Pôstne zamyslenie pátra Félixa Litvu

BÔĽ A UTRPENIE - Myšlienky na pôst

Od svojho priateľa som dostal pred samým pôstom list, v ktorom mi odporúčal, aby som proboval uverejniť vo Vatikánskom rozhlase niečo o utrpení. Je to veľmi príhodné v tomto období, keď sa poslucháči upozornia na kresťanskú povinnosť myslieť na trpiacich a chudobných. Spomenul, že smiem použiť jeho pseudonym, ktorý už on prebral od ktoréhosi anglického kňaza. Mal som to podpísať menomPastor Ignotus. Používal svojský štýl. Dúfal, že bude vyhovovať aj rozhlasu. Nechal som príspevok na redakciu a poslal som ho, ako som ho mal naporúdzi. Celý príspevok znel nasledovne:

„Deň po Popolcovej strede, kedy si dávame sypať na hlavu trocha popola, vracal som sa z mesta domov. Ešte mi chodilo po hlave, aký je to len smutné cirkevné obdobie ten pôst. Popol je naň ako ušitý. Ešte aj počasie sa mu prispôsobuje. S ním spojený smútok zamračeného dopoludnia ma celkom ovládal. Až po čase som si začal opäť všímať svet okolo seba. Mal som dojem, že ma čosi myká za nohavice. Obzerám sa a hľadím dookola. Čosi tu cupkalo vedľa mňa. Taký malý človiečik, ktorý volajú deckom sa mi plantal popod nohy. V cupkáčikovi vedľa seba som rozoznal chlapča. Bol to ešte štupeľ. Otcovu čiapku so šiltom mal bokom na neumytej hlavičke. Ale rúčkou len myká a pritom si žundre:„Pán farárko,ja som hladný!“ – „Nuž a odkiaľ ty vieš, že som ja farárko?“, ja naňho. „Po klobúku! Taký sa tu nenosí.“ „Tak mi treba“, pomyslel som si, „bolo mi ho treba kupovať za drahé peniaze, a teraz každý vie, že som nie normál“.„Nemykaj! Čo chceš, hovor!“ Až teraz som zbadal, že sa ho drží za ruku ešte čosi menšie, len nič nevraví, iba hľadí tými vypúlenými okáľmi na mňa. „A to je zas čo?“ – „To je moja sestrička. Aj ona je hladná“.Až ma zatriaslo. Len predvčerom sme si fašiangovali, a tu ti taký drobizg preciedza cez zuby: „Som hladný, aj ona je hladná“. Chytil som ich za rúčky tenké ako môj prst a ťahal som ich za sebou ku stánku pri ceste. „Poďte, decká, kúpime si chlebíky!“ Sotva som to vyslovil, ako by ma to slovo udrelo až som zastal celý primrazený. Ale boli sme už pri stánku. Prišlo mi na um, čo som čítal práve v týchto dňoch znova u Dostojevského, keď napísal v procese s najstarším bratom Karamazovom, Míťom, že sa zarazil, keď mu kočiš na otázku o deťoch povedal „Decko, decko plače!“. „A Míťu veľmi prekvapilo, že to povedal po svojom, po sedliacky ‚decko‘ a nie ‚dieťa‘ … je v tom vari viac súcitu.“

Chlapec držal už chlebík v hrsti. Dievčatko doň zahryzlo a prestalo plakať. „A ty, čo neješ“, obrátil som sa na chlapca. „To je pre mamu“. Malá sa zasa zahľadela na mňa s tými mokrými okáľmi a prestala jesť. „Tu máte obaja po medenáku“ a vtlačil som im do dlaní po našej papierovej päťdesiatkorunáčke. Pozreli sa pomaly do dlane a odcupkali. Až vtedy sa mi vynoril v mysli obraz na tom medenáku, ktorý som sľuboval.Je tam ten náš zvláštny kríž z dávnych čias, akoby nám ním chcel ktosi dennodenne pripomínať, že cezeň sa dostaneme od kríža až k prázdnemu hrobu a odtiaľ almužnovým podarúnkom medenáka teraz už priodetých ubiedených detí, od prázdneho hrobu k tomu, čo nás bude čakať pri bránach sveta, v ktorom nieto bôľu a utrpenia.

Vtedy mi prišlo na um, čo uviedli z kardinála Ratzingera v myšlienkach na každý deň pod titulomSpolupracovníci pravdy,keď na 17. februára uviedli z jeho spisu časť z dielka o Cirkvi nasledujúci úsek:„Kresťanovi je celkom prirodzené bojovať vo svete proti bôľu a nespravodlivosti. Nie je mu však daná moc stvoriť taký svet, v ktorom by nebolo bôľu a v ktorom by utíšil čo aj len túžbu po takomto svete. Sú to mylne predstavy. Bôľ v tomto svetenaozaj nie je len dôsledok nerovnakého rozdelenia majetkov, ani podieľania sa na moci. Bolesť konečne netreba pokladať len za niečo zdrcujúce, čoho by sa bolo treba striasť za každú cenu. Kto by sa toho domáhal, musel by sa uchýliť do vybájeného sveta drog, čím by naozaj dospel ku konečnému protirečivému riešeniu a roztrieštil by samého seba. Len vtedy objaví v sebe svoju ľudskosť, keď nájde v sebe silu pretrpieť bôľ do konca a keď počíta s pravdou, z ktorej prýšti radosť a šťastie.“

A keď ide o utrpenie detí, chorých od narodenia, nevládnych matiek a pomýlených mladých ľudí, ostáva jediná životná poučka, ktorá je ušitá aj na ich bôle, nie síce horúcou ihlou, ale trvácou životnou skúsenosťou ako ju opísal niekdajší lekár Lukáš v 10 hlave svojho evanjelia. Je tam večne platná poučka o láske k Bohu, lebo on ako náš Pán dovoľuje utrpenie, a vie nám pre jeho riešenie zadovážiť aj potrebnú silu. S tou istou silou budeme vedieť prijať aj svojich blížnych a z tej životnej miazgy, ktorej sa nám z Božej vôle dostane ako almužny, uchováme niečo aj pre nich.Prijal som toto ponaučenie, ako mi ho predložilPastor Ignotus a dávam ho ďalej, ako som ho dostal.
Felix J. Litva