Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Potrebujeme náboženský zážitok?
Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. pôstnu nedeľu rok B (Gn 22,1-2.9a.10-13.15-18; Mk 9, 2-11): Potrebujeme náboženský zážitok?
AUDIO:
Pre veriaceho človeka je dôležité, aby neustále prežíval skutočnosť, že Pán je prítomný stále v jeho živote a že sa o neho bez prestania stará a že ho miluje. Toto presvedčenie je pre jeho život viery dôležité. Toto je to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Ide o praktické žitie motta: „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nebol schopný podržať svojou milosťou.“ Niekedy nie je ťažké si jeho prítomnosť uvedomovať. Sú však aj chvíle, kedy cítime, že Pán od nás odišiel, že nás nechal akoby napospas „divej zveri“. Vtedy je nevyhnutné o uvedomovanie si jeho prítomnosti bojovať.
Božie slovo dnešnej nedele nás vedie práve týmto smerom: k schopnosti neustále si uvedomovať, že Boh je prítomný v našom živote. Je tomu tak v prípade ťažko skúšaného Abraháma, a je tomu aj v prípade apoštolov, zruinovaných po vypočutí si Ježišovej predpovede o jeho utrpení ako aj o nevyhnutnosti kríža v živote každého jeho nasledovníka. Potrebovali injekciu, a Pán im ju pri svojom premenení na vrchu poskytol.
Tie injekcie sú k dispozícii aj nám a to vo forme náboženských zážitkov rozličného druhu. Existujú tri druhy náboženských zážitkov, cez ktoré nás Pán uisťuje o svojej prítomnosti. Prvou sú bežné, normálne, riadne prostriedky jeho prítomnosti: Boh je prítomný vo svojom Slove, vo sviatostiach, v ľuďoch okolo nás. Problémom je, že mnohé z týchto vecí prehliadame, alebo ich podceňujeme, alebo ich nepokladáme za nič výnimočné. A tak sa nám môže stať to, čoho sa obával sv. Augustín, keď sa modlil: Timeo Deum transeuntem – „Bojím sa, že Boh bude prechádzať popri mne a ja si ho nevšimnem.“
Tu sa vyžaduje vrátiť sa naspäť v mysli k tým momentom, kedy Pán bol prítomný pre mňa v mojom živote, ale ja som ho nepostrehol, lebo to bolo pre mňa čosi príliš bežné, čosi príliš samozrejmé.
Jestvuje aj ďalšia forma zážitku, ktorý by sme už mohli zaradiť medzi zážitky mimoriadnejšieho charakteru, teda nie celkom bežné. Tieto sú už výslovným darom od Pána a Pán ich posiela tým, ktorí ich potrebujú. Záleží od toho aká sme povaha a čomu dávame prednosť, tieto zážitky môžu byť buď intelektuálneho alebo emocionálneho alebo estetického charakteru. Niekto sa napríklad môže dostať do „extázy“, keď počuje nejakú pravdu vzťahujúcu sa na jeho spásu, ktorej doteraz nerozumel alebo keď sa dozvie nejakú hlbokú skutočnosť, vzťahujúcu sa na jeho vlastný život. Toto je zážitok intelektuálny.
Iný môže trpieť na samotu a na pocit odvrhnutia. Myšlienka, že Boh ho miluje, a že aj ľudia ho milujú môže byť pre neho silne vzrušujúca. „Poďte ku mne všetci a nájdete odpočinok!“, hovorí Ježiš. Táto myšlienka môže niekoho úplne zmeniť. Povedomie, že Boh ma miluje už zmenilo životy miliónov ľudí. Toto je emocionálny zážitok.
Alebo človek sa môže cítiť unavený a znudený surovým materializmom každodenného mestského života. Začne sa cítiť ako špica na kolese bicykla, ako vec a nie ako človek. Na ceste z práce domov sa náhle zastaví v kostole na pár minút ticha. A tu, obklopený vznešenou architektúrou alebo snáď vystavený vplyvu slávnostných tónov organa zabudne na všetku tú hnusobu vonku. Vznešenosť Boha sa odráža v tomto krásnom priestore. Pomaly sa ukľudní a zrazu začne objavovať svoju dôstojnosť. „Ja som skutočný znovu!“ s týmto pocitom možno odchádza z kostola obnovený. Toto je príklad estetického zážitku.
