Mons. Zvolenský: Budúcnosť Európy si žiada schopnosť otvoriť sa tomu, čo nás presahuje

Slovensko 21. júna - Prinášame príhovor predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa metropolitu na 87. plenárnom zasadnutí KBS 20. júna v Marianke, na ktorom  bol hosťom predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico. Text publikovala Tlačová kancelária KBS.

Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,

Vážený pán emeritný apoštolský nuncius v Slovenskej republike,

otcovia biskupi, milí prítomní,

je pre mňa veľkou cťou privítať na plenárnom zasadaní Konferencie biskupov Slovenska v mene všetkých jej členov predsedu vlády Slovenskej republiky, pána Roberta Fica. Prítomnosť jedného z najvyšších ústavných činiteľov v Slovenskej republike na stretnutí katolíckych biskupov je nepochybne znakom výborných vzťahov medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou na jednej strane, ale rovnako výrazom dobrej spolupráce medzi Katolíckou cirkvou na Slovensku a Vládou Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov rád využívam túto príležitosť, aby som sa v mene Konferencie biskupov Slovenska podelil o niekoľko úvah, ktoré nadväzujú na aktuálne spoločenské témy a rozvíjajú tému miesta Katolíckej cirkvi v našej spoločnosti.

V poslednom období sa veľa diskutuje o budúcnosti Európy, či presnejšie o budúcnosti Európskej únie. Táto diskusia je na mieste, lebo témy ako migračná kríza, brexit, či nárast populizmu, tak pravicového ako aj ľavicového, vyvolali u mnohých obyvateľov starého kontinentu znepokojenie a obavy z budúcnosti. Katolícka cirkev je súčasťou spoločnosti, chceme naďalej prispievať k jej rozvoju aj takým spôsobom, že poukážeme na dobrá, ktoré sú nám k dispozícii vďaka európskej integrácii. V tejto chvíli je vhodné pripomenúť dva momenty, ktoré by mali rámcovať naše uvažovanie. Na prvom mieste je to myšlienka pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý sa téme „Európa“ vo svojich príhovoroch často venoval a zdôrazňoval, že Európa má dve pľúca: Východ a Západ. V tejto myšlienke je skryté jeho hlboké presvedčenie, že Európa by bez kultúrneho a duchovného priestoru strednej a východnej Európy nebola úplná. My sme súčasťou tohto priestoru, ktorý má v Európe rovnocenné postavenie a má čo ponúknuť. Druhým momentom je heslo Európskej únie „Jednota v rozličnosti“, ktoré vyzdvihuje princíp subsidiarity. Je dôležité si ho pripomínať práve preto, lebo ťažkosti, ktorým čelíme, sú dôsledkom jeho nezachovávania.

Princípy subsidiarity a solidarity spolu s princípom zachovania ľudskej dôstojnosti sú tri piliere, ktorých poznanie môžeme prehlbovať vo svetle kresťanskej viery.

Je zrejmé, že ľudská dôstojnosť a ľudské práva spolu súvisia. V súčasnosti sme svedkami ich širšieho chápania, ktoré je podriadené väčšej individualizácii spoločnosti. Spoločnosť nie je iba súhrnom jednotlivcov. Javí sa potrebné otvorene hovoriť, že dobro jednotlivca a dobro spoločnosti by mali byť v rovnováhe, čo sa nám dnes nie vždy darí. Diskusia o ľudských právach je osobitne dôležitá. Doterajšie skúsenosti nabádajú ku konštatovaniu, že diskusia o ľudských právach je vystavená nebezpečenstvu, že bude jednostranná. Preto sa Katolícka cirkev sa spolu s ďalšími cirkvami usiluje o stabilné členstvo v Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

Máme obavy, že predmetom debaty o budúcnosti Európskej únie sú len ekonomické a technické otázky. Vystavujeme sa tak riziku, že sa s človekom, ale aj celými národmi bude narábať ako s tovarom na princípe výhodnosti. Európska únia sa dnes, žiaľ, ukazuje ako kontinent bez nádeje, o čom svedčí najmä rozsiahla demografická kríza naprieč kontinentom, postupujúca sekularizácia a na niektorých miestach vytesňovanie náboženstva z verejného priestoru. V istom zmysle sa naozaj nachádzame v slepej uličke, ktorá pripomína záver Rímskej ríše, ako to vyjadril emeritný pápež Benedikt XVI. pred talianskym senátom 13. mája 2004, keď o nej povedal: „fungovala ešte ako historický rámec, ale v skutočnosti už žila z tých, ktorí ju mali rozložiť, pretože už nemala žiadnu životnú energiu.“

Pri hľadaní východiska zo súčasnej situácie sa natíska otázka: Čo to vlastne znamená byť Európanom? Revitalizácia integračného projektu znamená vrátiť sa k vízii jeho zakladateľov, ktorí boli praktizujúcimi kresťanmi. K tejto vízii patria aj úcta ku kresťanstvu a judaizmu, rešpekt k národu a rozvíjanie ďalších starobylých európskych tradícií. Ak prenesieme tieto úvahy do priestoru Slovenska, mohli by sme si pripomenúť dve skutočnosti. Slovensko disponuje zrelou občianskou spoločnosťou. Vďaka týmto „pohybom zdola“ fungoval kresťanský disent, bola zorganizovaná pamätná Sviečková manifestácia a došlo ku zmene spoločenského režimu. Tá istá občianska spoločnosť bola napriek ťažkostiam schopná v uplynulých desaťročiach vybojovať ťažké spoločenské zápasy. Liberálne demokracie na Západe nie sú vo všetkom automaticky „normou“, ktorej sme povinní sa prispôsobiť.

