Cirkev v bývalomVýchodnom Nemecku

Nemecko: Zatiaľ, čo v Moskve sa uvažovalo o znovupostavení katedrály Krista Vykupiteľa, ktorú dal Stalin vyhodiť do vzduchu, čo sa aj uskutočnilo, len čo komunizmus padol, v Berlíne, keď múr padal, nikto sa do neba nezahľadel ani čo len na chvíľu. Na jeho jazvách dnes už stojí mnoho palácov, obchodných domov, či sídla veľkých firiem, no ani jeden kostol. Aj mnohé z tých, čo tu stáli pred pádom múru, sú dnes premenené na múzeá, alebo slúžia celkom inému účelu. Obyčajný človek má v Berlíne problém nájsť miesto, kde by sa mohol pomodliť. Keď aj vojde do niektorého kostola, tieto sú bez výzdoby, sú v ich iba škaredé obrazy slabšej kvality.

Nie je to však iba otázka architektúry. Pádom komunizmu v celom Východnom Nemecku smev náboženskej oblasti zaznamenali opačný fenomén, než v hociktorej inej krajine bývalého východného bloku. Zatiaľ čo v Rusku, Poľsku, na Ukrajine, na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku, Albánsku, či Chorvátsku, sa zaznamenal rozmach náboženstva. Len čo nastala sloboda Cirkev sa hneď dala do pastoračnej práce na záchranu duší, kým v bývalej NDR stratila aj to čo mala.

Dietlef Polack, profesor na univerzite vo Frankfurte nad Odrou a expert na otázky postkomunizmu hovorí, že niet inej krajiny, ktorá by bola takzlaicizovaná, ako Východné Nemecko. Viac ako dve tretiny jeho obyvateľstva sú absolútne ľahostajné voči akémukoľvek náboženstvu a viere. Od pádu komunizmu toto percento vzrástlo z 30 na 70 percent.Tento jav je prekvapujúci, najmä ak myslíme, že pasívny odpor Evanjelickej cirkvi bol jednou z príčin zániku Nemeckej demokratickej republiky i s jej režimom a Socialistickou zjednotenou stranou. Práve v Berlíneto boli dva kostoly (svätej Sofie a Getseman),ktoré sa stali srdcom odporu voči komunistickému režimu. Boli to miesta, kde sa stretávala mládež, aby organizovala protestné akcie, kde sa čítala a vymieňala zakázaná literatúra, kde sa pripravovala ako reagovať pri občianskych represáliách, či ako prebúdzať svedomie národa. Medzi týmito mladými ľuďmi bola ajAngela Merkeleová, dcéra protestantského pastora, ktorá je dnespredsedníčkou Kresťansko-demokratickej únie CDU.

Ako je možné, že tieto kostoly sa tak vyprázdnili? „Okrem iných dôvodov“ – hovorí už spomínaný prof. Pollack, - je tu aj spojenie náboženstva a politiky. Mnohí z mladých, ktorí chodili do kostola v časoch bývalej NDR, v skutočnosti tajne robili politiku. Po páde múru sa v politike angažujú otvorene a prestali sa modliť. Možno, že náboženský zmysel bol u nich slabý od svojho počiatku. Ťažko povedať.“ – odpovedá profesor. Spomínam si, keď sa organizovali manifestácie v prospech politických väzňov, ľudí, ktorých zatkli, kostoly boli preplnené. Všetci sa modlili a spievali. Nemyslím si, že by to bolo bývalo neúprimné.“

Tak teda, čo sa stalo? Podľa sociológov vysvetlenie možno spočíva v tom, že v zjednotení Nemecka po páde múru sa spojila aj Cirkev do jednej štruktúry a organizácie. Výsledok pre východ bol a je zničujúci. Bohatá a mocná Cirkev Západnej časti prakticky pohltila chudobnú, no hrdú cirkev v bývalej NDR. Protestantskí pastori z Východnej časti sa cítili viac kolonizovaní, ako pozvaní k spoločnej misii. Plynúcimi rokmi toto nesymetrické zjednotenie prinieslo so sebou krízu povolaní a v dôsledku toho trvalú stratu religiozity obyvateľstva. Zatiaľ čo v západných spolkových krajinách ako Bavorsko, Bádensko-Wurtenbersko, či Severné Porýnie – Westfálsko, sa počet ľudí patriacich do nejakej Cirkvi pohybuje medzi 75 až 88 percent, vo východných spolkových krajinách, ako napríklad Brandenbursku jeto 22 v Meklenbursku 21 a Sachssen Anhaltsku iba 18 percent.

Ďalším prvkom, ktorý prispel k odpadu veriacich od Cirkvi vo Východnom Nemecku“ – hovorí pastor Walter z berlínskej evanjelickej fary svätej Sofie – „je, že so zjednotením Nemecka sa Cirkev stala veľmi bohatou.“ V Nemecku sú veľmi veľké dane, ktoré občan, príslušník niektorej Cirkvi, musí platiť. Je to asi 5 percent zárobku, a iba po zložitej byrokratickej procedúre môže z Cirkvi vystúpiť, a tak sa zbaviť tejto povinnosti platiť. Veriaci z východu, pokračuje páter Walter, sa cítili hlboko spojení s chudobnou, františkánskou Cirkvou, a teraz, keď stoja zoči – voči mocnej, a tak trochu vzdialenej organizácii, necítia sa v nej už doma. A tak ju opúšťajú. Tým sa ale prehlbuje brázda, ktorá napriek všetkému, stále rozdeľuje dve Nemecká.