Príspevok pre gréckokatolíkov

Predošlú nedeľu sme ukončili týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Citlivosť k otázkam rozdelenia a túžba po obnovení jednoty kresťanského sveta by však nemala byť obmedzená na jeden týždeň v roku. Kristovo prianie vyslovené v modlitbe pri poslednej večeri „aby všetci jedno boli“ je programom pre všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovmu menu. Tohto roku si pripomenieme 950. výročie tragického rozdelenia medzi východným, byzantským svetom a Rímom. Rok 1054 je dátumom symbolickým - vtedy totiž už len vyvrcholilo postupné odcudzenie sa dvoch častí kresťanstva. Okrem tohto smutného dátumu, ktorý nám pripomína „rozhádané kresťanstvo“, je dobré pripomenúť si, že napriek tomuto historickému rozdelenia existujú mnohé miesta a skutočnosti, ktoré toto rozdelenie presahujú a svojim spôsobom aj prekonávajú. Taliansky katolíckytýždenníkFamiglia cristianaprináša vo svojom poslednom čísle reportáž z kláštora v Grottaferrate pri Ríme, venovanú tisícročnému výročiu založenia miestneho kláštora. Na prvý pohľad by táto správa sama osebe nebola ničím nezvyčajnou, keby tento kláštor nemal jednu osobitnú charakteristiku. Je to grécky kláštor, dodnes nasledujúci byzantský brad v gréckom i talianskom jazyku. Jeho predstavený archimandrita Emiliano Fabbricatore predstavujúc sa novinárovi definuje stručne túto mníšsku komunitu slovami: „My sme tí, ktorí sme sa nikdy s nikým nepohádali.“

Grottaferrata sa nachádza na úpätí albánskych vŕškov, ani 20 kilometrov na juhovýchod od Ríma. Na tomto mieste, nazývanom Tuskulanum, si už v staroveku stavali vily zámožní Rimania, pretože pekné prostredie, najmä v lete, poskytovalo úľavu pred vlhkým a dusným podnebím Ríma. Pravdepodobne na mieste dnešného kláštora stála aj letná vila slávneho rímskeho rečníka Cicera, z diela ktorého sa nám zachovali, okrem iného, aj jeho tzv. Tuskulské hovory. Dnešný názov miesta - Grottaferrata - je starší ako kláštor a pochádza z latinského označeniacrypta ferrata, zamrežovaná krypta. Miestni obyvatelia takto nazývali malú modlitebňu postavenú pravdepodobne už vo 4. storočí Jánom z Kapadócie. Súčasný kláštor je posledným pomníkom gréckeho mníšstva v Taliansku. Grécke kláštory, ktoré bolo možno počítať na stovky, prekvitali v Taliansku najmä od 7. do 13. storočia a koncentrovali sa predovšetkým v jeho južnej časti, najmä v Kalábrii a na Sicílii, teda na územiach, ktoré boli v antike súčasťou tzv. Veľkého Grécka. Z kalábrijského mesta Rossano pochádzal aj zakladateľ grottaferratského kláštora sv. Nilus. Prišiel sem aj zo svojimi spoločníkmi z  Kampánie, kde už predtým prebýval najprv v kláštore Valleluce, patriacemu benediktínskemu kláštoru v Monte Cassino a neskôr v Serperi pri Gaete. Nilus sa tešil už za svojho života značnej úcte, vďaka svojej povesti duchovného vodcu i vďaka svojej učenosti. Už pred príchodom do Grottaferraty bol v kontakte s pápežmi ale aj so svetskými vladármi, ako bol cisár Otto III, či moslimský emir Abu l´Quasim z Palerma na vtedy Arabmi ovládanej Sicílii. Boli to práve časté nájazdy Arabov, či ako ich vtedy nazývali „Saracénov“ na miesta jeho predchádzajúcich kláštorov, ktoré ho pohli k tomu, aby hľadal pre svoju komunitu útočište na bezpečnejšom severe. Po príchode do Tuskulana, v lete roku 1004, vtedy už staručký Nilus prijal pozvanie miestneho kniežaťa Gregora, ktorý mu ponúkol pozemok a základinu pre jeho budúci kláštor. Nilusovi duchovní synovia, ktorí tam z kampánskeho Serperi čoskoro dorazili za svojim duchovným otcom, sa usídlili v už spomí-nanom komplexe rozborených rímskych víl, okolo starej kresťanskej modlitebne. Prv ako sa mohli pustiť do stavby nového kláštora však sv. Nilus, 26. septembra 1004 zomrel. Rozvoj kláštora a stavba dodnes zachovaného byzantského chrámu i časti kláštorného komplexu je spojená s menom tretieho Nilusovho nástupcu, Sv. Bartolomeja. Jednou z prvých stavieb, ktorú mnísi postavili, bolo tzv.xenodochium, teda útulok pre pútnikov. Pohostinstvo pútnikom a útulok pre chorých boli totiž vždy jednou z prvých povinností stredovekých kláštorov.

