Homília kardinála Jozefa Tomka na ďakovnej svätej omši v Bazilike svätého Petra v Ríme 14. februára 2004

Vatikán:Vážený pán prezident, vážení predstavitelia verejného života, ctihodní bratia v biskupskej službe, bratia kňazi, rehoľné sestry a bratia, milí seminaristi, drahí pútnici!

Dnes, na sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda, spolupatrónov Európy a apoštolov slovanských národov, prichádzate do Ríma poďakovať sa pápežovi Jánovi Pavlovi II. za jeho pamätnú tretiu návštevu na Slovensku. Toto poďakovanie začíname pri hrobe a pri katedre apoštola Petra. Svätý Otec prišiel do našej krajiny ako nástupca sv. Petra a hlava Katolíckej cirkvi na pozvanie vlády a biskupov. Mnohé národy pozývali tohto velikána súčasných dejín, ktorého po dvadsiatich piatich rokoch na Petrovom stolci považujú za najvyššiu mravnú autoritu na svete. Nemohol všetkým vyhovieť. Viacerí sa pýtali, prečo práve malému Slovensku venoval svoju už tretiu návštevu, ktorá nebola pre neho oddychom ani prázdninami, ale vyžadovala si najmä v jeho veku a pri jeho zdravotnom stave veľa obetavosti a mimoriadnej pozornosti. Každé jeho slovo, pohľad, gesto, ba ešte aj mlčanie, celá jeho prítomnosť medzi nami – to všetko bolo výrečnou odpoveďou na túto otázku.

Za čo teda chceme poďakovať Svätému Otcovi?

Jednoducho za lásku k malému Slovensku. On sa ňou netají. Už na letisku v Bratislave jeho prvé slová boli: „Ďakujem Pánovi, že mi doprial už po tretí raz vstúpiť na milovanú slovenskú zem. Prichádzam ako pútnik evanjelia, prinášajúc všetkým pozdrav pokoja a nádeje.“ Tú zem po prvý raz pobozkal 22. apríla 1990 na mokrom trávniku vajnorského letiska, keď vystúpil z vrtuľníka, potom znovu, už ako zem Slovenskej republiky, roku 1995. S tou istou láskou, s akou sa pozeral na Slovensko z tatranských štítov, s akou sledoval ako krakovský arcibiskup náboženský útlak a vysviacal našich tajne študujúcich kňazov; s láskou, ktorú nám za neslobody prejavil, keď najprv ako kardinál spolu s veľkým poľským prímasom Wyszyńským a neskôr ako pápež navštívil Ústav sv. Cyrila a sv. Metoda v Ríme; s láskou, s akou už roku 1979 chcel osobne vysvätiť za biskupa Slováka, s akou vymenoval, len čo to mohol slobodne urobiť, diecéznych i pomocných biskupov, ba aj druhého slovenského kardinála. Nezabúdame ani na jeho druhú návštevu, na zasvätenie našej vlasti Sedembolestnej, patrónke Slovenska, v Šaštíne, na stretnutie s mládežou v Nitre, na svätorečenie košických mučeníkov, na gréckokatolícke vešpery v Prešove, na Mariánsku horu v Levoči a na krátky odpočinok v Tatrách. Ale vráťme sa ešte k poslednej ceste. Ňou chcel Ján Pavol II. doplniť návštevu v diecézach, ktoré predtým nenavštívil, a to trnavskú katedrálu, kde si v podvečer prvého dňa ako „najvzácnejší hosť v histórii Trnavy“ uctil obraz Matky Božej, potom Banskú Bystricu, Rožňavu a na sviatok Povýšenia Svätého kríža Bratislavu, kde vyhlásil za blahoslavených prvú slovenskú ženu, sestru Zdenku Schelingovú, a biskupa Vasiľa Hopka.