Jestvuje aj tretia forma zážitku, ktorá už nie je taká bežná, no Pán ju posiela tým, ktorí ju potrebujú. Najčastejšie nám Pán takýto zážitok posiela vo chvíľach, kedy sa snažíme alebo keď potrebujeme urobiť vo svojom živote nejaké vážne rozhodnutie a my nevieme ako. Popíšem ho príbehom zo života známeho kapucína, P. Benedikta Groeschela:
P. Benedikt píše, ako kedysi, ako mladý kňaz pracoval ako duchovný v väznici pre mladistvých. Raz sa stalo, že to jeden z väzňov už vo väznici nevydržal a rozhodol sa obesiť. Našťastie ho včas zvesili a tak sa ho podarilo zachrániť. Keď tak ležal v bezvedomí na dlažbe väzenskej cely zavolali k nemu P. Benedikta. Ten si kľakol, sklonil sa nad neho a snažil sa mu prihovárať. Chlapec zrazu otvoril oči a začal sa usmievať. „Bol to krásny úsmev“, hovorí P. Benedikt. No vtom si uvedomil, že chlapec si asi myslí, že je mŕtvy a že nad sebou vidí snáď nejakého sv. Františka. A bolo to naozaj tak. Chlapec si po chvíli uvedomil, že on žije a že jeho samovražda sa nepodarila a že on je naspäť v tvrdej realite väzenia. „Začal plakať,“ hovorí Benedikt. „Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to...“
„Ako som tak kľačal nad ním na podlahe“, hovorí páter, „teraz som si už naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho ja pred sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince do rúk Ježišových, bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz.“ Tento zážitok zmenil život P. Benedikta Groeschela a nadobro určil smerovanie jeho ďalšieho života.[1] (Plné znenie zážitku P. Benedikta uvádzam na konci.)
V náboženskej terminológii tu hovoríme o milosti, ktorá prichádza náhle, nečakane, ktorá nás zaskočí alebo prekvapí mimo proporcie, avšak ktorá má kľúčový dopad na smer nášho nasledujúceho života. Spisovateľ Gerald May to hovorí takto: „Máte napríklad alkoholika, ktorý sa snaží všemožným spôsobom zbaviť svojho alkoholizmu. Nič však nezaberá. Jedného dňa kráča dolu ulicou a zrazu to príde. Má silný zážitok. Nevie, čo sa presne stalo. Vie len to, že už piť nebude. A nepije.“[2]
Možno ste aj vy, milí priatelia, mali zážitok podobného charakteru, ktorý zmenil váš život. Neviete, čo sa udialo, no zabralo to. Bol to dar. Takto Boh pracuje v životoch tých, ktorí to potrebujú.
Čo nám teda zostáva je byť pripravení vnímať Pána. Vnímať ho v tých bežných formách jeho prítomnosti. Hľadať ho, keď sme frustrovaní a rozbití. No byť pripravení, možno, aj na zázrak. Pán nám ho dáva, keď ho najmenej čakáme, no keď ho najviac potrebujeme.
**********
Tu je plné znenie zážitku Benedikta Groeschela:
Keď som bol ešte veľmi mladým kňazom bol som určený do Detskej dedinky v Dobbis Ferry v New Yorku, čo bol ústav pre chlapcov trpiacich na emocionálne poruchy. Často sa stalo, že moje povinnosti ma viedli aj do väzníc New Yorku, v ktorých niektorí z chlapcov, o ktorých som sa staral mali svojich príbuzných a v ktorých mnohí z nich žiaľ aj sami neskôr skončili. Najčastejšie som šiel do obrovskej väznice skladajúcej sa enormného množstva klietkových ciel z ocele v Brooklyne, ktorá sa vtedy nazývala Atlantic Avenue Jail (väznica na Atlatickej triede). Často som tam šiel navštíviť väzňov uprostred dňa. Podľa zvyku kapucínskeho rádu, mal som na sebe hnedý habit. Istého popoludnia ma dozorcovia pozvali k sebe na tanier polievky, zakiaľ prebiehalo spočítavanie a kontrola väzňov v celách. Zrazu uprostred obeda náhle pribehne dozorca a hovorí: „Otče, prosím vás poďte rýchlo hore. Jeden chlapec sa práve obesil.