Pápež František v gruzínskej pravoslávnej katedrále: Nezošívaná tunika jednoty

Gruzínsko 1. októbra – V závere gruzínskej etapy 16. apoštolskej cesty v kaukazskej oblasti navštívil pápež František starobylý chrám Svetyskhoveli v Mtskete, ktorý je hlavným duchovným centrom Gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Za prítomnosti katolikosa a patriarchu celého Gruzínska Iľju II. pápež predniesol príhovor, ktorý prinášame v plnom znení:   

Vaša Svätosť,

pán premiér, vážené autority a ctení členovia diplomatického zboru, drahí biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,

na záver svojej púte v Gruzínsku som vďačný Bohu za príležitosť môcť sa zastaviť a zamyslieť sa v tomto svätom chráme. Na tomto mieste by som zároveň chcel mocne poďakovať za prijatie, ktorého sa mi dostalo, za vaše dojímavé svedectvo viery, ktoré na mňa veľmi zapôsobilo, a aj živo poďakovať za dobré srdce Gruzíncov. Prichádzajú mi na um, Vaša Svätosť, slová Žalmu: «Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave» (Ž 133,1-2). Drahý brat, nech Pán, ktorý nám dal radosť stretnúť sa a vymeniť si svätý bozk, na nás vyleje voňavú masť svornosti a nech zošle hojné požehnanie na našu cestu a cestu tohto milovaného ľudu.

Gruzínsky jazyk je bohatý na význačné výrazy, ktoré popisujú bratstvo, priateľstvo a blízkosť medzi ľuďmi. Je medzi nimi jeden ušľachtilý a úprimný, ktorý prejavuje ochotu nahradiť druhého, vôľu prevziať jeho zodpovednosť, povedať mu životom ,chcel by som byť na tvojom mieste’: shen genatsvale. Deliť sa v spoločenstve modlitby a jednoty duší o radosti a úzkosti, to nech sa stane bratským kresťanským postojom, ktorý bude ukazovať smer našej spoločnej cesty.

Táto veľkolepá katedrála, ktorá uchováva mnoho pokladov viery a histórie, nás pozýva pripomenúť si minulosť. Je to veľmi potrebné, lebo «pád národa začína tam, kde končia spomienky na minulosť» (I. Čavčavadze, Národ a dejiny, In: Iveria, 1888). Dejiny Gruzínska sú ako starobylá kniha, ktorá na každej strane rozpráva o svätých svedkoch a o kresťanských hodnotách, ktoré stvárnili ducha a kultúru krajiny. Jednako, táto vzácna kniha rozpráva o gestách veľkej otvorenosti, pohostinnosti a integrácie. Sú to neoceniteľné a vždy platné hodnoty, pre túto zem a pre celý región, sú to poklady, ktoré dobre vyjadrujú kresťanskú identitu, ktorá sa takou udržuje vtedy, keď zostáva pevne založená na viere a je zároveň vždy otvorená a pripravená byť k dispozícii, nikdy nie strohá či uzavretá.   

Kresťanské posolstvo – toto posvätné miesto to pripomína – bolo počas storočí pilierom gruzínskej identity: poskytlo stabilitu uprostred mnohých nepokojov, aj vtedy, keď – a žiaľ nezriedka – bola krajina vo svojom trpkom údele ponechaná sama na seba. Avšak Pán nikdy neopustil milovanú zem Gruzínska, lebo on je «vo všetkých svojich slovách pravdivý a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Pán podopiera všetkých, čo klesajú, a dvíha všetkých skľúčených» (Ž 145,13-14).

