Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 4. februára 2004

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných 4500 pútnikov z 10 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 14. žalm:Kto je hodný stáť pred Pánom.

14. žalm, o ktorom dnes budeme uvažovať, biblickí odborníci často označujú za súčasť „liturgie vstupu“. Podobne, ako je to aj na iných miestach žaltára (por. napr. Žalmy 23; 25; 94), môžeme si tu predstaviť nejakú procesiu veriacich, ktorá prichádza pred brány chrámu na Sione, aby sa zúčastnila bohoslužby. V dialógu medzi veriacimi a levítmi sú naznačené nevyhnutné podmienky pre tých, ktorí chcú byť prítomní na liturgickej slávnosti a teda v Božej blízkosti.

Na jednej strane, je tu otázka: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?“ (Ž 14, 1) Na druhej strane vidíme tu zoznam požiadaviek, ktoré treba splniť pre prekročenie prahu „stánku“, teda chrámu na „svätom vrchu“ Sion. Spolu je ich 11 a sú ideálnou syntézou základných morálnych požiadaviek prítomných v biblickom zákone. (por. vv. 2-5).

Na fasádach egyptských a babylonských chrámov boli niekedy napísané podmienky vstupu doposvätného priestoru. Treba však poznamenať, že je tu jedna dôležitá odlišnosť s tým, čo hovorí náš žalm. V mnohých náboženských kultúrach sa žiada, predtým než sa môže predstúpiť pred božstvo, najmä vonkajšia obradná čistota, umývanie, osobitné oblečenie a gestá. 14. žalm však požaduje očistenie svedomia,aby sa riadilo láskou k spravodlivosti a k blížnemu. V týchto veršoch je cítiť chvenie ducha prorokov, ktorí neprestajne vyzývajú spájať vieru a život, modlitbu a každodenné úsilie o dobro, klaňanie sa Bohu a sociálnu spravodlivosť. (por.Iz1,10-20; 33,14-16;Oz6,6;Mich6,6-8; Jer6,20).

Vypočujme si napríklad, naliehavé výzvy proroka Amosa, ktorý v mene Božom poukazuje na oslavu Boha, no tá je v rozpore s každodenným životom: „Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zhromaždenia. Keď mi prinášate celopaly a svoje pokrmové obety, nemám v nich záľubu a na tučné pokojné obety sa nepozriem. Radšej nech prúdi právo ako voda a spravodlivosť ako stály potok.“ (Am5,21-22.24).

Teraz sa venujme jedenástim záväzkom, ktoré uvádza žalmista. Môžu byť základom osobného spytovania svedomia, zakaždým, keď sa pripravujeme vyspovedať z našich vín, aby sme mohli prijať Telo Pána v eucharistickej slávnosti.

Prvé tri záväzky sú všeobecného charakteru a sú vyjadrením etickej voľby: nasledovať cestu morálnej integrity, spravodlivosti a dokonalosti úprimného slova. (por.Ž14, 2) Potom nasledujú tri povinnosti, ktoré určujú vzťahy k blížnemu: prestať s ohováraním, neurobiť nič, čoby mohlo blížnemu poškodiť a brzdiť útoky na tých, s ktorými sa stretávame každý deň. Potom nasleduje jasná požiadavka spoločenského správania: pohŕdať ničomníkmi, a ctiť si tých, čo sa boja Boha.

Napokon žalmista vymenováva posledné tri príkazy, o ktorých plnení sitreba spytovať svedomie: dodržať slovo, prísahu, aj v prípade nepríjemných následkov, nebyť úžerníkom, čo je nešťastie aj v dnešných časoch, ktoré ničí životy mnohých ľudí. Posledným z príkazov žalmistu je vylúčiť korupciu vo verejnom živote, čím sa treba tiež riadiť aj dnes. (por. v. 5)

Nasledovať tieto morálne princípy znamená byť pripravení stretnúť Pána. Aj Ježiš vo svojej Reči na hore, poukazuje na základnú „liturgiu vstupu“: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“„Kto si tak počína“, hovorí žalmista v závere, „ten sa nikdy neskláti.“ (Ž14, 5)

Svätý Hilár z Poitiers, cirkevný Otec a Učiteľ zo 4. storočia, vo svojomTraktáte o žalmochkomentuje toto finále a spája ho s počiatočným obrazom stanu sionského chrámu: „ Keď konáme podľa týchto príkazov, prebývame v tomto stane a odpočívame na vrchu. Je to rozhodná požiadavka. Tento žalm musí byť hlboko zapísaný v našom srdci i v pamäti. Hoci je krátky, je veľkým pokladom a, mali by sme naň myslieť vo dne, v noci. Tak získame pravé bohatstvo na ceste do večnosti a prebývajúc v Cirkvi, budeme môcť raz odpočívať v sláve Kristovho tela.“ (PL9, 308).