Zamyslenie P. Milana Bubáka: Vernosť svojmu základnému príbehu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 3. pôstnu nedeľu rok B (Jn 2, 13-25): Vernosť svojmu základnému príbehu

AUDIO:

Príbeh z dnešného evanjelia, milí priatelia, je veľmi silný. Predstavuje nám Ježiša, ktorý s bičom v ruke razantne vyháňa z jeruzalemského chrámu všetko, čo tam nepatrí. Ako sa s touto udalosťou vysporiadať? Obraz Ježiša s bičom nám naznačuje, že pravdepodobne išlo o niečo vážne. A je to pravda, Ježiš v príbehu evanjelia rieši zneužívanie. Zneužívanie je vždy vážna vec a ak sa dokáže, vždy sa musí riešiť razantne.

Aké zneužívanie Ježiš rieši? Niektorí by možno povedali, že Ježiš tu rieši zneužívanie Jeruzalemského chrámu. Veď tak to vyplýva z jeho slov, ktorými tento svoj čin komentoval: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!” a mali by pravdu. Lenže nie celkom. Skutočná pravda bola trocha širšia, než len zneužívanie budovy. Tá budova totiž čosi symbolizovala. Chrám bol pre židov symbolom ich základného príbehu, na ktorom ako národ vyrástli, a ktorému – ak si chceli uchovať svoju identitu – museli ostať verní. A preto každé užívanie jeruzalemského chrámu na iné účely, než na aké bol určený, znamenalo zneužívanie a signalizovalo, že sa ako národ začínajú uberať nebezpečným smerom.

Aký bol ten základný židovský príbeh? Bol to príbeh vyslobodenia židovského národa z Egyptského otroctva, jeho putovanie po púšti a nakoniec ich príchod naspäť do svojej zasľúbenej zeme. Bol to príbeh skúseností a zážitkov, ktoré mali ako národ s Bohom. Židia sa v Egypte, do ktorého prišli pôvodne slobodne, stali postupne otrokmi. Egypťania ich zneužívali a využívali. Preto sa túžili z tohto otroctva vyslobodiť. Keďže Egypťania ich nechceli pustiť, zasiahol Boh. Zázračným spôsobom sa im na koniec podarilo vybrať sa na cestu za slobodou. Putovali štyridsať rokov po púšti. Počas tohto putovania bol Boh s nimi. Jeho prítomnosť symbolizovala archa zmluvy, ktorú nosili so sebou. Na púšti sa cez rozličné skúšky formovala ich identita. Keď nakoniec doputovali a vošli do svojej zasľúbenej zeme, tento príbeh si mali stále sebe a svojím potomkom opakovať. Keď si nakoniec na vrchu Sion v Jeruzaleme postavili chrám, toto všetko sa prenieslo do neho. Chrám bol pre židov symbolom Božej prítomnosti a Božej vernosti v ich živote. Bolo to sväté miesto, stredobod ich národnej identity, symbol Božej prítomnosti. Ísť do chrámu, znamenalo ísť k počiatku, k podstate a obnoviť sa.   

V dobe Ježišovej si však podnikaví židia za pomoci skorumpovaných kňazov urobili z chrámu biznis. Do budovy chrámu poprinášali veci, ktoré s chrámom nemali nič spoločného. A ľudia boli z toho zmätení. Išlo tu o zradu ich pôvodného príbehu, na ktorom ako národ vyrástli, a ktorý chrám reprezentoval. A presne toto bol dôvod, prečo sa Ježiš rozhodol chrám tak razantne očistiť. Urobil to preto, aby bolo znova viditeľné, kto je Bohom, a kto a čo je naozaj centrálne a podstatné pre život človeka.

