2017-10-21 11:53:00

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu


Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 29. nedeľu cez rok A (Mt 22, 15-21): Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Lenže nie každá lojalita je požehnaním. Môže sa stať, že človek, či skupina ľudí, ktorej sme sa rozhodli byť verní, sa zopsuje, a že hodnoty, ktoré zastávala na počiatku opustí. Mali by sme zostať lojálni i potom? Je lojalitou napríklad vzájomný obdiv zlodejov? Alebo tajomné puto, ktoré drží pohromade mafiu? Alebo solidarita v priateľstvách, kde niektorí členovia fetujú alebo drogujú a iní mlčia, lebo veď sa predsa nepatrí bonzovať? Alebo mlčanie členov firmy, kde sa robia nekalé praktiky? Toto nie je lojalita.

Lojalita musí mať svoje pravidlá a tým najdôležitejším je to, ktoré nám dnes v evanjeliu predstavuje Ježiš: „Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Inými slovami: „Cisár, či ľudia, alebo skupiny ľudí majú právo na našu lojalitu, ale iba vtedy, keď oni sami sú lojálni tej najvyššej autorite každého z nás – Bohu. Ak títo ľudia nesledujú jeho prikázania a zákony, naša lojalita im nemôže patriť.“ Je jasné, že takýto postoj nie je vždy ľahký, no naše svedomie môže občas od nás žiadať i hrdinstvo. Pozrime sa na príklad jedného takého  hrdinu našich nedávnych čias.

Franz Jägerstätter sa narodil r. 1907 v Rakúsku a bol vychovávaný ako katolík. Na mladom Franzovi nebolo nič mimoriadneho, čo by naznačovalo, že v sebe nosí odvahu mučeníka. Bol bežným mladíkom, ktorý mal len základné vzdelanie a ktorý sa neskôr stal obyčajným robotníkom.

V istom období svojho rastu však akosi náhle dozrel. Stal sa veľmi zodpovedným a aj svoje náboženské presvedčenie začal brať veľmi vážne bez toho, že by to bol preháňal. Oženil sa s dievčaťom ktoré sa volalo Anna a narodili sa im tri deti.

Práve v tom čase sa Európa začala zmietať vo vojnovom konflikte. Začínala II. svetová vojna. Franz mal vtedy 32 rokov. Jedného dňa mu prišiel povolávací rozkaz. Mal slúžiť v Hitlerovej armáde. No jemu bolo dávno jasné, čo spraví, ak k takéto niečomu príde. Jasne sa rozhodol pre „nie“. Že k Hitlerovej armáde sa nepripojí.

Takéto rozhodnutie bolo v tom čase dosť neslýchané a z pohľadu sveta to bolo vlastne rozhodnutie k samovražde. Priatelia sa ho snažili prehovoriť.

„Nemôžem narukovať“, odpovedá jednoducho.

„Prečo nie?“, pýtajú sa.

„Preto, lebo moje presvedčenie je, že táto vojna nie je spravodlivou vojnou. Bolo by preto pre mňa nesprávne, aby som sa k nej pridal. Bolo by to proti môjmu svedomiu.“

„Pozri, koľkí sa pridali. Prečo by si sa nemohol aj ty?, trvali na svojom jeho priatelia.

„Čo robia iní, to je ich vec. Ja zodpovedám za svoje svedomie. Mám len jedno svedomie. Nemôžem si dovoliť vyhodiť ho von oknom.“

„Lenže kde je tvoja lojalita voči tvojmu ľudu, tvojej krajine, tvojej zástave?“, pokračovali.

„Nepochopte ma zle. Mám rád môj ľud, a tiež milujem svoju krajinu. Lenže je tu aj vyšší zákon – zákon Boží. A tento Boží zákon mi hovorí, že táto vojna je zlo.“

„Pozri sa“, ktosi z nich pokračoval, „jediné, čo sa od teba žiada je poslúchnuť. Konečne, veď tú vojnu si ty nerozpútal, a teda ty nie si za ňu zodpovedný.“

„To je pravda“, hovorí Franz, „lenže ja aj napriek tomu mám svoje svedomie. A toto mi hovorí, že jedného dňa sa budem musieť zodpovedať za všetko, čo som urobil. V ten deň sa nebudem môcť schovať za nikoho, ani za moju krajinu, ani za moju zástavu.“

„Á, tak ty si myslíš, že si lepší, ako všetci tí, čo odišli do vojny a ktorí práve teraz riskujú svoj život na fronte!“

„Mýlite sa. Nič také si nemyslím. Naopak, viem veľmi dobre, že som slabý, zbabelý a hriešny. Avšak aj napriek tomu sa nemôžem zúčastniť na tejto vojne bez toho, že by som nestratil svoju integritu a svoj vnútorný pokoj.“

„Lenže naši náboženskí predstavitelia nevyšli so žiadnym jasným prehlásením proti vojne. Chceš povedať, že poznáš situáciu lepšie, ako oni?“

„Samozrejme, že nie. Jediné, čo hovorím je to, že ja sám ako kresťan sa musím nechať viesť svojím vlastným svedomím. A to je, že do vojny nejdem.

„Ale nehovor. Akonáhle dáš na seba vojenskú uniformu a do svojich rúk vezmeš zbraň, budeš zmýšľať celkom inak. Hneď zabudneš na všetky tieto svoje bláznivé myšlienky“, hovorí mu jeden starý vojak.

„Pre mňa jestvujú veci, ktoré sú mi ďaleko vzácnejšie, ako uniforma alebo nejaké vojenské vyznamenanie“.

„A čo to je?“, pýtajú sa. 

„Pre mňa najcennejšou vecou na svete je odhodlanie nemať účasť na páchaní zla.“

„Je toto tvoja posledná odpoveď?“

„Áno, toto je moja konečná odpoveď“, odpovedá Franz.

Fanz vedel veľmi dobre, čo ho čaká a aké budú dôsledky jeho rozhodnutia. Po istom čase bol zatknutý a odvedený do väzenia. Tam sa ho všemožnými prostriedkami pokúšali priviesť k tomu, aby zmenil svoje rozhodnutie. Dokonca aj jeho manželka ho prosila, aby zmenil svoje rozhodnutie. Avšak všetko toto bolo bez úspechu. Franz svoje rozhodnutie nezmenil. Nakoniec bol sťatý vo väzení 9. augusta 1943.   (Franz Jägerstätter bol vyhlásený za blahoslaveného 26. októbra 2007 v katedrále v Linzi).

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu.“ Myslím, že v dnešnej na mieste cisára je štát, štát, ktorý možno ani nie je až tak veľmi proti Bohu (?) ako skorej bez Boha. Je to štát, ktorý svoje zákony už nestavia na zákonoch Božích. A pre kresťanov tu vzniká dilema: nakoľko zachovávať zákony, ktoré sú morálne zlé.

No táto dilema sa neodohráva len vo vzťahu k štátu. Vo svete je toľko malých cisárov, ktorí si robia nároky na naše svedomie. Môže to byť strana, firma, škola či klub. Všetci títo sa uchádzajú o našu lojalitu, každý z nich si robí právo na našu vernosť. Ostáva nám len dúfať, že tak ako Franz, aj my budeme pokladať za najvyššiu hodnotu vernosť nie nejakému cisárovi, ale Bohu.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.








All the contents on this site are copyrighted ©.