Nežná a súcitná blízkosť Pána je tu reprezentovaná osobitným spôsobom znamením svätej tuniky. Tajomstvo tuniky «nezošívanej, odhora v celku utkanej» (Jn 19,23), pritiahol pozornosť kresťanov už od počiatkov. Starobylý otec svätý Cyprián z Kartága potvrdil, že  v Ježišovej nerozdelenej tunike sa objavuje to «puto svornosti, ktoré neoddeliteľne zjednocuje», tá «jednota, ktorá pochádza zhora, čiže prichádzajúca z neba a od Otca, ktorá nemohla byť absolútne pretrhnutá» (De catholicae Ecclesiae unitate, 7: SCh 1 [2006], 193). Svätá tunika, tajomstvo jednoty nás vyzýva zakúsiť veľkú bolesť kvôli rozdeleniam, ktoré sa votreli medzi kresťanov počas histórie: sú to skutočné tržné rany spôsobené na tele Pána. Zároveň však „jednota pochádzajúca zhora“, láska Krista, ktorý nás zhromaždil darujúc nám nielen svoj odev, ale aj svoje vlastné telo, nás pohýnajú nerezignovať a obetovať seba samých podľa jeho príkladu (porov. Rim 12,1): stimulujú nás k úprimnej láske k blížnemu a k vzájomnému porozumeniu, k oprave trhlín, vedení duchom rýdzeho kresťanského bratstva. Toto všetko si istotne vyžaduje cestu trpezlivú, ktorú treba pestovať s dôverou v druhého a s pokorou, avšak bez strachu a bez toho, aby sme zmalomyseľneli, no v radostnej istote, ktorú nám kresťanská nádej dáva vopred zakúsiť. Ona nás podnecuje k viere, že rozpory možno uzdraviť a prekážky odstrániť, pozýva nás nikdy sa nezriekať príležitostí k stretnutiu a dialógu a k tomu, aby sme spoločne chránili a zlepšovali to, čo už jestvuje. Myslím napríklad na prebiehajúci dialóg v Zmiešanej medzinárodnej komisii a na ďalšie osožné príležitosti k vzájomnému podeleniu sa.

Svätý Cyprián tvrdil aj to, že Kristova tunika, «jediná, nerozdelená, v jednom celku, poukazuje na nerozdeliteľnú svornosť nášho ľudu, nás, čo sme sa zaodeli do Krista» (tamtiež, 195). Tí, čo boli pokrstení v Kristovi, tvrdí apoštol Pavol, si obliekli Krista (porov. Gal 3,27). Preto, napriek našim limitom a ponad každú ďalšiu historickú a kultúrnu odlišnosť, sme povolaní  byť «všetci jedno v Ježišovi Kristovi» (Gal 3, 28) a neklásť na prvé miesto nesúlady a rozdelenia medzi pokrstenými, lebo skutočne je oveľa viac toho, čo nás spája, než toho, čo nás rozdeľuje.

V tejto patriarchálnej katedrále mnohí bratia a sestry prijímajú krst, ktorý v gruzínskom jazyku dobre vyjadruje nový život prijatý v Kristovi, označujúc ho za svetlo, ktoré dáva zmysel všetkému, pretože vyvádza von z temnoty. V gruzínskom jazyku aj slovo „výchova“ má rovnaký koreň a preto je úzko spojená s krstom. Vznešenosť jazyka tak vedie k myšlienke, že krása kresťanského života, ktorá je od začiatku žiarivá, sa takou zachová, ak zotrvá vo svetle dobra a bude odmietať temnoty zla. Ak si uchová vernosť vlastným koreňom, nepodľahnúc uzatvoreniu sa, ktoré robí život temným, ale pestuje si ochotu prijímať a učiť sa, aby sa rozjasňoval všetkým tým, čo je krásne a pravdivé. Nech sú žiarivé bohatstvá tohto národa známe a cenené. Nech stále viac sa môžeme deliť, na spoločné obohatenie, o poklady, ktoré Boh darúva každému z nás a pomáhať si navzájom pri raste v dobre!

Z celého srdca uisťujem o mojej modlitbe, aby Pán, ktorý tvorí všetky veci nové (por. Zjv 21,5), na príhovor svätých bratov apoštolov Petra a Ondreja, mučeníkov a všetkých svätých, posilnil lásku medzi veriacimi v Krista a osvecoval hľadanie toho, čo nás môže zblížiť, zmieriť a zjednotiť. Nech bratskosť a spolupráca vzrastajú na každej úrovni. Nech nám modlitba a láska pomáhajú stále viac si osvojiť vrúcnu Pánovu túžbu týkajúcu sa všetkých, čo v neho veria, prostredníctvom slova apoštolov: aby všetci «boli jedno» (porov. Jn 17,20-21).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-