Homília Svätého Otca na slávnosť sv. Petra a Pavla: Vyznanie, prenasledovanie, modlitba

Vatikán 29. júna – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti sv. Petra a Pavla, ktorej predsedal 29. júna o 9.30 na Vatikánskom námestí a počas ktorej odovzdal páliá novým arcibiskupom metropolitom.

Dnešná liturgia nám ponúka tri slová, ktoré sú zásadne dôležité pre život apoštola: vyznanie, prenasledovanie, modlitba. 

Vyznanie, to je to Petrovo v evanjeliu, keď sa Pánova otázka zo všeobecnej mení na konkrétnu. Ježiš sa totiž najprv opýtal: «Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?» (Mt 16,13). Z tejto „ankety“ vychádza z viacerých strán najavo, že ľud považuje Ježiša za proroka. A tak Majster kladie učeníkom otázku, ktorá je naozaj rozhodujúca: «A za koho ma pokladáte vy?» (v. 15). V tejto chvíli odpovie iba Peter: «Ty si Mesiáš, Syn živého Boha» (v. 16). Hľa, vyznanie: uznať v Ježišovi očakávaného Mesiáša, živého Boha, Pána vlastného života.

Túto životne dôležitú otázku Ježiš dnes adresuje nám, všetkým nám, osobitne nám duchovným pastierom. Je to rozhodujúca otázka, pred ktorou neplatia odpovede podľa okolností, pretože v hre je život: a životná otázka si žiada životnú odpoveď. Pretože málo osoží poznať články viery, ak nevyznávame Ježiša ako Pána nášho vlastného života. Dnes sa nám pozerá do očí a pýta sa: „Kým som pre teba?“ Akoby povedal: „Som ešte Pánom tvojho života, nasmerovaním tvojho srdca, dôvodom tvojej nádeje, tvojou neochvejnou dôverou?“ So sv. Petrom dnes aj my obnovme našu životnú voľbu ako učeníci a apoštoli; prejdime nanovo od prvej Ježišovej otázky k tej druhej, aby sme k nemu patrili nielen slovami, ale skutkami a životom.

Spytujme sa, či sme salónnymi kresťanmi, ktorí vedú pletky o tom, ako sa uberajú veci v Cirkvi a vo svete, alebo sme kráčajúcimi apoštolmi, ktorí vyznávajú Ježiša životom, pretože ho majú v srdci. Kto vyznáva Ježiša, vie, že sa od neho nežiada len vyjadrovať názory, ale dať život; vie, že nemôže veriť vlažným spôsobom, ale je povolaný, aby „horel“ láskou; vie, že v živote sa nemôže nechať voľne unášať alebo si hovieť v blahobyte, ale musí vziať na seba riziko vyjdením na hlbinu, každodenným darovaním seba samého. Kto vyznáva Ježiša, je ako Peter a Pavol: nasleduje ho až do konca; nie len do istej miery, ale až do konca; a nasleduje ho jeho cestou, nie našimi cestami. Jeho cesta je cesta nového života, radosti a vzkriesenia, cesta, ktorá prechádza aj cez kríž a prenasledovania.

A tu je druhé slovo: prenasledovania. Nie iba Peter a Pavol dali krv pre Krista, ale celé spoločenstvo bolo v začiatkoch prenasledované, ako nám to pripomenula kniha Skutkov apoštolov (porov. 12,1). Aj dnes v rôznych častiach sveta, neraz v atmosfére mlčania – neraz mlčania spoluviny – sú mnohí kresťania odsúvaní na okraj, očierňovaní, diskriminovaní, sú terčom násilia, a to aj vražedného, často bez patričného zasadenia sa tých, ktorí by mohli presadiť rešpektovanie ich svätosvätých práv.

Chcel by som zdôrazniť predovšetkým to, čo hovorí apoštol Pavol, prv než má - ako to píše - «vyliať svoju krv na obetu» (2 Tim 4,6). Pre neho žiť bol Kristus (porov. Flp 1,21), a to Kristus ukrižovaný (porov. 1 Kor 2,1), ktorý za neho dal svoj život (porov. Gal 2,20). Takto, ako verný učeník, Pavol nasledoval Majstra obetujúc aj on svoj život. Bez kríža nie je Kristus, ale bez kríža nie je ani kresťan. Je to totiž «vlastné kresťanskej cnosti, že nielen koná dobro, ale vie aj znášať zlá» (Augustín, Disc. 46,13), tak ako Ježiš.

