Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Prečo Tomáš neveril?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 2. veľkonočnú nedeľu cyklu A (Jn 20, 19-31): Prečo Tomáš neveril?

Dnešná nedeľa má mnoho prívlastkov. Nazýva sa Bielou nedeľou, lebo v prvokresťanských dobách katechumeni, ktorí boli pokrstení na veľkonočnú vigíliu si vyzliekali dnes svoje biele krstné rúcha. Nazýva sa aj nedeľou milosrdenstva, pretože v evanjeliu čítame, ako Ježiš prišiel medzi apoštolov do večeradla, dýchol na nich svojho Ducha a poveril ich, aby šli a odpúšťali ľuďom ich hriechy. No nazývame ju aj nedeľou pochybujúceho alebo neveriaceho Tomáša, pretože si čítame o tom, ako apoštol Tomáš odmietol uveriť apoštolom, že Ježiš vstal z mŕtvych ba že bol dokonca v jeho neprítomnosti medzi nimi tu vo večeradle. A my sa pýtame, prečo Tomáš odmietol uveriť? Skúsme si nájsť odpoveď na túto otázku.

V ten večer prvého dňa v týždni, teda na veľkonočnú nedeľu, sedeli učeníci pospolu vo večeradle. Sedeli tam preto, lebo Mária Magdaléna im priniesla svoju správu. „Videla som ho!”, povedala. Zdá sa, že učeníci neuverili tomu, čo im povedala. Nechápali totiž, že ak by sa také niečo aj mohlo stať, že by Ježiš bol vstal mŕtvych, prečo by to ako prvé mali vedieť ženy, dokonca Mária Magdaléna. Oni mu predsa boli bližšie, veď boli jeho učeníkmi, ktorí s ním strávili toľko času. A teda nevedeli pochopiť, že by tými, ktorým sa mal Ježiš zjaviť ako prvým nemali byť oni, ale niekto iný.

No aj napriek tomu sa predsa zišli spolu, aby na neho čakali. Keď naozaj vstal z mŕtvych, snáď ich celkom neobíde. Boli takmer všetci. Takmer. Chýbal pochopiteľne Judáš. Avšak ani Tomáš neprišiel. Nemali potuchy kde je. Aj keď sa o to pokúšali, akosi ho nevedeli nájsť. Možno odišiel do Galiley. Možno sa niekde utiahol, aby v tichu a v samote dokázal frustrácie a šoky z toho, čo v týchto dňoch zažil s lúčiacim sa, s mučeným, zomierajúcim a napokon mŕtvym Ježišom spracovať. Nič o ňom nevedeli.

Ostatní desiati sa však zišli a aj napriek pochybnostiam o tom, čo im povedali ženy, rozhodli sa na Ježiša čakať. V tichu a možno aj v úzkosti čakali na jeho zaklopanie na dvere.

Zaklopanie však neprišlo. No On prišiel. Ježiš sa náhle objavil uprostred nich. Stratili reč. On k nim prehovoril. Odovzdal im svoju misiu. Povedal im: „Posielam vás do sveta tak, ako mňa poslal do sveta môj Otec!” To, čo od nich žiadal, bolo zrejmé a jasné: „Choďte do sveta aj keď vás nepozvali. Svet vás potrebuje. Vstúpte do neho bez zaklopania. Bez toho, že by ste čakali na, či vás vpustia alebo nie. Jednoducho, choďte!“

Pozerali na neho, čo im to hovorí, plní pochybností, ustarostení, nepripravení a bez ochoty urobiť takýto záväzok. Ježiš však pokračuje ďalej. Dýchne na nich a hovorí im: „Prijmite Ducha Svätého a odpúšťajte hriechy. Choďte! Nezdržujte sa. Svet na vás čaká.”

Keď to dopovedal, odišiel. A oni začali hovoriť, všetci naraz. Boli užasnutí. Bol to naozaj on. Aké prekvapenie. Ježiš vstal skutočne z mŕtvych, presne tak, ako im to rozprávali ženy. Aká nádherná správa. A aké silné stretnutie to bolo. Ich radosť a emócie boli vyburcované naplno.