Pri debate o budúcnosti Európy je nevyhnutné povedať, že naša schopnosť otvoriť sa tomu, čo nás presahuje, je kľúčová. Pápež František pri svojej návšteve Európskeho parlamentu 25. novembra 2014 povedal tieto slová: „Som presvedčený, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť imúnnejšia voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete a to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože práve zabudnutie na Boha a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie.“

Konferencia biskupov Slovenska podporuje proces európskej integrácie, aj rozvíjanie členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Za najväčšie domáce spoločenské výzvy považujeme dosiahnutie väčšej mravnosti, demografickú krízu a reformu vzdelávania. Využívam túto príležitosť na povzbudenie ku veľkodušnosti pri prijímaní utečencov, predovšetkým kresťanov, osobitne žien a detí, ktorí sa už nachádzajú na území Európskej únie, prešli azylovým konaním a nateraz zostávajú v záchytných táboroch na juhu Európy.

Pri uvažovaní o našom mieste v Európskej únii by sme ako zásadné mali považovať dve skutočnosti. Žijeme v kultúrnom priestore strednej a východnej Európy. Z princípu solidarity vyplýva, že naše integračné smerovanie by nás nemalo priviesť do situácie, aby sme sa v zásadných otázkach dostali do sporu s národmi žijúcimi v tomto priestore. Práve naopak, môžeme naše historické skúsenosti a vzájomnú blízkosť pretaviť do väčšej emancipácie celého stredovýchodného regiónu. Rovnako z princípu subsidiarity možno urobiť záver, že prehlbujúca sa integrácia by nemala znamenať rozvrátenie našich kultúrnych a duchovných tradícií. Nedávny podpis Európskej únie pod tzv. Istanbulským dohovorom je modelovým príkladom, ako by integrácia nemala vyzerať. Nátlak na členské krajiny, ktoré ho ešte neratifikovali, považujeme za neprípustný. Naopak, domnievame sa, že Slovenská republika by mala zvážiť právne kroky, aby sme sa jeho ratifikáciou vôbec nemuseli zaoberať.

Európska únia sa nechala strhnúť ilúziou, že ona jediná je kompetentná konať, preto sa rozširovali jej právomoci v ďalších oblastiach. Zabúda sa pritom na skutočnosť, že štáty tu boli skôr ako samotná únia. Riešením aktuálnej situácie nie sú nové regulácie, ale návrat k cieľom stanoveným v preambule Zmluvy o Európskej únii. Svätý Otec František na konci svojho príhovoru pred Európskym parlamentnom povedal: „Dozrel čas na spoločné budovanie Európy, ktorá sa točí nie okolo hospodárstva, ale okolo posvätnosti ľudskej osoby a nedotknuteľných hodnôt.“ My sa s týmto jeho konštatovaním stotožňujeme.

Vážený pán premiér, dovoľte mi, aby som sa Vám i Vláde Slovenskej republiky, poďakoval za ústretovosť a rozvíjanie vzťahov so Svätou stolicou a Konferenciou biskupov Slovenska. Máme nádej, že v blízkom čase uzavrieme proces prípravy bilaterálnej zmluvy o vzájomnom uznávaní akademických titulov. Rovnako veríme, že sa nám v dohľadnom čase podarí dospieť vo vzájomnom dialógu aj k uspokojivému riešeniu financovania cirkvi. O tejto téme viedli cirkvi a náboženské spoločenstvá na Slovensku intenzívnu komunikáciu. Zároveň sme pripravení na úrovni expertov zúčastniť sa debaty, ako naplniť záväzok Slovenskej republiky prijať zmluvu o výhrade vo svedomí. Využívam túto príležitosť aj na podnet v spolupráci s predstaviteľmi samosprávy doriešiť pretrvávajúce ťažkostí pri financovaní školských zariadení zriadených cirkvou.

Na záver môjho príhovoru mi dovoľte, aby som Vám, Vláde Slovenskej republiky, i Vašim spolupracovníkom, v mene Konferencie biskupov Slovenska zaželal veľa pracovných úspechov, múdre rozhodnutia, dobré zdravie a hojnosť Božích darov.
Ďakujem Vám za pozornosť.

(Zdroj: TK KBS)