Tieto a mnohé iné prejavy vzácnej pozornosti Svätého Otca svedčia o jeho láske k Slovensku, o láske, ktorá hovorí nielen slovami, ale aj obetavým mlčaním, prípadne aj bolestným úsmevom a pohľadom na jasajúce zástupy. Takého sme ho videli, najmä keď v Petržalke sedel pod výrazným krížom, ktorý sa týčil za oltárom. Jeho návšteva bola ako Boží úsmev, ako lúč svetla cez chmáry dosť nepokojných časov. Preto za ňu už touto eucharistickou obetou ďakujeme na prvom mieste dobrotivému Bohu. Po nej stretneme Svätého Otca a budeme mu ďakovať predovšetkým za lásku, ktorú nám pri tejto ceste ukázal novým, presvedčivým spôsobom.

Vďaka za odkaz

Bratia a sestry, naše poďakovanie by nebolo trváce ani úprimné a dôsledné, keby sme zabudli na odkaz, ktorý nám Ján Pavol II. svojou návštevou zanechal. Je to odkaz milujúceho otca a priateľa, ktorý nás pozná a vie, čo práve najviac potrebujeme. Sú to slová jemného, ale nie povrchného povzbudenia, ktoré dvíhajú, vlievajú nádej a odvahu pred ťažkosťami, slová adresované všetkým - ako sa doslova vyjadril ihneď pri príchode -, „ktorí na tejto slovenskej zemi žijú v práci, utrpeniach i v nádejach... Nech vám všetkým Boh dá dar pokoja, prosperity a úprimnej jednoty v bratskom duchu a vo vzájomnom porozumení“. Kto by mohol poprieť, že tými jednoduchými, dobrosrdečnými slovami Svätý Otec vyjadril základnú potrebu našej slovenskej spoločnosti? Kto ju však postrehol, vzal vážne, analyzoval do všetkých dôsledkov a začal zodpovedne uskutočňovať?

Je zaujímavé, ako hodnotí Ján Pavol II. našu históriu: „Na vytváraní občianskych a náboženských dejín Slovenska svojím prínosom prispeli aj odvážni a horliví svedkovia evanjelia, ktorých by som tu všetkých chcel s vďakou vyzdvihnúť. Mám na mysli hlavne slávnych bratov zo Solúna, svätých Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských národov, ale aj ostatných, ktorí preukázali svoje čnosti v obetavej službe Bohu a blížnym. K nim teraz pribudnú biskup Vasiľ Hopko a rehoľná sestra Zdenka Schelingová... Všetci zanechali plodné brázdy dobra v kultúre slovenskej spoločnosti. Dejiny tejto zeme sa takto vo veľkej miere javia ako dejiny vernosti Kristovi a jeho Cirkvi.“ Tieto slová ocenenia kresťanskej cyrilo-metodskej tradície a jej prínosu v našich dejinách z úst takej vysokej svetovej autority sú nám vzácne najmä dnes, keď sa znovu začínajú objavovať hlasy, ktoré by chceli zatlačiť vieru do sakristie a vylúčiť ju z každého spoločenského diania, ba ešte aj vymazať ju z našej histórie. Vylúčiť Krista z našich dejín značí poprieť naše dejiny! Na to nemajú právo nijaké staré ani nové ideológie.

„Dajme priestor Bohu!“ povzbudil nás pápež v Banskej Bystrici. A v pamätnej homílii v Petržalke nás ešte raz takto oslovil: „S pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ... Vzdávamvďaky Bohu za teba, že si si aj v ťažkých chvíľach dokázal zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium!“ Vernosť Kristovi a jeho evanjeliu nie je len odkaz našej dávnej i blízkej minulosti, ale aj vzácna hodnota, ktorá má obohacovať a oživovať náš konkrétny, každodenný život - tak súkromný, ako aj verejný. A tu sa odkaz Svätého Otca stáva nástojčivo dôležitým pre celú našu spoločnosť. Už v krátkom príhovore v trnavskej katedrále vyzval veriacich, aby nielen pestovali v srdciach vedomie Božej prítomnosti, ale aby sa v každodennom živote stali „ohlasovateľmi i svedkami milujúcej a spasiteľnej Božej prítomnosti v dnešnom svete“.

