Homíla pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe v Lunde

Švédsko 31. októbra - Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri spoločnej ekumenickej modlitbe v Luteránskej katedrále v Lunde 31. októbra 2016. 

«Ostaňte vo mne a ja vo vás» (Jn 15,4). Tieto slová, ktoré predniesol Ježiš počas Poslednej večere, nám umožňujú priblížiť sa ku Kristovmu srdcu krátko predtým, než daroval seba samého na kríži. Môžeme počuť tlkot jeho lásky k nám a jeho túžbu po jednote pre všetkých tých, ktorí v neho veria. Hovorí nám, že on je pravý vinič a my sme ratolesti; a že tak ako je on zjednotený s Otcom, tak aj my musíme ostať zjednotení s ním, ak chceme priniesť plody.

Pri tomto modlitbovom stretnutí, tu v Lunde, chceme prejaviť našu spoločnú túžbu zostať zjednotení s ním, aby sme mali život. Prosíme ho: „Pane, pomôž nám svojou milosťou aby sme boli viac zjednotení s tebou, aby sme spoločne vydali účinnejšie svedectvo viery, nádeje a lásky“. Je to tiež chvíľa, aby sme Bohu vzdávali vďaky za úsilie mnohých našich bratov, z rôznych cirkevných spoločenstiev, ktorí sa nevzdali pred rozdelením, ale ktorí udržiavali živú nádej na zmierenie medzi tými, ktorí veria v jediného Pána.

Katolíci a luteráni, začali sme spoločne kráčať po ceste zmierenia. Teraz, v kontexte spoločnej pripomienky reformácie z roku 1517, máme novú príležitosť prijať spoločnú cestu, ktorá dostala podobu počas posledných päťdesiatich rokov v ekumenickom dialógu medzi Svetovým luteránskym zväzom a Katolíckou cirkvou. Nemôžeme sa vzdať pred rozdelením a odstupom, ktorý odlúčenie medzi nami spôsobilo. Máme možnosť napraviť kľúčový moment našich dejín, prekonajúc spory a neporozumenia, ktoré nám často bránili vo vzájomnom pochopení.

Ježiš nám hovorí, že Otec je hospodárom vinice (por. v. 1), ktorý sa o ňu stará a prerezáva ju, aby prinášala viac ovocia (por. v. 2). Otcovi neustále leží na srdci náš vzťah s Ježišom, aby videl, že sme skutočne zjednotení s ním (por. v. 4). Pozerá na nás a jeho láskavý pohľad nás povzbudzuje, aby sme očistili našu minulosť a pracovali v prítomnosti na uskutočnení tej budúcej jednoty, po ktorej tak veľmi túži.

Aj my musíme pozerať s láskou a poctivo na našu minulosť a uznať chybu a prosiť o odpustenie: iba Boh je sudcom. Rovnako poctivo a s láskou musíme uznať, že naše rozdelenie bolo vzdialené od pôvodnej intuície Božieho ľudu, ktorý prirodzene túži zostať jednotný, a ktoré sa historicky udržovalo viac zo strany mocných tohto sveta než z vôle veriaceho ľudu, ktorý vždy a na každom mieste potrebuje byť vedený s istotou a láskavosťou svojho Dobrého Pastiera. Napriek všetkému, na oboch stranách bola úprimná vôľa vyznávať a brániť pravú vieru, ale sme si tiež vedomí, že sme sa uzavreli do seba samých zo strachu alebo kvôli predsudkom voči viere, ktorú tí druhí vyznávajú s iným akcentom a jazykom. Pápež Ján Pavol II. hovoril: „Nesmieme sa nechať viesť úmyslom povýšiť sa na sudcov histórie, ale jedine tým, aby sme lepšie pochopili udalosti a stali sa nositeľmi pravdy“ (Posolstvo kardinálovi Johannesovi Willebrandsovi, predsedovi Sekretariátu pre jednotu kresťanov, 31. októbra 1983). Boh je hospodárom vinice a s nekonečnou láskou ju živí a ochraňuje. Nechajme sa priviesť k pohnutiu Božím pohľadom; jediná vec po ktorej on túži je, aby sme ostali jednotní, ako živé ratolesti jeho Syna Ježiša. S týmto novým pohľadom na minulosť nemajme v úmysle realizovať neuskutočniteľnú korekciu toho, čo sa udialo, ale „vyrozprávať tieto dejiny iným spôsobom“ (Luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu, Od konfliktu k spoločenstvu, 17. júna 2013, 16).

Ježiš nám pripomína: «bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5). On je ten, kto nás podopiera a povzbudzuje hľadať spôsoby, aby sa jednota stala vždy zrejmejšou realitou. Nepochybne, rozdelenie bolo nesmiernym prameňom utrpenia a nepochopenia, ale zároveň nás to priviedlo k tomu, aby sme si úprimne priznali, že bez Ježiša nemôžeme urobiť nič, a dalo nám možnosť lepšie pochopiť niektoré aspekty našej viery. S vďačnosťou uznávame, že reformácia prispela k tomu, že Sväté písmo sa stalo viac centrom života Cirkvi. Prostredníctvom spoločného počúvania Božieho slova v Písme, dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Svetovým luteránskym zväzom, ktorého 50. výročie oslavujeme, urobil významné kroky. Prosme Pána, aby nás jeho Slovo udržiavalo zjednotených, pretože ono je zdrojom výživy a života; bez jeho inšpirácie nemôžeme nič urobiť.

Duchovná skúsenosť Martina Luthera nás vyzýva a pripomína nám, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. „Ako môžem mať milosrdného Boha?“ Toto je otázka, ktorá neustále trápila Luthera. Vskutku, otázka správneho vzťahu s Bohom je rozhodujúcou otázkou života. Ako je známe, Luther objavil tohto milosrdného Boha v Dobrej zvesti Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal z mŕtvych. V koncepte „iba z Božej milosti“ sa nám pripomína, že Boh je vždy iniciatívny a predchádza akúkoľvek ľudskú odpoveď v tej istej chvíli, keď sa snaží túto odpoveď vyvolať. Náuka o ospravodlivení teda vyjadruje podstatu ľudskej existencie pred Bohom.

Ježiš sa za nás prihovára ako prostredník u Otca a prosí ho za jednotu svojich apoštolov «aby svet uveril» (Jn 17,21). Toto je naša útecha a vedie nás to k tomu, aby sme sa zjednotili s Ježišom a vytrvalo ho prosili: „Daj nám dar jednoty, aby svet uveril v silu tvojho milosrdenstva“. Toto je svedectvo, ktoré svet od nás očakáva. Ako kresťania budeme vierohodným svedectvom milosrdenstva v takej miere, v akej bude každodennou skúsenosťou medzi nami odpustenie, obnova a zmierenie. Spoločne môžeme ohlasovať a konkrétne i radostne prejavovať Božie milosrdenstvo, keď obraňujeme a slúžime dôstojnosti každej osoby. Bez tejto služby svetu a vo svete je kresťanská viera neúplná.

Luteráni a katolíci, modlíme sa spoločne v tejto katedrále a sme si vedomí, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. Prosme o jeho pomoc, aby sme boli živými údmi zjednotenými s ním, tými, ktorí vždy potrebujú jeho milosť, aby mohli spoločne prinášať jeho Slovo svetu, ktorý potrebuje jeho láskavosť a jeho milosrdenstvo.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -lm, jb-