Homília pápeža Františka pri príležitosti Jubilea chudobných: Vy ste poklad Cirkvi

Vatikán 13. novembra – Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení eucharistie v Bazilike sv. Petra pri príležitosti slávenia Jubilea chudobných v nedeľu 13. novembra 2016.

«Vám však... vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie» (Mal 3,20). Slová proroka Malachiáša, ktoré sme počuli v prvom čítaní, osvetľujú slávnosť tohto jubilejného dňa. Nachádzajú sa na poslednej stránke posledného proroka Starého zákona a sú adresované tým, ktorí dôverujú v Pána, ktorí vkladajú svoju nádej do neho, volia si ho ako najvyššie dobro života a odmietajú žiť len pre seba samých a pre vlastné záujmy. Pre nich, týchto chudobných na seba, ale bohatých na Boha, vyjde slnko spravodlivosti: oni sú chudobní na duchu, ktorým Ježiš sľubuje Božie kráľovstvo (porov. Mt 5,3) a ktorých Boh skrze ústa proroka Malachiáša nazýva «vlastníctvom» (porov. Mal 3,17). Prorok ich stavia do protikladu k pyšným, tým, ktorí istotu života vložili do svojej sebestačnosti a do majetkov tohto sveta. Tvárou v tvár tejto poslednej stránke Starého zákona sa rodia otázky, ktoré sa týkajú posledného zmyslu života: kde hľadám svoju istotu? V Pánovi alebo v iných istotách, ktoré sa nepáčia Bohu? Ktorým smerom sa uberá môj život, na čo sa zameriava moje srdce? Na Pána života alebo na veci, ktoré plynú a nedokážu uspokojiť?

Podobné otázky sa objavujú v dnešnom evanjeliovom úryvku. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme pre poslednú a najdôležitejšiu stránku svojho pozemského života: svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Nachádza sa v blízkosti chrámu, «vyzdobeného krásnymi kameňmi a pamätnými darmi» (Lk 21,5). Ľudia sa práve rozprávajú o vonkajších krásach chrámu, keď Ježiš povie: «Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, neostane kameň na kameni» (Lk 21,6). Zároveň dodáva, že nebudú chýbať konflikty, hladomory, znamenia na zemi a na nebi. Ježiš nechce naháňať strach, ale povedať nám, že všetko to, čo vidíme, neúprosne pominie. Dokonca aj tie najmocnejšie kráľovstvá, tie najposvätnejšie stavby a tie najstálejšie skutočnosti sveta nebudú trvať večne; skôr či neskôr padnú.

Tvárou tvár týmto výrokom ľudia okamžite kladú Učiteľovi dve otázky: «Kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?» (Lk 21,7). Kedy a aké... Vždy sme pohnutí zvedavosťou: chceme vedieť kedy a chceme dostať znamenia. Avšak Ježišovi sa táto zvedavosť nepáči. Naopak, nalieha nenechať sa oklamať apokalyptickými ohlasovateľmi. Ten, kto nasleduje Ježiša, nepočúva falošných prorokov, márnosť horoskopov, rečnenie a predpovede, ktoré naháňajú strach, odvádzajúc pozornosť od toho, čo je naozaj dôležité. Medzi toľkými hlasmi, ktoré je počuť, Pán pozýva rozpoznať to, čo pochádza od neho a to, čo prichádza od falošného ducha. To je dôležité: rozlišovať múdre pozvanie, s ktorým sa Boh na nás obracia každý deň od hluku toho, kto využíva Božie meno, aby desil, živil rozdelenia a obavy.    

Ježiš neústupne pozýva nemať strach pred katastrofami každej doby, ani pred tými najťažšími a nespravodlivými skúškami, ktoré sa dejú jeho učeníkom. Žiada, aby sme vytrvali v dobre a vložili plnú dôveru do Boha, ktorý nesklame: «Ani vlas sa vám z hlavy nestratí» (Lk 21,18). Boh nezabúda na svojich verných, na svoje vzácne vlastníctvo, ktorým sme my.

Dnes sa na nás však obracia s otázkou týkajúcou sa našej existencie. S obrazom, mohlo by sa povedať, že tieto čítania vystupujú ako ,sito’ uprostred plynutia nášho života: pripomínajú nám, že takmer všetko na tomto svete pominie, ako voda, ktorá tečie preč; sú tu však vzácne skutočnosti, ktoré zostávajú, ako vzácny kameň v site. Čo ostáva, čo má v živote hodnotu, ktoré bohatstvá nezaniknú? Určite dvoje: Pán a blížny. Tieto dve bohatstvá nezmiznú! To sú tie najväčšie dobrá, ktoré treba milovať. Všetko ostatné – nebo, zem, tie najkrajšie veci, aj táto bazilika – pominú; avšak nesmieme vylúčiť zo života Boha a druhých.

