Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 18. februára 2004

Vatikán:Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 9 tisíc pútnikov z 15 krajín. Témou katechézy bolchválospev z listu Efezanom o Bohu Spasiteľovi.

Nádherný hymnus požehnania, ktorým začína list Efezanom a ktorým sa začína každý pondelok liturgia vešpier, bude predmetom série našich meditácií. Dnes budeme venovať pozornosť tomuto slávnostnému textu s presnou štruktúrou v jeho komplexnosti. Je akoby veľkolepou konštrukciou, určenou pre oslavu nádherného Božieho diela, ktoré pre nás vykonal Kristus.Vychádzame z toho, čo bolo „predtým“, pred časom a stvorením. Bola to Božia večnosť, kde začína plán, ktorý je väčší ako my a je predurčený. Je to plán lásky, ktorý je darom spásy a slávy.

V tomto nadprirodzenom projekte, ktorý zahŕňa stvorenie a vykúpenie, celý vesmír a ľudské dejiny, Boh predurčil, vo svojej dobrote, že všetko obnoví v Kristovi, teda znovu zavedie poriadok a všetkému vráti pôvodný zmysel, veciam nebeským i pozemským. (por. 1,10) Iste, on, Kristus, je hlavou Cirkvi, ktorá je jeho telom“, (1,22-23) ale aj životným princípom vesmíru.Kristova moc sa preto šíri tak vo vesmíre, ako aj v rámci osobitného priestoru, ktorým je Cirkev. Kristus má úlohu všetko „naplniť“, tak, že sa v ňom zjaví a uskutoční „tajomstvo“ ukryté od vekov podľa presného plánu, ktorý mal Boh Otec od večnosti.

Ako ešte budeme mať príležitosť zdôrazniť, tento druh novozákonného žalmu upriamuje svoju pozornosť najmä na dejiny spásy, ktoré sú vyjadrením a živým znamením „jeho dobrotivého rozhodnutia,“ (1,9), „chvály a slávy jeho milosti“ (1, 6) a Božej lásky.Teda, pozdvihnutie „vykúpenia skrze jeho krv“ na kríži, „odpustenie hriechov“, a „bohaté vyliatie jeho milosti“ (1, 7) znamená, že kresťana Boh prijíma za syna (por. 1,5) a „dáva mu poznať tajomstvo svojej vôle“ (1, 9) skrze ktorú sa vchádza do tajomstva samotného života Najsvätejšej Trojice.

Po tomto celkovom pohľade na hymnus, ktorým začína List Efezanom, si teraz vypočujeme svätého Jána Zlatoústeho, neobyčajného majstra slova a rečníka, znalca Svätého písma, ktorý žil vo 4. storočí. Bol aj biskupom Konštantinopolu, ktorý musel čeliť rozličným ťažkostiam a dokonca dvakrát zažil skúsenosť vyhnanstva.

Vo svojejPrvej homílii o Liste Efezanom,komentujúc tento chválospev, uvažuje o „požehnaní“, ktoré sme dostali „v Kristovi“ a hovorí: „Čo ti ešte chýba? Stal si sa nesmrteľným, slobodným, stal si sa synom, stal si sa spravodlivým, stal si sa bratom, stal si sa spoludedičom, s Kristom kraľuješ, s ním si bol oslávený. Všetko sme dostali darom a ako je napísané, „Keď Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko? (Rim 8,32)

Keď Kristovi, ktorý je tvojou prvotinou, (por.1 Kor 15,20.23) sa klaňajú anjeli, cherubíni a serafíni, tak čo ti ešte chýba?“ (PG62, 11).Boh pre nás všetko stvoril, pokračuje sv. Ján Zlatoústy, „podľa bohatstva svojej milosti“. Čo to znamená? Znamená to, že Boh túžobne chce, aby sme boli spasení. A prečo nás miluje takouto láskou? Prečonás má rád? Pre jediný dôvod, lebo je dobrý.“ (ibidem, 13)

Práve preto, končí tento cirkevný otec, svätý Pavol potvrdzuje, že všetko bolo uskutočnené na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás zahrnul vosvojom milovanomSynovi“ Boh nás nielen oslobodil od hriechov, ale nám aj venoval svoju lásku. Ozdobil našu dušu a urobil ju krásnou, túžobnou a milovanou. A keď svätý Pavol vyhlasuje, že Boh to učinil skrze krv svojho Syna, svätý Ján Zlatoústy dodáva: „Neexistuje nič väčšieho ako krv Boha, ktorá bol vyliata za nás. Viac než prijatie za adoptovaných synov i akékoľvek iné dary je skutočnosť, že Boží Syn nebol ušetrený (por. Rim 8, 32). Je to veľká vec, že nám boli odpustené hriechy, ale oveľa viac značí, žesa tak stalo skrze Pánovu krv.“ (ibidem,14).