Pri vianočnej omši pápež František povzbudil k pohostinnosti voči migrantom

Vatikán 24. decembra – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri vianočnej omši vo Svätej noci, ktorú dnes o 21.30 slávil v Bazilike sv. Petra za účasti kardinálov, biskupov a členov Rímskej kúrie, ako aj diplomatického zboru a početných veriacich.

Na úvod slávenia v latinskom jazyku diakon predniesol spev Kalendy ohlasujúci udalosť narodenia Ježiša Krista v Betleheme v 42. roku panovania cisára Oktaviána Augusta. Svätý Otec si potom tradičným spôsobom uctil podobu Ježiška v jasličkách. Spoločné modlitby zazneli v čínštine, arabčine, portugalčine, rumunčine a bengálčine. Medzi hlavnými koncelebrantmi bol aj kardinál Jozef Tomko.

V homílii pápež František prirovnal okolnosti Ježišovho narodenia k osudom dnešných migrantov. Pripomenul, že „Boží Syn sa musel narodiť v maštali, pretože jeho vlastní nemali pre neho miesto.“ Boh nám v tejto udalosti ukazuje, že „skutočná moc a pravá sloboda sú tie, čo prejavujú úctu a prichádzajú na pomoc krehkosti toho najslabšieho.“

„Viera tejto noci nás privádza k tomu, aby sme rozpoznali Boha prítomného vo všetkých situáciách, o ktorých sa domnievame, že v nich absentuje. Je v netaktnom návštevníkovi, mnoho krát nerozpoznateľný, keď kráča po našich mestách, v našich štvrtiach, cestuje v našich autobusoch, búcha na naše dvere.“

Pápež vyzval k „novej sociálnej predstavivosti“ a „láske, ktorá si nezvyká na nespravodlivosť, akoby to bolo niečo prirodzené“. Citujúc slová sv. Jána Pavla II: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi“ povzbudil k odvahe byť pohostinnými.

V betlehemskom Dieťati „sa nám Boh ponúka, aby sme ho vzali do náručia, aby sme ho zdvihli a objali. Aby sme v ňom nemali strach vziať do náručia, zdvihnúť a objať vysmädnutého, cudzinca, nahého, chorého, väzneného“.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Mária priviedla na svetlo „svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2,7). Týmto jednoduchým, no jasným vyjadrením nás Lukáš vovádza do srdca tejto svätej noci: Mária priviedla na svetlo, Mária nám dala Svetlo. Jednoduché rozprávanie, ktoré nás ponára do diania, čo navždy zmenilo naše dejiny. Všetko sa v tej noci stávalo prameňom nádeje.

Vráťme sa však o niekoľko veršov späť. Na príkaz cisára, Mária a Jozef boli nútení odísť. Museli zanechať svoj ľud, svoj domov, svoju zem a vydať sa na cestu kvôli sčítaniu. Putovanie, ktoré vôbec nebolo pohodlné ani jednoduché pre mladý pár, ktorý očakával dieťa: boli donútení opustiť svoju zem. V srdci boli plní nádeje a budúcnosti kvôli dieťaťu, ktoré sa malo narodiť; ich kroky však boli obťažené neistotou a nebezpečenstvami, vlastnými tým, čo musia zanechať svoj domov.

A potom, ocitli sa tvárou v tvár azda najťažšej veci: prísť do Betlehema a zakúsiť, že je to kraj, ktorý ich neočakával, zem, kde pre nich nebolo miesta.

A práve tam, v tej skutočnosti, ktorá bola výzvou, nám Mária darovala Emanuela. Boží Syn sa musel narodiť v maštali, pretože jeho vlastní nemali pre neho miesto. „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). A tam... uprostred temnoty mesta, v ktorom niet priestoru ani miesta pre cudzinca, ktorý prichádza zďaleka, uprostred temnoty mesta v plnom zhone a ktoré v tomto prípade akoby sa chcelo budovať obrátiac sa chrbtom iným, práve tam sa zažíha prevratná iskra Božej nežnosti. V Betleheme sa vytvoril malý otvor pre tých, čo stratili zem, vlasť, sny; dokonca pre tých, ktorí podľahli priduseniu vyvolanému životom v uzavretosti.