Znášať zlo nie je iba mať trpezlivosť a odhodlane ísť ďalej. Znášať znamená napodobňovať Ježiša: niesť bremeno, niesť ho na pleciach pre Neho a pre druhých. Je to akceptovanie kríža, napredujúc s dôverou, že nie sme sami: ukrižovaný a vzkriesený Pán je s nami. Takto s Pavlom môžeme povedať, že «zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení» (2 Kor 4,8-9).

Znášať znamená vedieť víťaziť s Ježišom, na Ježišov spôsob, nie na spôsob sveta. Hľa, prečo sa Pavol – ako sme si to vypočuli – považuje za víťaza, ktorý má prijať víťazný veniec (porov. 2 Tim 4,8) a píše: «Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval» (v. 7). Jediným správaním v jeho dobrom boji bolo žiť pre: nie pre seba samého, ale pre Ježiša a pre iných. Žil „bežiac“, čiže bez toho, aby sa šetril, naopak, zodierajúc sa. O jednej veci hovorí, že si ju zachoval: nie zdravie, ale vieru, čiže vyznanie Krista. Z lásky k nemu prežíval skúšky, ponižovania a utrpenia, ktoré sa nikdy nemajú vyhľadávať, ale majú sa prijímať. A takto sa v tajomstve bolesti obetovanej z lásky, v tomto mystériu, ktoré toľkí prenasledovaní, chudobní a chorí bratia stelesňujú aj dnes, skvie spásonosná sila Ježišovho kríža. 

Tretím slovom je modlitba. Život apoštola, ktorý vyviera z vyznania a ústi do obety, každý deň plynie v modlitbe. Modlitba je neodmysliteľnou vodou, ktorá živí nádej a dáva rásť dôvere. Modlitba nám pomáha cítiť sa milovaní a umožňuje nám milovať. Pomáha nám kráčať vpred v temných chvíľach, pretože zapaľuje Božie svetlo. V Cirkvi je to práve modlitba, ktorá nás všetkých podopiera a pomáha nám prekonávať skúšky.

Vidíme to aj v prvom čítaní: «Petra teda strážili vo väzení. Ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). Cirkev, ktorá sa modlí, chráni Pán a vždy ju aj sprevádza. Modliť sa znamená zveriť mu cestu, aby sa o ňu staral. Modlitba je silou, ktorá nás spája a podopiera, je to liek proti izolácii a sebestačnosti, ktoré vedú k duchovnej smrti. Pretože ak sa nemodlíme, Duch života neveje a bez modlitby sa neotvárajú vnútorné väzenia, ktorých sme väzňami.

Nech nám svätí apoštoli vyprosia, aby sme mali srdce rovnaké ako oni, unavené a zmierené modlitbou. Unavené, pretože žiada, klope a prihovára sa, naplnené mnohými osobami a situáciami; ale zároveň aj zmierené, pretože, keď sa modlíme, Duch prináša útechu a silu. V Cirkvi je veľmi naliehavé mať učiteľov modlitby, ale na prvom mieste byť mužmi a ženami modlitby, ktorí žijú modlitbu!

Pán zasahuje, keď sa modlíme, on, ktorý je verný láske, ktorú sme mu vyznali a stojí pri nás počas skúšok. On sprevádzal cestu apoštolov a bude sprevádzať aj vás, drahí bratia kardináli, ktorí ste sa tu zišli v láske apoštolov, čo vyznali vieru krvou. Bude nablízku aj vám, drahí bratia arcibiskupi, ktorí ste dostali pálium a budete utvrdení v žití pre stádo, napodobňujúc Dobrého Pastiera, ktorý vás podporuje a nesie na svojich pleciach.

Sám Pán, ktorý túži vidieť zhromaždené celé jeho stádo, nech požehnáva a ochraňuje aj Ekumenického patriarchu, drahého brata Bartolomeja, a delegáciu ktorú sem poslal na znak apoštolského spoločenstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ľm-