Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Ako je to byť v pekle?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na kvetnú nedeľu cyklu A (Ž 22; Mt 27, 46): Ako je to byť v pekle?

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ Tieto slová, milí priatelia, určite neznejú príjemne pre žiadneho kresťana. Sú surové a hrozivé, ako otvorená rana. Sú to slová zúfalstva, beznádeje a pochybností. Určite by nikoho z nás netešilo, keby sme ich počuli z úst ľudí, ktorých úprimne obdivujeme pre ich pevnosť a stálosť. O to menej sme šťastní, keď ich  počujeme vychádzať z úst Ježiša. Nechávajú nás v zmätku. Lebo ak Ježiš bol schopný – hoci len na okamih – takto o Bohu pochybovať, čo potom máme so svojou vierou pri našich životných ťažkostiach robiť my, ktorých viera je taká slabá a krehká?

To je dôvod, prečo sa biblisti a kazatelia všetkých čias snažia tieto slová Ježišove vykladať tak, aby nám nezneli až tak drasticky. Obrusujú ich ostré hrany a zjemňujú ich silné frekvencie, aby ich zvuk neznel v našich ušiach a v našich srdciach až tak bolestne. A tak napríklad niektorí hovoria, že Ježiš na kríži iba citoval slová 22. žalmu, ktorý síce začína slovami zúfalstva, no ktorý predsa končí slovami veľkej nádeje a hlbokej viery: „Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove, veď on nepohŕda, ani neopovrhuje nešťastným chudákom; ani svoju tvár neodvracia od neho, lež vyslyší ho, keď volá k nemu.“ A nakoľko Ježiš vedel ako tento žalm končí a tiež vedel, že to vedia i jeho poslucháči, zmysel jeho zvolania je tak úplne iný.

Iní zasa tvrdia, že hoci tieto slová Ježišove znejú na prvý pohľad ako slová zúfalstva, sú to predsa slová hlboko veriaceho človeka. Lebo aj keď sa nachádza v bolesti, predsa sa stále utieka k Bohu. Len všimnime, že Boha, ku ktorému Ježiš vo svojej bolesti volá, stále nazýva Bohom svojím: „Bože môj, Bože môj...“ Ellie Wiesel spomína na jeden zážitok, ktorý mal v koncentráku v Osvienčime: „Vnútri tohto kráľovstva noci som bol svedkom jedného zvláštneho súdu. Traja rabíni, všetci vzdelaní a zbožní muži, sa jedného zimného večera rozhodli obžalovať Boha za to, že dovolil zmasakrovať svojej deti. Čudné zhromaždenie, zvlášť keď si uvedomíme fakt, že sa konalo v koncentračnom tábore. No čo sa stalo potom, to je pre mňa ešte čudnejšie. Po súde, v ktorom bol Boh usvedčený z viny, jeden z rabínov sa pozrel na svoje hodinky, ktoré sa mu nejako v tomto kráľovstve noci podarilo zachrániť a povedal: «Je čas na modlitbu.» A vtom títo traja rabíni, všetci vzdelaní a zbožní muži, hlboko sklonili svoje hlavy a začali sa modliť.“ Zdá sa, že slová Ježišove na kríži by sme mohli vnímať presne takto isto. Boh, ktorý bol obvinený z neprítomnosti predsa zostáva Bohom, ku ktorému sa je možné priblížiť v modlitbe. Boh, ktorý je neprítomný, je stále „Bože môj, Bože môj.“ Vo chvíľach agónie nám možno aj toto stačí, aby nám to udržalo vieru.

Všetky tieto výklady Ježišových slov sú bezpochyby správne a cenné, lebo nám pomáhajú všimnúť si aj ich širší kontext. No už menej nám pomôžu v našej snahe odstrániť z nich tú brutalitu a surovosť, ktorá predsa nesú. A čo je ešte horšie, aj keby sa nám ju podarilo odstrániť, či by nám to pomohlo? Či nie je lepšie, keď tieto slová chápeme presne tak, ako zazneli? Či by až potom do nášho života nepriniesli skutočné požehnanie?

