Generálna audiencia Jána Pavla II. v stredu 3. decembra 2003

Vatikán:Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI. vo Vatikáne, bolo prítomných 6 tisíc pútnikov z 10 krajín. Témou katechézy Jána Pavla II. bol 114. žalm z druhých vešpier nedele prvého týždňa o zázračnom vyslobodení Izraela z Egypta.

„Radostný a víťazný spev, ktorý pred chvíľou odznel, pripomína vyslobodenie Izraela z útlaku Egypťanov. Žalm 114 je súčasťou tej zbierky, ktorú židovská tradícia nazvala „Hallel egiziano“. Žalmy 112 až 117 predstavujú istý zväzok spevov, ktoré sa používali predovšetkým v židovskej veľkonočnej liturgii.

Kresťanstvo prijalo Žalm 114 s jeho vlastným veľkonočným charakterom, ale dodalo mu nový význam, vychádzajúc z Kristovho vzkriesenia. Východ, ktorý žalm oslavuje, sa však stáva obrazom iného, radikálneho a všeobecného vyslobodenia. Dante vo svojej Božskej komédii vkladá tento hymnus podľa latinského prekladu do úst duší v očistci: „Izraeliti pri východe z Egypta spoločne, jedným hlasom spievali ...“ (Purgatorio II,46-47) Pre Danteho je žalm spevom očakávania a nádeje pre tých, ktorí po očistení od každého hriechu smerujú k poslednému cieľu – do spoločenstva s Bohom v raji.

Pozrime sa teraz na tematický a duchovný obsah tohto krátkeho modlitbového žalmu. Na začiatku (v. 1-2) približuje odchod Izraela z egyptského otroctva až po vstup do tej prisľúbenej zeme, ktorá je svätyňou Boha, to je miestom jeho prítomnosti uprostred ľudu. Krajina a národ dokonca v ňom splývajú: Judea a Izrael, to sú slová, ktorými sa označuje tak svätá zem ako aj vyvolený ľud. Oba sú považované za miesto, kde je prítomný Pán, za jeho osobitné vlastníctvo a dedičstvo. Po tomto teologickom popise jedného zo základných prvkov viery Starého zákona, - to je zázračných činov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud, - žalmista duchovne a symbolicky prehĺbuje význam predložených udalostí. Červené more pri odchode z Egypta a rieka Jordán, ktorou vstúpili do Svätej zeme, sú zosobnené a premenené vo svedkov a v nástroje, ktoré majú podiel na vyslobodení, ktoré vykonal Pán. (v 3.5.)

Na začiatku vysťahovania more sa stiahlo a vyschlo, aby umožnilo prejsť Izraelitom, kým na konci ich putovania púšťou vyschol vo svojom koryte zasa Jordán, aby jeho stredom mohol prejsť zástup synov Izraela. (v 3.4.) Stred žalmu približuje zážitok zo Sinaja: tentoraz sú to hory, ktoré majú účasť na veľkom Božom zjavení, ku ktorému dochádza na jeho vrcholcoch. Podobné živým bytostiam, ako jahňatá a barance, ktoré sa tešia a poskakujú. Veľmi živým zosobnením sa žalmista pýta vrchov a pahorkov na dôvod ich vzrušenia: „Vrchy, prečo poskakujete ako barance, a vy pahorky, ako jahňatá?“ (v 6) Ich odpoveď nám nedáva: dostávame ju nepriamo, a to prostredníctvom dôrazného príkazu, adresovaného zemi, ktorá sa „zachvela pred tvárou Pánovou“. (v 7) Vzrušenie vrchov a pahorkov nebolo teda ničím iným, než prejavom úcty Pánovi, Bohu Izraela a skutkom oslavy nadpriro-dzeného Boha, ktorý je Záchrancom.

Toto je aj témou poslednej časti 114. žalmu, ktorý uvádza ďalšiu významnú udalosť, ku ktorej došlo počas putovania Izraela púšťou, totiž vodu, ktorá vytryskla zo skaly pri Meribe. Boh mení kameň na pramene vôd, z ktorej sa stáva jazero: na základe tohto zázraku spočíva otcovská starostlivosť o ľud. Boží čin nadobúda symbolický význam: je znamením spásonosnej lásky, ktorá podporuje a obnovuje ľudstvo pri jeho putovaní púšťou dejín. Ako je známe, svätý Pavol prevzal tento obraz a na základe istej židovskej tradície, podľa ktorej kameň, ktorý sprevádzal Izrael počas jeho putovania púšťou, vysvetľoval v kristologickom svetle: „Všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou bol Kristus.“ (1 Kor 10,4)

V tejto brázde, veľký kresťanský učiteľ, ako Origenes, keď komentuje východ Izraelského národa z Egypta, má na mysli nový východ, ktorý uskutočnili kresťania. Píše totiž takto: „Nemyslite si, že iba Mojžiš vtedy vyviedol ľud von z Egypta: aj dnes Mojžiš, ktorého máme medzi sebou ..., totiž Boží zákon ťa chce vyviesť von z Egypta. Ak ho poslúchneš, vzdiali ťa od Faraóna ... Nechce, aby si zostal v temných činoch tela, ale aby si opustil púšť, aby si sa dostal na miesto, kde už nebude zmätok ani to, čo so sebou prináša storočie, aby si dosiahol pokoj a ticho... Keď sa teda dostaneš na toto miesto pokoja, budeš môcť priniesť obetu Pánovi, tam spoznáte Boží zákon a moc jeho božieho hlasu.“ (Omelie sulľ Esodo, Roma 1981, pp.71-72)

Keď sa vrátime späť k obrazu svätého Pavla, ktorý približuje prechod cez more, Origenes pokračuje: „Apoštol to nazýva krstom, ktorý vykonal Mojžiš v oblaku a na mori, aby si aj ty, ktorý si bol pokrstený v Kristovi, vo vode a Duchom Svätým vedel, že Egypťania ťa prenasledujú a chcú ťa znovu odviesť, aby si im slúžil. Im, ktorí kraľujú tomuto svetu, i zlým duchom, ktorých predtým si bol otrokom. Oni sa istotne budú usilovať prenasledovať ťa, ale ty zostúp do vody, a živý a zdravý, očistený od škvŕn hriechov, vyjdeš z nej ako nový človek, pripravený spievať novú pieseň.“ (ibid str. 107)