Ranná homília: Prekonajme ľahostajnosť, budujme kultúru stretnutia

Vatikán 13. septembra – Snažme sa vybudovať skutočnú kultúru stretnutia, ktorá premôže kultúru ľahostajnosti. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku pápeža Františka z dnešnej homílie pri rannej svätej omši v Kaplnke Domu sv. Marty. Svätý Otec vystríhal pred zlozvykmi, ktoré nás aj v rodine oberajú o ozajstné stretnutie.

V evanjeliovom úryvku (Lk 7,11-17) Ježiš obklopený zástupom vidí, ako iný zástup vynáša z mestečka Naim mŕtveho syna istej vdovy. Ježiš sa nad plačúcou ženou zľutuje a prinavracia jej syna k životu. Táto epizóda hovorí o stretnutí, povedal pápež František a dodal, že ľudia sa často  „stýkajú medzi sebou, ale nestretnú sa“. Každý „myslí na seba, pozerá sa, ale nevidí, počuje, ale nepočúva“:

„Stretnutie je iná vec, je tým, čo nám dnes ohlasuje evanjelium: je stretnutím. Stretnutím medzi mužom a ženou, medzi jediným synom čo žije a jediným synom, ktorý je mŕtvy. Medzi šťastným zástupom, ktorý sa stretol s Ježišom a nasleduje ho, a skupinou plačúcich ľudí sprevádzajúcich onú ženu von z mestskej brány. Stretnutie v tejto bráne výstupu a bráne vstupu... Ovčinec... Stretnutie, ktoré nás núti uvažovať o spôsobe, ako si vychádzame medzi sebou.“

V evanjeliu čítame, že keď Ježiš uvidel vdovu, „bolo mu jej ľúto“. Táto ľútosť podľa slov Svätého Otca „nie je to isté ako keď ideme napríklad po ulici a vidíme niečo smutné a povieme: ,To je ale škoda!‘“ Ježiš nekráča ďalej, ale zastavuje sa v spolucítení. Približuje sa k žene, opravdivo sa s ňou stretáva a následne vykoná zázrak.

Tu nevidíme len nežnosť, ale tiež „plodnosť stretnutia“, pripomenul Petrov nástupca a pokračoval: „Každé stretnutie je plodné. Každé stretnutie navracia osoby a veci na ich miesto“:

„Sme navyknutí na kultúru ľahostajnosti, a musíme  pracovať a vyprosovať si milosť, aby sme vytvárali kultúru stretnutia, tohto plodného stretnutia, stretnutia, ktoré v každej osobe obnovuje jej vlastnú dôstojnosť Božieho dieťaťa, dôstojnosť živého. Privykli sme si na túto ľahostajnosť; pri pohľade na veľké či malé pohromy tohto sveta si pomyslíme: ,No to je ale škoda, úbohí ľudia, koľko trpia‘ a kráčame ďalej. - Stretnutie. Ak sa však neprizriem – a nestačí vidieť, ale treba hľadieť –, ak sa nepristavím, ak nehľadím, ak sa nedotknem, ak sa neprihovorím, nemôžem dosiahnuť stretnutie a nemôžem pomôcť vytvárať kultúru stretnutia.“

Ľudí „sa zmocnil strach a velebili Boha, lebo sa udialo stretnutie medzi Bohom a jeho ľudom“, poznamenal ďalej pápež František a dodal: „Páči sa mi, keď aj tu vidím každodenné stretnutie medzi Ježišom a jeho Nevestou“, Cirkvou, ktorá očakáva jeho návrat.

„Toto je dnešné posolstvo: stretnutie Ježiša s jeho ľudom“, zhrnul Svätý Otec svoju homíliu a na záver zdôraznil, že „potrebujeme Ježišovo slovo“, potrebujeme sa s ním stretnúť:

„Koľko ráz sa pri rodinnom stole pri jedle pozerá televízia alebo sa píšu správy na mobile. Každý je voči tomu stretnutiu ľahostajný. Aj v samotnom jadre spoločnosti, ktorým je rodina, nieto stretnutia. Kiež nám toto pomôže pracovať na kultúre stretnutia, a to jednoducho tak, ako to robil Ježiš. Nielen pozerať sa, ale vidieť. Nielen počuť, ale načúvať. Nielen skrížiť cestu, ale pristaviť sa. Neostať pri slovách ,aká škoda, úbohí ľudia‘, ale dať sa zachytiť spolucítením. A potom sa priblížiť, dotknúť sa a povedať  takým jazykom, aký je v tej chvíli každému naporúdzi, jazykom srdca: ,Neplač!‘ a darovať aspoň kvapku života.“ -bp, jb-