Skúsme na chvíľu teda predpokladať, že Ježiš sa cítil naozaj opustený, že to, čo z jeho úst počujeme je skutočné zúfalstvo a pocit skutočnej opustenosti. Chvíľa, ktorú Ježiš prežíval, bola chvíľou temnoty a to vo viacerých ohľadoch. Jednak to bola temnota, ktorá sa v tej chvíli zniesla nad svet ako strašidelný mrak uprostred dňa. No pre neho samého to bola temnota, ktorú poznáme pod názvom temná noc duše, temnota, ktorá každé hrozivé temno robí ešte hrozivejším. Aj keď tou najväčšou opustenosťou duše sa zdá byť smrť, nezdá sa, že by v tejto chvíli Ježiš bojoval so strachom zo smrti. To, s čím tu zápasí je pocit, že ho opustili všetci, ktorí ho milovali, dokonca i sám Boh.

Hovorí sa, že podelená bolesť je polovičná bolesť. Avšak bolesť spôsobená opustenosťou a odvrhnutím je tá najhroznejšia bolesť, akú len môže človek v tomto živote zažívať. Bolesť z odvrhnutia sa nedelí s nikým, lebo niet s kým. V tých najdôležitejších rozhodnutiach nášho života sme zvyčajne úplne sami. Keď sa rodíme do tohto sveta, sme sami. Keď zomierame, sme sami. Do najčernejších dní nášho života vstupujeme sami, sami stojíme pred svojimi najväčšími sklamaniami, bez nikoho, kto by tam bol s nami a kto by nás sprevádzal. Tieto chvíle, sú chvíľami osamelosti, osamelosti ktorú nie je možné uhasiť ničím, pretože niet čím, nikde naokolo niet nikoho, s kým by sme sa o ňu mohli podeliť.

Avšak Boh je naisto výnimkou. Boh na nás nikdy nezabudne. Boh nás sprevádza vždy a všade; dokonca aj v tých najčernejších a najzúfalejších chvíľach, Boh je s nami a kráča vedľa nás. No predsa, aj napriek tomu, že Boh nás nikdy neopustí, on môže byť vnímaný, ako ten, ktorý je neprítomný. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ Toto je výkrik tých, ktorí majú dojem, že sa všetko mohlo sprisahať proti nim, a ich záver je, že dokonca aj Boh je na strane vecí, ktoré sa proti nim sprisahali. Je to volanie chorého v nemocnici, ktorý od bolesti zoviera v rukách svoj paplón, väzňa v koncentráku, ktorý hľadí, ako mu odvádzajú celú rodinu do plynovej komory, kresťana napríklad v Japonsku v 16. storočí, ktorý sa prizerá, ako pre jeho očami zomierajú jeho blízki, mučení tým najbrutálnejším spôsobom. Sám, sám, úplne a neznesiteľne sám. Nikto sa necíti tak sám, ako ten, kto má pocit, že ho opustil dokonca i sám Boh.

Skúsenosť takejto hroznej opustenosti je súčasťou nášho života. Života, ktorý sa rozhodol na seba prevziať Ježiš a žiť ho do úplných dôsledkov. Poznáme zaiste všetci vyznanie viery. Je v ňom jedna veta, ktorú nie je ľahké pochopiť. Je to veta, že Ježiš zostúpil do pekiel. Síce v slovenčine máme preklad „zostúpil k zosnulým“, ale v latinskom origináli sa modlíme doslova „descéndis ad ínferos“, teda zostúpil do pekiel. Nejedného kresťana táto formulácia zmetie. Ako to? Čo to znamená? No znamená to presne to, o čom dnes uvažujeme. Ježiš sa nám ľuďom pripodobnil natoľko, že sa ocitol dokonca až v pekle. V pekle, v ktorom sa ocitáva nejeden človek, keď sa cíti opustený. Ježiš šiel do pekla, aby nám dal najavo, že on vie, čo to znamená byť v pekle.

Ježiš však v pekle neostal. On pozná aj cestu z pekla von. A to je dôvod, prečo do tých pekiel zostúpil: aby nám všetkým, ktorí sa v takomto pekle ocitneme, dal nádej a z tohto pekla nás vyviedol von. A tak sa jeho slová zúfalstva menia na slová nádeje.