“ Bežali sme teda hore na poschodie a potom na koniec dlhej chodby, kde boli už zhromaždení aj iní väzni, dozorcovia a väzenskí úradníci. Ako som vstupoval do cely, uvidel som pred sebou ležať na podlahe mladého chlapca hišpánskych (latinoameričan) čŕt. Vyzliekli mu v náhlivosti jeho tričko a pokúšali sa o umelé dýchanie. Chlapec bol veľmi vychudnutý a mal krátku čiernu bradu. Ako som tak kľačal vedľa neho, väzenský lekár hovorí: „Je to v poriadku, otče. Práve vydýchol vzduch zo svojich pľúc. Snažil sa spáchať samovraždu, ale opasok na ktorom visel sa utrhol. Už je v poriadku; choďte dole a dojedzte svoj obed.“
Vtedy mi prebehlo mysľou: „Ako, že je v poriadku? Práve sa pokúsil o samovraždu. Ako teda môže byť v poriadku?“ Postupne, ako som tak kľačal vedľa neho, chlapec prišiel k sebe. Zhromaždení dozorcovia a väzni sa postupne jeden po druhom začali vytrácať. Po chvíli som tam zostal len ja sám aj s dvoma dozorcami a lekárom. Keď chlapec po chvíli otvoril oči, zameral sa na moju tvár. Usmieval sa na mňa. Bol to krásny úsmev. Na jeho tvári sa zračil pohľad priateľskosti a jasne odomňa čakal, že mu niečo poviem. Vtedy som si však na svoje veľké zdesenie uvedomil, že chlapec si pravdepodobne myslí, že je mŕtvy a že nad sebou vidí snáď nejakého sv. Františka. Pred chvíľou sa obesil a teraz, keď otvoril oči vidí pred sebou muža s ryšavou bradou a v dlhom habite, ako sa skláňa nad ním.
Vo svojom zdesení som sa trocha uhol svojou hlavou, aby si všimol aj dozorcov a lekára. Zbadal ich. Jeho reakcia bola náhla. Na jeho tvári sa zrazu objavil nesmierny smútok. Uvedomil si, že nie je mŕtvy, že sa mu nepodarilo zo života uniknúť, že ho priviedli naspäť k životu, aby si doslúžil dlhý rozsudok vo väzení (bol jedným s pomocníkov pri bankovej lúpeži, pri ktorej bol jeden človek zavraždený). Mal pred sebou 25 rokov väzenia.
Keď prišiel k plnému vedomiu, začal plakať. Bol to hlboký žalostivý plač. Všetci odišli, zostal som s ním iba ja, kľačiaci na podlahe cely. Chlapec plakal a plakal. Chcel ujsť, a nepodarilo sa mu to...
Ako som tak kľačal nad ním na podlahe, teraz som si už naozaj naplno uvedomil, že chlapec sa mýlil v tom, koho videl, keď otvoril svoje oči. Lenže ja som sa nemýlil. Mne bolo nad slnko jasnejšie, koho pred sebou vidím. V ušiach mi zaznievalo udieranie kladiva, ktoré zatĺkalo klince (do rúk Ježišových), bol som schopný cítiť pach potu a krvi a jasne som počul výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nikdy pred tým sa mi slová Kristove z Matúšovho evanjelia „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ nezdali skutočnejšie, ako práve teraz:
Tento zážitok zmenil život Benedikta Groeschela. Hovorí, že dojem, aký tento zážitok na neho mal, sa nedá popísať slovami. Spomína naň ako na zázračný zážitok. Nedá sa povedať, že by bol prežíval vtedy nejaké zjavenie (po akých túžia mnohí ľudia). Nepočul žiadne hlasy z neba, nebolo tam vedomie prítomnosti ničoho mimoriadneho akoby z iného sveta. Táto skúsenosť bola pre neho však hlboko ponižujúca, čo je dôkazom toho, že do jeho života vstupuje Boh. Hovorí, prešlo 25 rokov odvtedy, a zážitok je stále v mojej mysli. Stovky krát počas týchto 25 rokov od vtedy, čo som mal tento zážitok Krista vo väzňovi spôsobil, že som sa angažoval v práci s ľuďmi, ktorí ľudsky povedané kráčali nikam, a o ktorých bolo jasné, že na to, čo pre nich robím, nebudú nikdy schopní odpovedať adekvátnym spôsobom, ba dokonca ani pochopiť, prečo to vlastne pre nich robím.
| All the contents on this site are copyrighted ©. |