Svätej stolice Mons. Burzia 7. októbra 1941, slovenskí biskupi na spoločnej schôdzke pripravili memorandum adresované predsedovi vlády. V ňom zdôrazňovali, že nemajú úmysel miešať sa do čisto politických vecí, ale musia pozdvihnúť svoj hlas proti tým paragrafom vládneho nariadenia, ktoré diskriminujú občanov židovskej národnosti, ktorí boli prijatí do Katolíckej cirkvi, preto majú byť pokladaní vo všetkom za slovenských občanov katolíckeho náboženstva. Upozorňovali predsedu vlády, že ideológia tzv. rasizmu je nezlučiteľná s kresťanskou náukou o podstatnej rovnosti všetkých ľudí. Preto žiadali predsedu vlády, aby toto nariadenie bolo zmenené podľa zásad katolíckej náuky. A kým sa to stane, žiadali prezidenta republiky, ktorému § 255 priznával právo udeliť osobné výnimky spod platnosti toho nariadenia, aby tieto výnimky udelil všetkým žiadateľom, ktorí sú príslušníkmi Katolíckej cirkvi.

Po zaznamenaní viacerých konkrétnych prípadov, ako sa slovenskí biskupi, ale aj rehoľníci mužských a ženských kongregácií a mnohí katolícki laici osobne angažovali za záchranu svojich židovských spoluobčanov, prof. Brandmüller takto zhrňuje: „Na záver treba teda konštatovať, že napriek tomu, že sa následkom politických daností stále viac zužovali možnosti konania pre hierarchiu, kňazstvo a aktívne katolícke sily, a napriek tomu, že sa tým vystavovali nebezpečenstvám, zo strany slovenského katolicizmu bolo v prospech Židov učinené všetko, čo bolo za daných okolností možné.“ (str. 54)

Autor sa venuje aj otázke, ako reagovala Svätá stolica na prenasledovanie Židov na Slovensku. Vychádza logicky z analýzy postoja pápeža a jeho Štátneho sekretariátu voči prezidentovi Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi, ktorý bol katolíckym kňazom. Brandmüller podáva stručné, ale podstatne dostačujúce biografické údaje o osobe Dr. Jozefa Tisu a o jeho politickej kariére a dôkladne analyzuje postoje Štátneho sekretariátu Pia XII. voči Tisovi, hlavne po tom, čo bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a to najmä v súvislosti s riešením židovskej otázky. V tejto časti autor prináša mnohé v bežnej literatúre celkom neznáme fakty, ktoré mal možnosť zistiť v doposiaľ neprístupných fondoch Tajného vatikánskeho archívu. Tieto nové poznatky dovoľujú oveľa hlbší pohľad a presnejšiu rekonštrukciu toho, čo a ako sa to naozaj udialo.

Kto sa oboznámil s obsahom štúdie prof. Brandmüllera, nemôže nesúhlasiť so zakončujúcimi vetami autora: „Je už načase, aby sa aj na opisovanie a posudzovanieoných hrozných udalostí aplikovali metodologické zásady vážnej historickej vedy. Kto ešte aj naďalej ináč postupuje, vystravuje sa podozreniu, že má záujem na niečom inom než na poznaní historickej pravdy.“