Homília Svätého Otca na sviatok Guadalupskej Panny Márie

Vatikán 12. decembra –  Na sviatok  Panny Márie Guadalupskej predsedal pápež František slávnostnej svätej omši o 18. hodine v Bazilike sv. Petra s bohatou účasťou veriacich. Koncelebrovali početní kardináli a biskupi z Južnej i Severnej Ameriky a prítomní boli diplomatickí zástupcovia jednotlivých krajín kontinentu. Svätej omši predchádzala modlitba ruženca a tradičná procesia vlajok krajín, ktoré majú Guadalupskú Madonu v osobitnej úcte. Ide predovšetkým o krajiny Latinskej Ameriky a Filipíny. Slávenie sprevádzali liturgické spevy v domorodých jazykoch quechua, mapuche a guaranì, ako aj hymnus v jazyku nahuatl, ktorý hovorí o zjavení Panny Márie Guadalupskej domorodcovi sv. Juanovi Diegovi. Latinskoamerický spevácky zbor účinkoval spolu s vatikánskym zborom Cappella Sistina.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

«Blahoslavená je tá, ktorá uverila» – s týmito slovami, ako olejom pomazania, potvrdila  Alžbeta prítomnosť Márie vo svojom dome. Slovami, ktoré sa rodia z jej lona, z jej vnútra; slová, ktoré sú schopné vytvoriť ozvenu všetkého toho, čo zakúsila návštevou svojej sesternice: «Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila» (Lk 1,44-45).

Boh nás navštevuje v lone jednej ženy, burcujúc lono druhej ženy s piesňou požehnania a vďakyvzdania, s piesňou radosti. Evanjeliová scéna so sebou prináša celý dynamizmus návštevy Boha: keď nám Boh vychádza v ústrety, mobilizuje naše vnútro, uvádza do pohybu to, čo sme až do premenenia nášho života na chválu a požehnanie. Keď nás Boh navštevuje, necháva nás nepokojných, so zdravým nepokojom tých, ktorí sa cítia pozvaní ohlasovať, že On žije a je uprostred svojho ľudu. Tak to vidíme v Márii, prvej učeníčke a misionárke, novej arche zmluvy, ktorá nie že by ostala na jednom mieste vyhradenom v našich chrámoch, ale ide, aby  navštívila a svojou prítomnosťou sprevádzala Jánovo utváranie v lone. Tak to urobila aj v roku 1531: bežala do Tepeyacu, aby slúžila a sprevádzala tento národ, ktorý sa utváral v bolesti, premieňajúc sa na jeho Matku a Matku všetkých našich národov.

Spolu s Alžbetou aj my dnes v jej deň chceme ju „pomazať“ a pozdraviť ju hovoriac: «Blahoslavená si ty, Mária, ktorá si uverila» a naďalej veríš «že sa splní, čo ti povedal Pán» (Lk 1,45) . Mária je tak ikonou učeníčky, veriacej a modliacej sa ženy, ktorá vie sprevádzať a povzbudzovať našu vieru a našu nádej v rôznych etapách, ktoré musíme prejsť. V Márii máme verný odraz «nie akejsi viery poeticky osladenej, ale silnej viery predovšetkým v dobe, v ktorej sa rúca sladké čaro vecí a z každej strany vstupujú do konfliktu protirečenia» (Romano Guardini: El Señor. Meditaciones sobre la vida de Jesucristo, Madrid 2005, 44).  

A nepochybne sa musíme učiť od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku; učiť sa od tejto viery, ktorá sa vie vložiť do vnútra dejín, aby bola soľou a svetlom v našich životoch a v našej spoločnosti.

Spoločnosť, ktorú budujeme pre naše deti je stále viac poznačená znakmi rozdelenia a rozkúskovania, nechávajúc mnohých „mimo hry“, predovšetkým tých, pre ktorých je náročne dosiahnuť nevyhnutné minimum na to, aby viedli život s dôstojnosťou. Spoločnosť, ktorej sa páči chvastať sa svojimi vedeckými a technologickými pokrokmi, ktorá sa však stala krátkozrakou a necitlivou voči tisíckam tvárí, ktoré sú ponechané na ceste, vylúčené slepou pýchou malej skupiny ľudí. Spoločnosť, ktorá završuje nastolenie kultúry dezilúzie, sklamania a frustrácie mnohých našich bratov; vrátane úzkosti mnohých ďalších, lebo zakúšajú ťažkosti, ktorým musia čeliť, aby neostali mimo cesty. 

Zdalo by sa, že bez toho, aby sme si to všimli, sme si zvykli na život v «spoločnosti nedôvery» so všetkým tým, čo to predstavuje pre našu prítomnosť a predovšetkým pre našu budúcnosť; nedôvery, ktorá kúsok po kúsku vytvára stavy záhaľčivosti a roztrieštenosti.

