Výročie mučeníctva bl. Teodora Romžu: Zomrieť pre Krista znamená večne žiť

V rubrike venovanej životu gréckokatolíckej cirkvi prinášame príspevok jezuitu Samuela Jackaniča, poslucháča teológie na rímskej Gregoriane, o osobnosti mučeníka bl. Teodora Romžu, biskupa Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, ktorý položil svoj život pre Krista pred 70 rokmi.

AUDIO:

Zomrieť pre Krista znamená večne žiť

Uplynulé storočie prinieslo Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku momenty ťažkých a existenčných skúšok, ktoré vyvrcholili jej likvidáciou a zrušením na tzv. Prešovskom sobore v apríli roku 1950. Prenasledovanie a likvidácia cirkví však, prirodzene, neprebiehali iba na našom území. Už v marci roku 1946 prebehla na území dnešnej západnej Ukrajiny tzv. Ľvovská pseudo-synoda, ktorá zakázala existenciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a umelo ju pripojila k Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Rovnaký osud mal o čosi neskôr podľa podobného a vopred pripraveného scenára postihnúť i  Mukačevskú gréckokatolícku eparchiu na Zakarpatskej Ukrajine. Zatiaľ čo na Slovensku boli ako mučeníci komunistického režimu do tejto chvíle beatifikovaní spolu s gréckokatolíckym redemptoristom o. Metodom Dominikom Trčkom blahoslavení biskupi Peter Pavol Gojdič a Vasiľ Hopko, územie dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny dalo svetu blahoslaveného biskupa Teodora Romžu, ktorý oslávil Boha svojou mučeníckou smrťou pred 70 rokmi v noci z 31. októbra na 1. novembra 1947.

Jeho kult i životné svedectvo sú dodnes živé i medzi gréckokatolíkmi na Slovensku. S blahoslaveným Teodorom Romžom ich spája starobylá Mukačevská eparchia, ktorej bol Teodor biskupom a ktorá dala duchovný a historický základ i našej dnešnej Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku. Vzhľadom na to, že Mukačevská eparchia, ktorú blahoslavený mučeník ako biskup spravoval a ktorá dnes leží na území Zakarpatskej Ukrajiny, patrila do júna 1945 na územie Československa, sa Teodor Romža v deň svojej beatifikácie 27. júna 2001 stal paradoxne prvým novodobým mučeníkom z obdobia komunizmu pochádzajúcim z nášho územia.

Blahoslavený Teodor sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Bočkove na Zakarpatskej Ukrajine. Po ukončení gymnázia v Chuste sa rozhodol stať kňazom a v roku 1930 vstúpil do gréckokatolíckeho kňazského seminára. V tom istom roku ho vtedajší mukačevský biskup vladyka Peter Gebej poslal študovať na rímsku Pápežskú gregoriánsku univerzitu, na ktorej absolvoval filozofické a teologické štúdiá. Počas svojho pobytu v Ríme najprv býval v Kolégiu Germanicum-Hungaricum a neskôr v Pápežskom ruskom kolégiu Russicum, kde sa podľa svedectva súčasníkov zdokonalil v znalosti východnej spirituality a obradu, ktorým ostal po celý život verný. Kňazskú vysviacku prijal 25. decembra 1936 v Chráme sv. Antona Veľkého v Ríme z rúk ruského gréckokatolíckeho biskupa Alexandra Jevreinova.

Po návrate do vlasti a absolvovaní povinnej vojenskej služby pôsobil v pastorácii a v roku 1939 bol vladykom Alexandrom Stojkom vymenovaný za špirituála a profesora filozofie v gréckokatolíckom kňazskom seminári v Užhorode. Po smrti vladyku Alexandra a v dôsledku komplikácií spojených s teritoriálnymi zmenami na území Mukačevskej eparchie bol mladučký Teodor Romža menovaný za biskupa s inštrukciou prijať biskupskú vysviacku čo najskôr. V deň svojej biskupskej chirotónie, ktorá sa uskutočnila 24. septembra 1944 v užhorodskej gréckokatolíckej katedrále, mal iba 33 rokov.

Mladého vladyku Teodora čakala neľahká úloha. Spomínané teritoriálne zmeny a postupná plánovaná a cielená likvidácia Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie i jeho plánovaná vražda kulminovali 27. októbra 1947, kedy bol na neho spáchaný atentát, ktorý mal vyzerať ako fingovaná autonehoda. Po tom, čo mladý biskup tento útok akoby zázrakom prežil, sovietske NKVD zavŕšilo svoj úmysel zavraždiť mladého biskupa v nemocnici v Mukačeve. Blahoslavený Teodor Romža vydýchol naposledy v dôsledku smrtiacej injekcie v noci z 31. októbra na 1. novembra vo veku 36 rokov.

Ako kresťania žijúci v 21. storočí sa dnes oprávnene pýtame, akým spôsobom môže byť pre nás život hieromučeníka Teodora inšpiráciou a povzbudením? Je zrejmé, že naša doba so sebou prináša iné a často zložitejšie výzvy, než akým čelil vladyka Teodor. Spôsob, akým im máme čeliť a ktorým nás inšpiruje i tento blahoslavený mučeník, však nepodlieha času a ostáva stále ten istý.

Časť večierne sviatku blahoslaveného Teodora pozýva veriacich k modlitbe a oslave mučeníka Teodora týmito slovami: „Pristúpte, kresťania karpatskej zeme, oslávme zázračnú ozdobu našej Cirkvi. Radosť anjelov na nebesiach i zborov svätých. No pre hrozného démona je bolesťou. Dobre ukončil svoj beh a nedeliteľnú vieru uchránil bez poškvrny. Z rúk všemohúceho Boha prijal jasný veniec víťazstva a vstúpil do žiarivých nebeských siení.“

Mladučký biskup a mučeník vedel, že jediným, kto má moc darovať človeku „veniec víťazstva“, je Ježiš, ktorému s láskou slúžil. V predtuche blížiacich sa udalostí ešte ako mladý, ani nie 30-ročný kňaz, napísal v októbri roku 1939 svojmu priateľovi v Ríme v liste tieto prorocké slová: „... A čo na tom, keď ma zabijú? Zomrieť pre Krista znamená večne žiť.“

Ako človek akiste prežíval a zakúšal v prostredí narastajúceho útlaku a psychického vydierania i strach a neistotu, o čom svedčia i svedectvá mnohých jeho súčasníkov. Čeliac  veľkým pokušeniam a skúškam si však zachoval tvár a nezradil jedine vďaka Kristovi, večnej Láske, na ktorého svojím svedectvom jasne ukazuje i dnes, 70 rokov po svojej smrti. Zároveň nám svojím svedectvom vernosti, ktoré Katolícka cirkev povýšila na oltár, pripomína i tisícky ďalších kňazov a veriacich s rodinami, ktorí v čase existenčných skúšok vytrvali vo viere v Krista a vo vernosti Cirkvi.

Na príhovor blahoslaveného Teodora prosme o požehnané prežitie blížiaceho sa pôstu pred Sviatkom Narodenia Pána – Filipovky a o milosť svojím životom neustále svedčiť o Božej láske k svetu i ku každému človeku.

Samuel Jackanič SJ