Ján Pavol II. v homílii na Popolcovú stredu vyzval k väčšej pozornosti voči problémom detí

Vatikán:Ján Pavol II. poprvý raz od svojho nástupu na Petrov stolec neslávil Popolcovú stredu svätou omšou v Bazilike svätej Sabiny. Dnes nebola ani zvyčajná generálna audiencia. Namiesto nej sa v Chráme svätého Petra konala liturgia slova, ktorej predsedal Svätý Otec. Po evanjeliu sa Ján Pavol II. obrátil na prítomných veriacich týmito slovami:

Tvoj Otec, ktorý vidí aj skryté veci, ten ti odplatí“ (Mt 6, 6). Tieto Ježišove slová sú na začiatku pôstneho obdobia adresované každému z nás. Začíname ho udeľovaním popola, jednoduchým úkonom kajúcnosti, ktorý je ta drahý kresťanskej tradícii. Zdôrazňuje tiež, že človek si uvedomuje svoju hriešnosť pred velebnosťou a svätosťou Boha. Človek zároveň prejavuje ochotu prijímať a uskutočňovať konkrétne rozhodnutia svojho života podľa evanjelia.

Formuly, ktoré sa pritom hovoria, sú veľmi výrečné. Prvá je z knihy Genezis: Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš!“ (por. 3, 19) a pripomína každodennú situáciu človeka, ktorého život je v znamení pominuteľnosti a konca. Druhá formula udelenia popola má slová z evanjelia: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15) a je naliehavou výzvou k zmene života. Obidve tieto formuly nás vyzývajú, aby sme začali pôstne obdobie v postoji premýšľania a úprimného obrátenia.

Evanjelium zdôrazňuje, že Pán „vidí aj v skrytosti“, teda, že skúma naše srdce. Vonkajšie prejavy pokánia majú cenu iba vtedy, keď sú výrazom vnútorného postoja, a prejavom pevnej vôle zanechať zlo a dať sa na cestu dobra. V tom spočíva hlboký zmysel kresťanskej askézy.

„Askéza“, toto grécke slovo vyvoláva obraz výstupu k vysokým cieľom, čo si ale nevyhnutne vyžaduje obete a sebazaprenia i odrieknutia mnohých vecí. Aby sme mohli ľahko stúpať hore, výstroj je potrebné obmedziť iba na to najnutnejšie, aby sme neboli zbytočne zaťažení a byť ochotní čeliť všetkým ťažkostiam, prekonávať všetky prekážky, aby sme dosiahli vytýčený cieľ. Preto, aby sa niekto stal pravým Kristovým učeníkom, sa musí zrieknuť samého seba, vziať svoj každodenný kríž a nasledovať ho (por. Lk 9, 23), Cesta svätosti je strmá a každý pokrstený je povolaný k tomu, aby ňou prešiel.

Cirkev vždy poukazovala na niektoré užitočné prostriedky, aby ľudia kráčali touto cestou. Predovšetkým je to pokorné a ochotné prijatie Božej vôle, sprevádzané neustálou modlitbou; ďalej sú to typické kajúce formy kresťanskej tradície, ako zdržanlivosť, pôst, umŕtvovanie a odriekanie sa niektorých vecí, ktoré sú sami osebe dovolené; sú to konkrétne gestá vo vzťahu k blížnemu, ktoré dnešná stránka evanjelia pripomína slovom „almužna“. Toto všetko sa nám opäť predkladá s väčšou naliehavosťou počas pôstnej doby, ktorá je z tohto hľadiska „časom intenzívneho duchovného tréningu“ a veľkodušnej služby bratom.

Vo svojom Posolstve k pôstnej dobe som chcel osobitne upriamiť svoju pozornosť na ťažké podmienky, v ktorých sa ocitá veľké množstvo detí vo svete, a preto som pripomenul Kristove slová: „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ (Mt 18, 5). Lebo kto by mal byť viac chránený ako bezbranné a krehkédieťa?

Svet detí sa topí uprostred mnohých a zložitých problémov. Úprimne si želám, aby týmto našim najmenším bratom, ktorí sú často ponechaní sami na seba, sa venovala patričná starostlivosť aj vďaka našej solidarite. Toto je konkrétny spôsob, ako vyjadriť naše pôstne úsilie.

Drahí bratia a sestry, s týmito myšlienkami začíname pôstne obdobie, cestu modlitby, pokánia a čistej kresťanskej askézy. Nech nás na nej sprevádza Panna Mária, Kristova Matka. Jej príklad a jej príhovor nech nám vyprosia radostné putovanie k Veľkej noci.