Z toho, čo im Ježiš povedal neurobili však nič. Nešli von. Neodpúšťali hriechy. Neurobili nič preto, aby splnili misiu, ktorú im dal. Nepohli sa, zostali aj naďalej na tom mieste, kde boli, vo večeradle, po celý týždeň. A to aj napriek tomu, že bol do nich vdýchnutý Duch Svätý a oni boli vyzbrojení novou mocou.

Konečne sa vrátil aj Tomáš. Prišiel neskoro, príliš neskoro, keď už bolo po všetkom. Povedali mu všetko: ako ho videli, ako prišiel bez zaklopania, ako prešiel priamo cez zatvorené dvere. Rozprávali v úžase, jeden cez druhého.

A povedali mu aj o tom, ako im dal misiu. Povedali mu dokonca aj o tom, ako prijali Ducha, jeho Ducha, keď na nich dýchol a ako im povedal, aby šli do sveta a aby odpúšťali a odstraňovali hriech.

A tu to prišlo. Presne toto bol ten moment, keď Tomáš začal pochybovať. Ak ho naozaj videli, ak ich naozaj poslal, ak naozaj prijali jeho Ducha a jeho moc, prečo potom nešli? Prečo sú ešte tu? Prečo zostali tu na tomto mieste? Prečo Ježiša, ak tu bol, neposlúchli? Vari ten jeho Duch, ktorého – ako tvrdili – prijali, neúčinkoval?

Tomáš im to všetko povedal. Povedal im v podstate toto: „Je mi ľúto, priatelia, ale neverím vám. Chcem ho vidieť ja sám. Na svoje vlastné oči. Chcem vidieť jeho rany. Chcem sa dotknúť jeho boku. Vám neverím. Ak tu naozaj bol a ak vám dal svojho Ducha a poslal vás do sveta odpúšťať hriechy, potom prečo ste ešte tu? Prečo tu stále ešte sedíte? Prečo teda nejdete?“

Pán však, na šťastie, prišiel znova, a to presne o týždeň. A Tomáš ho videl. Tomáš sa ho aj dotkol. A Tomáš ho spoznal. Tomáš prijal jeho misiu. Tomáš prijal jeho Ducha. Tomáš vtedy povedal: „Pán môj a Boh môj!” A Tomáš uveril a s posledným pohľadom na svojho Pána a Majstra sa vydal na cestu. Šiel ďaleko, až do Indie, aby tam, ľudu Indie ohlasoval, že ich hriechy sú odpustené.

K Tomášovi by sme mali, milí priatelia, prirovnať neveriacich alebo hľadajúcich ľudí okolo nás, v našom prostredí. Ľudí, ktorí nám, kresťanom, neraz, aj keď nepriamo, kladú tie isté otázky, aké kedysi kládol Tomáš desiatim apoštolom: „Ak je to naozaj pravda, že ste Ježiša videli, ak je to naozaj pravda, že ste sa s ním stretli, ak je naozaj pravda, že vás poslal, ak je naozaj pravda, že ste prijali od neho jeho Ducha, aby mohol cez vás odpúšťať hriechy, prečo ste potom nešli? Prečo ste sa nepohli? Prečo nejdete? Ako máme tomu, čo nám hovoríte, veriť?”

Nás kresťanov dneška, myslím tých skutočne veriacich, nie formálnych, ktosi popísal takto: „Hovorí sa, že kruh je symbolom dokonalosti. A tak to je. Lenže nie vždy. Poznáme aj nedokonalé kruhy a krúžky. Sústreďujú sa len na seba samé a nikomu nedovolia vstúpiť dovnútra. Zabávajú sa na svojich vlastných doma upečených žartoch, a na­vzájom sa kŕmia potravou, ktorá v nich iba živí strach pred okolím. Tieto krúžky a skupiny sa podobajú tej vystrašenej hŕstke učeníkov vo večeradle v Jeruzaleme. Prvé, čo vzkriesený Ježiš urobil – pred tým, než urobil čokoľvek iné – bolo to, že prišiel do tejto skupiny a rozbil ich zabarikádované dvere a srdcia a dal im Ducha a misiu. Odvtedy jednou z najcharakteristickejších vlastností zdravých kresťanských skupín a krúžkov je dvojsmerná otvorenosť.“ Je naša viera zdravá? Je naša farnosť, stretko, rehoľa, skupinka zdravá?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.