Nedeľný príhovor pre chorých - 14. decembra 2003

Drahý brat, sestra!

Je tu opäť jedno z krásnych liturgických období roka – advent. Pre toto obdobie je charakteristické čakanie. Čakanie na Boha a človeka, ktorý chce vstúpiť do tvojho života spolu s hodnotami dobra, pravdy a lásky, ktoré vlastní v najplnšej miere. Pri tejto príležitosti sa mi v mysli vynára obraz otvorených dverí. Ak je to z tvojej strany len trochu možné, sústreď sa a predstav si tento obraz aj ty.

O užitočnosti, ale i škodlivosti otvorených dverí chcem spolu s tebou uvažovať v nasledujúcich chvíľach. Predstav si nasledujúcu situáciu: Pred domom sa hrajú deti. Jedno z nich vbehne dovnútra domu, lebo pocíti smäd, či hlad. Dieťa vbehne do vnútra domu bez toho, aby zatvorilo dvere. Myslí len na to, ako uhasiť smäd, či utíšiť hlad. Otvorené dvere tak môžu byť pre tých, čo sú v dome nebezpečnými, pretože vzniknutý prievan môže ohroziť zdravie obyvateľov domu.

Možno povedať, že v tomto prípade otvorené dvere nie sú úžitkom, ba naopak úkonom, ktorý dieťa urobilo bez rozmýšľania, v úsilí „zachrániť si kožu.“ Ak však pôjdeš v tomto uvažovaní do hĺbky, potom uznáš, že dvere domu sú veľmi dôležité. Úkon otvárania dverí je podstatný. Je ti známe, že ak do dverí nik nevstúpi, úkon ich otvárania bol celkom zbytočný. Ak ale na prahu dverí stojí niekto, kto čaká na to, aby vstúpil a mohol s tebou vytvárať spoločenstvo, potom je úkon otvorenia dverí gestom veľkodušnosti voči tomu, kto vstupuje. Tento úkon svedčí aj o tom, že máš živý záujem o človeka, ktorý vstupuje, ale platí to aj opačne. Ten, kto klope na dvere tvojho príbytku a chce doň vstúpiť má záujem o teba. O tvoje radosti i trápenia, ktoré denne musíš uniesť na svojich pleciach.

O problematike otvorených dverí je obrazne povedané aj adventné obdobie, do ktorého sme vstúpili. Brat, sestra, ty sám ako trpiaci úd tela, ktorým je Cirkev si odkázaný na podanie pomocnej ruky od ľudí, ktorí žijú v tvojom okolí. Možno denne pozeráš smerom k dverám svojej izby a s napätím čakáš, kto vstúpi, aby ti uľahčil v tvojej zložitej situácii. Musíš pripustiť, že niektoré stretnutia s ľuďmi za zatvorenými dverami sú príjemné, iné o niečo menej. Predsa však ide o stretnutie dvoch, ba i viacerých ľudí navzájom. Každé stretnutie, ktoré očakávaš, ťa môže obohatiť.

Aj v adventnom období, ktoré prežívaš ide o prípravu na stretnutie s Vyku-piteľom. Tu ale ide naozaj o výnimočné stretnutie. Vykupiteľ, ktorý príde, túži sa stretnúť s tebou. Zaklope na dvere tvojho srdca ako malé, bezmocné dieťa. Ako sa zachováš? Otvoríš dvere, aby Ježiš vstúpil a hneď ich za sebou zavrieš, aby si malému Ježiškovi vytvoril súkromie, ktoré si právom zasluhuje? Nezabúdaj na to, že malému dieťaťu uškodí aj ten najmenší prievan. Tvoj nezáujem o to, aby Ježiš s tebou vytvoril spoločenstvo mu môže veľmi ublížiť.

Pokús sa uvedomiť si, že Ten, ktorého príchod očakávaš je prítomný v každom človeku, s ktorým sa stretneš. Ježiš býva aj v tých, ktorí ti krivdia a možno neznesú pohľad na tvoje utrpenie, či bolesť, ktorú musíš znášať. Podstatou každých dverí je kľučka, ak ju stlačíš smerom nadol, dvere otvoríš. Usiluj sa preto, aby dvere tvojho srdca nemali z druhej strany guľu, lebo práve ona znemožní otvorenie dverí. S odvahou vpusť Ježiša, ktorý stojí na prahu pomyselných dverí tvojho srdca a naliehavo klope, aby vstúpil a mohol u teba prebývať. Ver, zvíťazíš nad sebou samým, ak Ho bez okolkov vpustíš, aby pokojne vstúpil a konal v tvojom živote veľké veci.

Už bolo spomenuté, že Ježiš prichádza aj v nepohodlnom človeku. Usiluj sa ho prijať, jeho prítomnosť v tvojej blízkosti možno naznačuje, že tento človek potrebuje tvoju pomoc viac, ako ty sám. Celé adventné obdobie je predsa o tom, aby si sa dokázal zblížiť s Kristom. To však nepôjde, ak sa nepriblížiš k ľuďom. Prežívaš síce obdobie očakávania, ale to očakávanie nesmie byť pasívne. Práve ty ako jedinečná bytosť stvorená na Boží obraz a podobu, daj tomuto čakaniu zmysel. Vykupiteľ, ktorý príde to očakáva od teba. Veď si predstav, ako by vyzeralo také stretnutie, kde by bola v rozhovore iniciatívna iba jedna stránka zo zúčastnených. Rozhovor by sa v takomto prípade nemohol nazvať rozhovorom. Išlo by len o monológ a ten vo vzťahu s Bohom nemá zmysel.

Boh klope na dvere tvojho srdca a očakáva tvoju odpoveď. Želám ti, aby to bolo výhradnéánoBohu i ľuďom, s ktorými prichádzaš do kontaktu. Nenechávaj pootvorené dvere, ale usiluj sa ich zatvoriť, aby vo vzťahoch, ktoré vytváraš zavládlo súkromie. Len ak nie si rušený, vzťah sa môže prehĺbiť a upevňovať.

Túžobne očakávaný Vykupiteľ. Koľko krát v živote bol môj úkon otvárania dverí nezmyselný. Stalo sa, že občas mohol tento úkon viac ublížiť ako pomôcť. Ty vždy klopeš, aby si vstúpil. Veď ma v tomto čase, aby to moje áno bolo bez výhrad.

Ivana Mochorovská