Predsa len práve dnes, keď sa hovorí o vylúčení, prichádzajú okamžite na myseľ konkrétne osoby; nie nepotrebné veci, ale vzácni ľudia. Človek, ktorého Boh postavil na vrchol stvorenia, je často skartovaný, lebo sa uprednostňujú pominuteľné veci. A to je neprijateľné, lebo človek je v Božích očiach to najvzácnejšie dobro. A je to vážna vec, keď sa privyká na toto skartovanie; treba sa znepokojiť, ak sa svedomie umŕtvuje a už mu viac nezáleží na bratovi, ktorý vedľa trpí, alebo na vážnych problémoch sveta, ktoré sa stávajú viackrát opakovanou pesničkou v rebríčkoch televíznych novín. 

Dnes, drahí bratia a sestry, je vaše Jubileum a vašou prítomnosťou nám pomáhate naladiť sa na vlnovú dĺžku Boha, vidieť to, čo vidí on: on sa nezastaví pri vonkajšom výzore (porov. 1 Sam 16,7), ale svoj zrak obracia «na pokorného a zroneného duchom» (Iz 66,2), na toľkých chudobných Lazárov dneška. Ako veľmi nám škodí predstierať, že nevieme o Lazárovi, ktorý je vylúčený a skartovaný (porov. Lk 16,19-21)! Znamená to odvrátiť tvár od Boha. Znamená to odvrátiť tvár od Boha! Keď sa záujem sústreďuje viac na veci, ktoré sa vyrábajú než na ľudí, ktorých treba milovať, ide o symptóm duchovnej sklerózy. Takto sa rodí tragický protiklad našich čias: čím viac sa zvyšuje pokrok a možnosti, ktoré sú dobré, tým viac sú tí, ktorí k nim nemajú prístup. Je to veľká nespravodlivosť, ktorá by nás mala trápiť oveľa viac než to, kedy a ako bude prebiehať koniec sveta. Lebo nie je možné žiť doma v pokoji, zatiaľ čo pri dverách leží Lazár; niet pokoja v dome toho, kto sa má dobre, keď chýba spravodlivosť v dome všetkých. 

Dnes v katedrálach a vo svätyniach na celom svete sa zatvárajú brány milosrdenstva. Prosme o milosť nezatvárať oči pred Bohom, ktorý na nás hľadí a predovšetkým pred blížnym, ktorý nás prosí. Otvorme oči k Bohu, očistiac zrak srdca od klamlivých a desivých predstáv, od boha moci a trestov, od projekcií pýchy a ľudských strachov. Hľaďme s dôverou na milosrdného Boha, s istotou, že «láska nikdy nezanikne» (1 Kor 13,8). Obnovme nádej pravého života, do ktorého sme povolaní, ten, ktorý sa nikdy nepominie a ktorý nás čaká v spoločenstve s Pánom a s druhými, v radosti, ktorá bude trvať večne a bez konca.

A otvorme oči k blížnemu, predovšetkým zabudnutému a vylúčenému bratovi, ,Lazárovi’, ktorý plače pred našimi dverami. Práve tam zameriava svojou lupou Cirkev. Nech nás Pán oslobodí od toho, aby sme ju zameriavali na seba. Nech nás odvráti od pozlátok, ktoré rozptyľujú, od záujmov a privilégií, od pripútaní sa k moci a sláve, od zvádzania ducha tohto sveta. Naša Matka Cirkev hľadí «predovšetkým na tú časť ľudstva, ktorá trpí a plače, lebo vie, že títo ľudia jej patria na základe evanjeliového práva» (Pavol VI., Príhovor na začiatku II. zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu, 29. novembra 1963). Na základe práva a tiež evanjeliovej povinnosti, lebo je našou povinnosťou starať sa o skutočné bohatstvo, ktorým sú chudobní. Vo svetle týchto úvah by som si prial, aby dnes bol ,deň chudobných’. Správne nám to pripomína stará tradícia, týkajúca sa svätého rímskeho mučeníka Vavrinca. On, ešte pred tým, než podstúpil ukrutné mučeníctvo pre lásku k Pánovi, rozdal majetky komunity chudobným, ktorých od sám označil za pravé poklady Cirkvi. Nech nám Pán pomôže hľadieť bez strachu na to, na čom skutočne záleží; nasmerovať srdce na neho a na naše pravé poklady. -ej-