V Banskej Bystrici, kde na historickom námestí znovu tróni socha Nepoškvrnenej, ktorú režim odstránil, nám na príklade svojej matky ukázal, že Boh „má rád do činenia s osobami zodpovednými a slobodnými“. Naznačil nám aj cestu k vyzretej slobode a zanechal nám dôležitý odkaz, ktorý svedčí o jeho bystrom pozorovaní našej skutočnosti, keď pred pozorným davom vyhlásil: „Dnes je nevyhnutné učiť sa slobode.“ Sloboda je veľká hodnota, ale prináša aj riziko a možnosť zneužitia. Sloboda nie je svojvôľa ani sebecké uplatňovanie vlastných hospodárskych, politických, sociálnych, osobných záujmov na úkor, alebo dokonca s potlačením iných. Vyzretá sloboda je predovšetkým zodpovednosť. U rodičov je to zodpovednosť za výchovu detí, starostlivosť aj o ich ľudský a duchovný rast. Biskupom pripomenul Svätý Otec viacero povinností: starať sa o ľudskú, duchovnú a kultúrnu formáciu v seminároch, ktorá je potrebná aj v mužských a ženských reholiach. Tiež s dôverou, múdro spolupracovať s laikmi, ktorých poslaním je napĺňať časný poriadok kresťanským duchom.

V dnešných, pre mnohých ťažkých časoch sa stala veľmi aktuálnou výzva pastierom, aby sa starali o slabých a chudobných a s pastoračnou zanietenosťou stáli pri nezamestnaných, zaoberali sa ich zložitou situáciou a povzbudzovali všetkých zodpovedných vytvárať nové pracovné príležitosti najmä pre mladých. Narážka na vysokú nezamestnanosť a útek vzdelaných a pripravených ľudí do cudziny je tu jasná, ale výzva pastierom je nová a naliehavá. Pritom však pastieri duší nemajú zanedbávať evanjelizáciu a katechézu, ktorá ostáva ich prvoradým poslaním. Zodpovedná a vyzretá sloboda sa má prejaviť i u verejných činiteľov. Ozajstná sloboda neznačí nadvládu jednej ideológie alebo skupiny a potláčanie spravodlivých práv iných, nech je to už na hocijakom poli.

V slobodnom demokratickom štáte má platiť právo a spravodlivosť pre každého občana, rodinu, záujmovú skupinu a organizáciu. Občania si vytvárajú štát nie na to, aby ich utláčal a nahrádzal pri výchove detí a diktoval im, čo majú veriť a robiť v každej oblasti, ale aby im zaručil zodpovedné slobodné konanie v spoločenskom živote. Štát nemá absolútnu moc, aj keď pokušenie absolutizmu ostáva v ľudskom srdci. V minulosti Slovensko poznalo rôzne druhy absolutizmu. Treba dbať o to, aby sa náboženská sloboda nepotláčala a neobmedzovala pod rozličnými zámienkami, najmä keď ide o výchovu detí. Predstavitelia verejnej moci sú zodpovední pred všetkými občanmi za to, ako slúžia spoločnému dobru. Na spoločné dobro a na zodpovednú slobodu pre každého občana majú byť zameraní všetci verejní činitelia a všetky politické aj iné zoskupenia. Štát a jeho ustanovizne majú zaručiť každému jedincovi a všetkým spoločenstvám, aby sa mohli slobodne rozvíjať z hmotnej i ľudskej stránky.

Dobromyseľná výzva Jána Pavla II. k zodpovednej slobode poskytuje teda veľa materiálov pre vládnych predstaviteľov a verejných činiteľov, aby bez ohľadu na politickú a inú príslušnosť urobili nutné opatrenia na zmiernenie sociálnej situácie najslabších vrstiev obyvateľstva, aby sa postarali o spravodlivosť v používaní spoločných prostriedkov, akými sú verejnoprávne médiá, o ozdravenie morálneho ovzdušia a podobne. Je tu veľa čo uvažovať a najmä konať, aby sa pápežov odkaz stal skutočnosťou. Aby sa naša sloboda stala vyzretou a zodpovednou. Dnes spoločne ďakujeme Bohu a pápežovi Jánovi Pavlovi II. za tieto dary a odkazy pre dobro nášho Slovenska a všetkých jeho obyvateľov. Ako to spievali naši otcovia a ako to aj my dnes povďačne prinášame pred nebeského Otca: „Aby bola šťastná slovenská krajina.“