Pokušenie, ktoré nezvládli Židia, sa môže udiať aj v živote každého z nás dnes. Aj my môžeme v jednej chvíli mať svoj zážitok s Bohom, ktorý nás postaví na nohy a našej viere dá šťavu, živosť a energiu. Budeme silne cítiť, že Boh je prítomný v našom živote, že nás vedie a že sa o nás stará. Bude nás to tešiť. Budeme to vychutnávať. Lenže ako sa náš život postupne začne odvíjať a ponárať do svojej všednosti a každodennosti, náš zážitok s Bohom môže začať pomaly blednúť a strácať na svojej sile. Do nášho života bude pribúdať množstvo vecí a my začneme strácať schopnosť pre rozlišovanie toho, čo je dôležité a čo dôležité nie je, čo má byť v strede a čo na okraji nášho života. A tak sa môže stať, že na trón v centre nášho bytia si jedného dňa zasadne niečo iné ako Boh. A tento Boh, ktorého prítomnosť sme vo svojom živote kedysi tak silne cítili, je odsunutý na okraj. Samozrejme, takáto zmena hlavného obyvateľa nášho srdca neostáva bez dôsledkov. Veď čo iné je za tou vyprahnutosťou, ktorú tak často cítime vo svojom živote viery? Za tou neochotou robiť skutky, ktoré ma kedysi tešili, za nedostatkom radosti z maličkostí, ktorú som kedysi mával? Čo iné je za povrchnosťou, márnivosťami a falošnosťou, na ktoré ma iní začali upozorňovať? Nastala zrada pôvodného príbehu. Tu nepomôže nič iné, iba vziať bič a – tak ako Ježiš – svoj vnútorný chrám vyčistiť, poslať preč veci, ktoré tam nemajú čo hľadať, a znova posadiť na trón svojho srdca Boha.

To isté sa môže stať aj so spoločenstvom. V dejinách Cirkvi sa zrodilo veľa spoločenstiev, ktorých impulzom bol silný príbeh nejakého jedinca. Tento jeho príbeh bol tak silný, že pritiahol ďalších, ktorí sa k nemu pridali a vznikla komunita. Bola to komunita, ktorej identita sa odvíjala od vernosti základnému príbehu, ktorý mal na jej počiatku jej zakladateľ. Ak si komunita tento príbeh rozpráva z generácie na generáciu a ak mu je verná, rozkvitá. Ak mu verná nie je, rozkvitať prestane a dostáva sa do krízy. Zrada pôvodného príbehu je obyčajne zrada Boha. Boh nemôže predsa požehnávať a pôsobiť v komunite, ktorá sa odchýlila od ducha, ktorého jej kedysi v jej začiatkoch cez jej zakladateľa dal. 

Toto je pre kresťanské komunity – či už rehoľného alebo nerehoľného typu – veľmi dôležité si uvedomovať, pretože nevernosť svojmu pôvodnému príbehu spôsobuje vždy krízu. Mnohé kresťanské spoločenstvá si túto krízu síce priznávajú, avšak nie všetky ju majú odvahu (alebo snáď pokoru) riešiť správne. Mnohé vymýšľajú množstvo nových aktivít, cez ktoré by – podľa nich – mohli byť užitočné pre Cirkev a dnešný svet, avšak všetko je to márne, nič nezaberá. A pritom by stačilo len jedno: zobrať ako Ježiš do ruky bič (alebo možno by stačila aj metla) a nekompromisne očistiť toto svoje spoločenstvo od vecí, ktoré tam nepatria a znovu sa vrátiť k vernosti svojmu pôvodnému príbehu. Pod bičom, metlou a očistou, tu samozrejme, nemám na mysli násilie alebo čistku. Máme tu mysli ráznosť a odvahu, ktoré návrat k vernosti pôvodnému príbehu potrebuje.

Stojíme, milí priatelia, pred Veľkou nocou. Pred našimi očami sa v liturgiách budú znova odvíjať všetky tie príbehy zo života Ježiša Krista, jeho apoštolov a potom i prvotnej Cirkvi. Toto je základný príbeh našej Cirkvi. Príbeh umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista je základným príbehom našej Cirkvi. Počúvame ho a ponárame sa do neho rok čo rok. Opakujeme si ho stále dookola. Toto opakovanie základného príbehu našej Cirkvi, ktorého predobrazom bol príbeh putovania židov z otroctva na slobodu, je dôležité. Dáva nám možnosť zamyslieť sa, ako živý je tento základný príbeh mojej Cirkvi v mojom živote. Či náhodou tiež nepotrebujem aj ja už zobrať bič a začať zo svojho života vyháňať – obrazne povedané – kupcov a peňazomencov, ktorí tam nemajú čo hľadať, pretože môj život mi vlastne korumpujú.