2017-04-14 18:30:00

Veľký piatok s homíliou R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí


Vatikán 14. apríla – Obrady Veľkého piatka, ktorým predsedal Svätý Otec František vo Vatikánskej bazilike za účasti členov Rímskej kúrie a početných veriacich, sa začali o 17. hodine liturgickým gestom prostrácie. Pápež pri ňom zotrval poležiačky v modlitbe uprostred baziliky. Po pašiách z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril páter Raniero Cantalamessa OFM Cap. Pri poklone krížu nasledovali Svätého Otca prítomní kardináli a biskupi.

Prinášame vybrané časti z homílie P. Raniera Cantalamessu:

„Vypočuli sme si príbeh Kristovho umučenia. Ide tu v zásade o súhrnnú správu o násilnej smrti. Správy o mŕtvych a o násilne usmrtených nechýbajú v takmer žiadnych večerných správach. Aj počas týchto posledných dní sme ich počuli viaceré. Sýrske deti zabité chemickými zbraňami, 38 koptských kresťanov zavraždených v Egypte na Kvetnú nedeľu. Správy tohto typu nasledujú po sebe s takou rýchlosťou, že každý večer zabúdame na tie z predchádzajúceho dňa. Prečo si teda, po 2000 rokoch, svet ešte pamätá, ako keby to bolo včera, Ježišovu smrť? Pretože táto smrť navždy zmenila pohľad na smrť. Ona dala nový zmysel smrti každej ľudskej bytosti. (...)

«No keď prišli k Ježišovi a videli, že je mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda»  (Jn 19, 33-34). (...)

Vniknime však do vnútra zdroja týchto „prúdov živej vody“ (Jn 7,38), do prebodnutého Kristovho srdca. V Apokalypse ten istý učeník, ktorého Ježiš miloval píše: «I videl som v strede medzi trónom a štyrmi bytosťami uprostred starcov stáť Baránka, ktorý bol ako zabitý» (Zjv 5,6). Zabitý, ale na nohách, to znamená prebodnutý, ale zmŕtvychvstalý a živý. (...)

Vytvoril sa výraz, ktorý opisuje plnosť ničomnosti, ktorá sa môže nahromadiť v rámci ľudstva: „temné srdce“. Po obetovaní sa Krista bije vo svete silnejšie než temné srdce srdce svetla. Kristus totiž vystúpením do neba svet neopustil, takisto ako tým, že sa vtelil, neopustil Najsvätejšiu Trojicu.

«Teraz sa napĺňa Otcov plán» – hovorí sa v jednej antifóne liturgie hodín – «urobiac z Krista srdce sveta». Toto vysvetľuje neochvejný kresťanský optimizmus, vďaka ktorému jedna stredoveká mystička zvolala: «Hriech je nevyhnutný, ale všetko bude dobrom; všetko bude dobrom a všetko každého druhu bude dobrom» (Juliana z Norvichu). (...)

Kartuziánski mnísi si osvojili znak, ktorý figuruje nad vstupom do ich kláštorov, na ich oficiálnych dokumentoch a pri iných príležitostiach. Je na ňom zobrazená zemeguľa s krížom na vrchu, a okolo je napísané: «Stat crux dum volvitur orbis» [Kríž stojí, kým svet sa točí]: Kríž stojí nehybne uprostred rozruchov sveta. (...)

Kríž teda nestojí proti svetu, ale pre svet: aby dal zmysel všetkému utrpeniu, ktoré existovalo, existuje a bude existovať v ľudských dejinách. «Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil» – povedal Ježiš Nikodémovi –, «ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,17). (...)

«Dum volvitur orbis», zatiaľ čo svet koná svoj vývoj. História ľudstva pozná veľa prechodov z jednej éry do druhej: hovorí sa o dobe kamennej, bronzovej, železnej, o rokoch cisárstva, o atómovej dobe, o elektronickej dobe. Ale dnes je tu niečo nové. Myšlienka prechodu už viac nestačí na opis prebiehajúcej reality. K myšlienke zmeny sa musí pridať myšlienka roztrieštenia. Žijeme, ako bolo napísané, v „tekutej“ spoločnosti, nie sú v nej viac pevné body, neoddiskutovateľné hodnoty, žiaden útes v mori, o ktorý sa zachytiť, alebo na ktorý azda naraziť. Všetko je nestále.

Naplnila sa najhoršia z hypotéz, ktoré filozof predvídal ako dôsledok smrti Boha, tá, ktorej mal nástup nadčloveka zabrániť, ale ktorej nezabránil: «Čo si len počneme, uvoľniac túto zem z reťaze jej slnka? Kam sa hýbe teraz? Kam sa hýbeme my? Preč od všetkých sĺnc? Nie je to náš večný pád? Dozadu, nabok, dopredu, na všetky strany? Existuje ešte hore a dole? Nejdeme azda tak ako cez nekonečnú ničotu?» (F. Nietzsche, Radostná veda, aforizmus 125).

Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.

Áno, Boh zomrel, zomrel vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi: ale neostal v hrobe, vstal z mŕtvych. «Vy ste ho, ukrižovali» – kričí Peter na zástup v deň zoslania Ducha Svätého – «ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!» (por. Sk 2, 23-24). On je ten, ktorý «bol mŕtvy, ale teraz žije naveky» (Zjv 1,18). Kríž nestojí nehybne medzi otrasmi sveta ako nejaká spomienka na minulosť, alebo iba ako symbol. Stojí tam ako realita v činnosti, živá a konajúca. (...)

Srdce z mäsa, prisľúbené Bohom cez prorokov, je už prítomné vo svete: je to Srdce Krista prebodnutého na kríži, to, ktoré si uctievame ako „Najsvätejšie Srdce“. Pri prijímaní Eucharistie pevne veríme, že to srdce prichádza biť aj v nás. Keď budeme o chvíľu hľadieť na kríž, povedzme z hĺbky srdca, tak ako mýtnik v chráme: «Ó, Bože zmiluj sa nado mnou hriešnym!», a aj my, tak ako on sa vrátime domov „ospravedlnení“ (Lk 18,13-14).“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-








All the contents on this site are copyrighted ©.