Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Aktívne čakanie a trpezlivosť

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 1. adventnú nedeľu, cyklus C (Rim 13, 11-14a; Mt 24, 37-44): Aktívne čakanie a trpezlivosť

Neviem, ako vy, ale ja nie som dobrý v čakaní. Mám rád veci radšej okamžite. Čakať napríklad v rade je pre mňa utrpenie. Uvedomujem si však, že niet sa čím chváliť. V takomto postoji totiž chýba jedna zo základných čností zrelého človeka, a to trpezlivosť. Trpezlivosť je pre niektorých ľudí nielen čnosťou nepoznanou, ale v súčasnosti dokonca až neprijateľnou. Mám dojem, že jednou z príčin, ktoré sú zodpovedné za tento stav je podľa mňa Hollywood. Možno sme si všimli, že v jeho akčných filmoch niet miesto pre trpezlivosť. Ak mám problém, napríklad s iným človekom, buď ho donútim, aby sa zmenil, alebo ho zo svojho života odstránim, napríklad tak, že ho zastrelím. A je po probléme. To isté riešenie sa odporúča aj k sebe samému. Buď sa mi situáciu podarí zmeniť, alebo, keď sa zdá situácia neriešiteľná, sa zmárnim.

Avšak Božie Slovo trvá na tom, že najlepším riešením väčšiny problémov je predsa trpezlivosť. A netrvá na tom len Božie Slovo a len kresťanstvo. Trvajú na tom aj iné myšlienkové systémy. Napríklad v čínskom jazyku, ktorý má znakové písmo, sa trpezlivosť (jen) vyjadruje kombináciou dvoch znakov: srdca a noža. Nôž sa nachádza nad srdcom a ako keby sa do neho zabáral svojou špičkou. A naozaj toto je presne to, čo cítime, keď sa nachádzame v neriešiteľnom probléme, keď sme ponorení do čakania na riešenie problému a to nie a nie prísť. Cítime ako keby sa nám do srdca zabáral nôž a rezal nás do živého. Táto bolesť môže byľ niekedy priam neznesiteľná.

Bohužiaľ, ale taký je život. Naplánovaných a presne naprogramovaných vecí máme v živote len veľmi málo. Väčšina vecí je pre nás nepredvídateľných a my sa im musíme neustále prispôsobovať. No človek, ktorý sa tomu naučí, sa stane po čase človekom flexibilným a vnútorne vyrovnaným. Trpezlivosť je cestou k vnútornej integrite. Bolesť pochádzajúca z trpezlivosti – v situáciách, v ktorých nič konštruktívnejšieho nie je naporúdzi – je pre nás v takýchto chvíľach akoby očisťujúcou a transformujúcou páľavou. Keď dokážeme od nej neujsť (veď konečne aj kam?) napríklad tým, že ju budeme zahlušovať inými vecami, veľa sa o sebe dozvieme. Takáto bolesť sa pre nás potom môže stať prvkom, ktorý nás mení.

Adventné obdobie je o čakaní a teda o trpezlivosti. Má to však byť čakanie aktívne a nie pasívne. Pasívne čakanie má dve podoby: prvou je zabudnutie na cieľ a ponorenie sa do pasívneho aktivizmu, druhou je úplné stiahnutie sa zo všetkých aktivít a oddanie sa úplnej pasivite. Božie slovo dnešnej nedele nám hovorí hlavne o tej prvej podobe čakania, o pasívnom aktivizme. Ježiš v evanjeliu hovorí o časoch Noemových, kedy sa ľudia zaoberali množstvom vecí, ktoré ich myseľ odvádzali od myšlienky pripravenosti na koniec. „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ Mnohé z vecí, ktoré ľudia robili, boli síce užitočné, avšak keďže boli nevyvážené, odvádzali ich od podstaty. Iné boli neužitočné, ba až hriešne, a ľudia sa v nich utápali a duchovne rozkladali. Týchto druhých sa dotýka i sv. Pavol v druhom čítaní z Listu Rimanom, keď popisuje životný štýl niektorých členov kresťanskej komunity. „Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a v opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista.“ Ako teda vidíme, ľudia Ježišovej doby neboli ľuďmi aktívneho čakania a pripravenosti. Svoj život napĺňali a zapĺňali hlukom, činnosťou a vecami, ktoré im neumožnili načúvať v tichu svojmu vnútru a svojmu prostrediu. V hluku a činnosti, často hriešnej, udúšali dôležité posolstvo o svojom živote. No o nič lepší neboli ani kresťania neskôr. Darmo, človek sa tak ľahko nemení, hlavne keď zabudne na svoju prvotné nadšenie a upadne do letargie, rutiny a duchovného spánku. Preto Pavol nástojí: „Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna!“ a dodajme: „A začali praktizovať aktívne čakanie na deň zúčtovania!“

Okrem pasívneho aktivizmu, existoval – už v dobe apoštola Pavla – aj postoj úplného pasivizmu, kedy si kresťania zamenili priority a namiesto aktívneho budovania Božieho kráľovstva v každodennom živote sa venovali pasívnemu očakávaniu dňa, kedy príde Kristus a teda ničnerobeniu. Títo ľudia zabudli, že hlavným cieľom ich života nie je stretnutie sa s Kristom, ale nasledovanie Krista. Stretnutie sa s Kristom je logickým dôsledkom nasledovania Krista.

Ak by tak nebolo, jeho Slovo a ich prítomnosť vo svete by boli pre nich a pre svet zbytočnými. Povedzte, aký zmysel by mala existencia skupinky ľudí, ktorí by sa na nejakom nenápadnom mieste zišli a iba čakali a čakali? Myšlienku takéhoto sterilného vyčkávania, ktoré je v podstate premárnením života, pekne ilustruje hra francúzskeho spisovateľa Samuela Becketta: Čakanie na Godota. Dvaja starší muži Vladimír a Estragon, ktorí nemajú ani rodinu, ani bývanie, ani zamestnanie, sedia vedľa cesty a krátia si čas rozprávaním príbehov. Bavia sa o istom podivnom cudzincovi, ktorý na povraze ťahá za sebou čudný ľudský vrak, doťahujú sa navzájom, ukazujú si rozličné triky, ktoré je možné robiť s klobúkom, a navzájom sa pobádajú, aby sa obesili. Čakajú na pána Godota, ktorý nie a nie prísť. Pán Godot je človek, od ktorého očakávajú, že im pomôže vyriešiť ich problémy. No stále mešká, len odkazuje, že už príde, že najprv si musí vybaviť to, potom ono. A Godot neprichádza a ani nepríde. Hra je podobenstvom o spoločnosti ako takej, ale aj o živote každého jedného človeka a o jeho osobnej zodpovednosti za svoj vlastný život. Meno Godot je odvodené od francúzskeho slova „godeau“, čo znamená prúd vody. V tomto zmysle Godot symbolizuje životodárny prameň vody, na ktorý čakajú, no pritom si nevšimnú množstvo iných prameňov osviežujúcej vody, ktoré sa nachádzajú všade okolo nich a aj v ich vnútri. Títo dvaja muži symbolizujú človeka, ktorý sa nehne z miesta, ale len čaká, jeho život je premárneným, a zodpovednosť zaň podľa nich nesie Godot, ktorý neprichádza.

Ježišovo posolstvo je teda jasné: aktívne čakaj. Buduj Božie kráľovstvo v sebe a okolo seba a takto sa pripravuj na stretnutie s ním.