Aké ťažké je pýšiť sa spoločnosťou blahobytu, keď vidíme, že náš milovaný americký kontinent si zvykol hľadieť na tisíce a tisíce detí a mladých na ulici, kde žobrú a spia na vlakových staniciach, v metre alebo tam, kde nájdu miesto. Deti a mladí využívaní na nelegálnu alebo nútenú prácu, aby si zarobili nejaký ten groš na rušných uliciach čistením skiel našich áut..., a cítiac pritom, že vo «vlaku života» pre nich niet miesto. Koľko rodín je poznačených bolesťou, lebo vidia, ako sa ich deti stávajú obeťami obchodníkov smrti. Aké žalostné je vidieť, ako sme si privykli na vylúčenie našich dôchodcov nútiac ich žiť v samote len preto, lebo nie sú produktívni; alebo vidieť – ako by o tom vedeli veľmi dobre hovoriť biskupi z Aparecidy – «neistú situáciu, ktorá ovplyvňuje mnoho žien; niektoré sú už od detstva a adolescencie vystavené mnohým formám domáceho i vonkajšieho násilia» (Generálne zhromaždenie Latinskoamerického a karibského episkopátu, Dokument z Aparecidy, 29. júna 2007, 48). Sú to situácie, ktoré nás môžu paralyzovať, ktoré môžu zneistiť našu vieru a predovšetkým našu nádej, náš spôsob pozerania a zamerania sa na budúcnosť.    

Čeliac všetkým týmto situáciám musíme spolu s Alžbetou povedať: «Blahoslavená je tá, ktorá uverila» a učiť sa od tejto silnej a ochotnej viery, ktorá charakterizovala a charakterizuje našu Matku.

Oslavovať Máriu znamená, predovšetkým, pripomenúť si matku, pripomenúť si to, čo nie sme ani nikdy nebudeme, teda osirelý národ. Máme Matku! A tam, kde je matka, tam je vždy prítomnosť a príchuť domova. Kde je matka, tam sa môžu bratia biť, ale vždy zvíťazí zmysel pre jednotu. Kde je matka, nechýba boj v prospech bratstva. Vždy ma ohromilo vidieť v rôznych dedinách Latinskej Ameriky tie matky bojovníčky, ktoré často samé vychovávali svoje deti. Taká je Mária s nami, so svojimi deťmi: Matka bojovníčka pred spoločnosťou nedôvery a slepoty, pred spoločnosťou záhaľčivosti a roztrieštenosti; Žena, ktorá bojuje, aby šírila evanjeliovú radosť. Bojuje, aby dala «telo» Evanjeliu.  

Hľadieť na Pannu Máriu Guadalupskú znamená pripomenúť si, že Pánova návšteva sa vždy deje skrze tých, ktorí sú schopní «urobiť telo» z jeho Slova, ktorí sa snažia stelesniť Boží život vo svojom vnútri, stanúc sa tak živými znameniami jeho milosrdenstva.

Sláviť spomienku na Máriu znamená uznať napriek všetkým prognózam, že «v srdci a v živote našich národov bije silný zmysel pre nádej, napriek životným podmienkam, ktoré akoby zatieňovali všetku nádej» (Dokument z Aparecidy, 536).  

Mária preto, že uverila, milovala; lebo je služobnica Pána a slúži svojim bratom. Sláviť spomienku na Máriu znamená sláviť, že sme – rovnako ako ona – pozvaní vyjsť a ísť v ústrety druhým s tým istým pohľadom ako ona, s tým istým [materinským] vnútrom milosrdenstva, s tými istými gestami ako ona. Kontemplovať ju znamená cítiť silné pozvanie napodobňovať jej vieru. Jej prítomnosť nás privádza k zmiereniu, dáva nám silu na vytváranie spojív v našej požehnanej latinskoamerickej zemi, vyslovujúc «áno» životu a «nie» akémukoľvek typu ľahostajnosti, vylúčenia, skartovania národov alebo ľudí. 

Nemajme strach vyjsť von hľadiac na druhých s rovnakým pohľadom ako ona. Pohľadom, ktorý z nás robí bratov. Robme tak, lebo rovnako ako sv. Juan Diego vieme, že tam je naša Matka; vieme, že sme pod jej tieňom a jej ochranou, ktorá je zdrojom našej radosti; [lebo vieme] že sme v jej objatí (porov. Nicam Mopohua, 119).

[Nasledujúcu modlitbu Svätý Otec predniesol obrátený k obrazu Guadalupskej Panny Márie:]

Daruj nám mier i pšenicu, Pani a Dcéra naša. Vlasť, ktorá spojí domov, chrám i školu. Chlieb, z ktorého vystane pre všetkých. A vieru, ktorá sa rozhorí vďaka tvojim zopätým rukám, tvojim hviezdnym očiam. Amen.

 (Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-