Kláštorný komplex bol v podstate dokončený v roku 1024, kedy ho vysvätil pápež Ján XIX. Počas ďalších tridsiatich rokov,kedy bol igumenom kláštora sv. Bartolomej sa kláštor, nasledujúci regulu sv. Bazila vo vlastnom typikone, stal pre široké okolie uznávaným centrom duchovného života, byzantskej liturgie i apoštolátu, miestom prepisovania a uchovávania vzácnych rukopisovale aj inšpirátorom urovnávania politických nepokojov a napätí, ktoré v prvej polovici 11. storočia zmietali osudmi pápežského dvora, cisárstva, miestnych i longobardských kniežat.

Už spomenuté tragické rozdelenie kresťanstva v roku 1054 sa kláštora nijako nedotklo. Jeho život bol aj naďalej odmeriavaný rytmom modlitby, štúdia, prepisovaním rukopisov i poľnohospodárskou meliorizáciou okolitých bažinatých pozem-kov. V priebehu ďalších storočí sa kláštor neraz ocitol aj vo víre politických bojov a zápasov najmä medzi jednotlivými feudálnymi rodinami ovládajúcimi Rím a tuskulskými kniežatami. Kláštor, aj vďaka svojej strategickej polohe, bol považovaný za východisko možných ťažení proti Rímu. Istú stabilitu mu zabezpečil nový politický systém podľa ktorého bol od doku 1462 kláštor prideľovaný ako tzv.commendaniektorému z kardinálov. Jeden z nich, Giuliano della Rovere, neskorší pápež Július II., na konci 15. storočia kláštorný komplex opevnil. Systém komendy trval až do roku 1824, kedy pápež Lev XII. podriadil kláštor priamo Sv. Stolici. Keďže behom stáročí prenikli do mníšskej liturgie v Grottaferrate viaceré latinské prvky, od 80-tych rokov 19. storočia prebehla v kláštore liturgická reforma, ktorá si kládla za cieľ vrátiť liturgický život kláštora i formu rehoľných pravidiel do ich pôvodnej čisto byzantskej formy.

Spomedzi mnohých činností kláštora je hodno spomenúť známu tlačiareň. V nej boli vydávané aj liturgické knihy v cirkevnej slovančine, ktoré sú dodnes považované za tzv.editio typicaaj pre gréckokatolíkov na Slovensku. Kláštor sa preslávil ja osobitnou formou byzantskej liturgickej hudby, tzv.melurgie. Grottareffatský kláštor je v živom kontakte s ďalšími dvoma cirkevnoprávnymi jednotkami byzantského obradu v Taliansku s italo-albánskymi eparchiami v Piana degli Albanesi na Sicílii a Lungro v Kalábrii. Práve v ňom sa konali aj dva intereparchiálne synody, prostredníctvom ktorých sa koordinuje pastoračná aktivita týchto cirkevnoprávnych jednotiek.

Grottaferratský baziliánsky kláštor – popri všetkých cenných a zaujímavých aspektoch svojej existencie – je však predovšetkým symbolom. Je totiž znakom nerozdelenej cirkvi. Tu na predmestí Ríma, sídla pápežov – a v istom zmysle pod ich priamou ochranou – už tisíc rokov sa modlia a pracujú mnísi, oslavujúci Pána v duchu byzantskej tradície. Ich prítomnosť v srdci latinského sveta je znakom nádeje a dôkazom toho, ako sa disciplinárna, teologická a liturgická rôznorodosť môžu stať obohatením jednoty a nie jej prekážkou.

Grottaferratský kláštor vstupuje v tomto roku do druhého tisícročia svojej existencie. Aj dnes v ňom modlitbou a prácou oslavujú Boha baziliánski mnísi, „tí, ktorí sa nikdy s nikým nepohádali.“ Pripojme sa aj my svojim modlitbami k týmto mníchom, aby tak naše spoločné modlitby prispeli k skorému zmiereniu dodnes tak nešťastne a zbytočne „rozhádaných“ kresťanských cirkví.

P. Cyril Vasiľ SJ