V krokoch Jozefa a Márie sa ukrývajú mnohé kroky. Vidíme stopy celých rodín, ktoré sú dnes nútené odísť. Vidíme stopy miliónov ľudí, ktorí si nevyberajú odchod, ale sú donútení odtrhnúť sa od svojich drahých, sú vyhnaní zo svojej krajiny. V mnohých prípadoch je tento odchod plný nádeje, plný budúcnosti; v mnohých iných prípadoch má tento odchod jediné meno: prežiť. Prežiť súčasných Herodesov, ktorí za účelom vnucovania svojej moci a zväčšenia svojich bohatstiev nemajú žiaden problém prelievať nevinnú krv.

Mária a Jozef, pre ktorých nebolo miesta, sú prvými, kto objíma Toho, čo prichádza dať nám všetkým dokument občianstva. Toho, čo vo svojej chudobe a malosti ohlasuje a zjavuje, že skutočná moc a pravá sloboda sú tie, čo prejavujú úctu a prichádzajú na pomoc krehkosti toho najslabšieho.

V tej noci, Ten, čo nemal miesto, aby sa narodil, je ohlasovaný tým, čo nemali miesto pri stoloch a v uliciach mesta. Pastieri sú prvými adresátmi tejto Dobrej zvesti. Kvôli svojej práci boli mužmi a ženami, ktorí museli žiť na okraji spoločnosti. Ich podmienky života, miesta, kde boli nútení sa zdržiavať, im prekážali zachovávať všetky obradné predpisy o náboženskej čistote a z toho dôvodu boli považovaní za nečistých. Ich koža, ich oblečenie, pach, spôsob reči, pôvod ich prezrádzali. Všetko na nich vyvolávalo nedôveru. Mužovia a ženy, od ktorých bolo treba zachovať si odstup, mať obavy; medzi veriacimi ich považovali za pohanov, medzi spravodlivými za hriešnikov, medzi občanmi za cudzincov. Im – pohanom, hriešnikom a cudzincom – anjel vraví: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,10-11).

Ajhľa radosť, o ktorú sme v túto noc pozvaní deliť sa, sláviť ju a ohlasovať. Radosť, ktorou Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve objal nás, pohanov, hriešnikov a cudzincov, a podnecuje nás robiť to isté.

Viera tejto noci nás privádza k tomu, aby sme rozpoznali Boha prítomného vo všetkých situáciách, o ktorých sa domnievame, že v nich absentuje. Je v netaktnom návštevníkovi, mnoho krát nerozpoznateľný, keď kráča po našich mestách, v našich štvrtiach, cestuje v našich autobusoch, búcha na naše dvere.

Tá istá viera nás podnecuje dať priestor novej sociálnej predstavivosti, nemať strach zakúsiť nové formy vzťahu, v ktorých nikto nebude nútený pociťovať, že na tejto zemi nemá miesto. Vianoce sú časom na premenu sily strachu na silu lásky, silu novej predstavivosti lásky. Lásky, ktorá si nezvyká na nespravodlivosť, akoby to bolo niečo prirodzené, ale má odvahu uprostred napätí a konfliktov stať sa „domom chleba“, pohostinnou zemou. Pripomínal nám to sv. Ján Pavol II: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi“ (Homília pri omši na úvod pontifikátu, 22. októbra 1978).

V betlehemskom Dieťati nám Boh prichádza v ústrety, aby nás urobil protagonistami života, ktorý nás obklopuje. Ponúka sa, aby sme ho vzali do náručia, aby sme ho zdvihli a objali. Aby sme v ňom nemali strach vziať do náručia, zdvihnúť a objať vysmädnutého, cudzinca, nahého, chorého, väzneného (porov. Mt 25,35-36). „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi“. V tomto Dieťati nás Boh pozýva, aby sme sa naplnili nádejou. Pozýva nás, aby sme sa stali ohlasovateľmi úsvitu pre mnohých, čo podľahli pod váhou opustenosti, ktorá sa rodí z toho, že človek nachádza mnoho dverí zatvorených. V tomto Dieťati nás Boh robí protagonistami jeho pohostinnosti.   

Pohnutí radosťou z daru, malé betlehemské Dieťa, prosíme ťa, aby nás tvoj plač prebudil z našej ľahostajnosti, otvoril naše oči pre tých, čo trpia. Tvoja nežnosť nech prebudí našu citlivosť a nech nám dá pocítiť, že sme pozvaní rozpoznať ťa vo všetkých tých, čo prichádzajú do našich miest, do našich dejín, do našich životov. Tvoja revolučná nežnosť nech nás presvedčí, aby sme sa cítili pozvaní prevziať na seba nádej a nežnosť nášho ľudu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Marek Vaňuš SVD) -jb-