V Kazachstane vyhlásia za blahoslaveného kňaza Vladislava Bukovinského

Kazachstan 10. septembra – Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato bude v nedeľu 11. septembra v Karagande predsedať beatifikačnej slávnosti v katedrále Panny Márie Fatimskej, Matky všetkých národov. Novým blahoslaveným sa stane rímskokatolícky diecézny kňaz Vladislav Bukovinský (1904-1974), apoštol Kazachstanu.

Vladislav Bukovinský (Władysław Bukowiński) sa narodil v roku 1904 vo vtedajšom východnom Poľsku, ktoré dnes patrí Ukrajine. Na krakovskej Jagelovskej univerzite vyštudoval v rokoch 1921-1931 právo a teológiu. Nezabudnuteľnou lekciou v živote mu však bola vážna choroba, ktorá ho naučila trpezlivosti a priblížila ho viac k Bohu. Po kňazskej vysviacke v roku 1931 a neskôr v čase Druhej svetovej vojny zasvätil svoju pastoračnú službu práve chorým a núdznym, prezradil pre Vatikánsky rozhlas prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato:

„Bol obvinený, uväznený a viackrát poslaný na nútené práce, kde strávil viac než trinásť rokov v pracovných táboroch. Počas náboženského prenasledovania, ktoré prinieslo fyzické i morálne utrpenie, otec Bukovinský nachádza svoj bezpečný prístav vo viere v Boha a v jeho prozreteľnosť. Jeho viera bola skutočne hlboká, pevná a neochvejná, ako tá Abrahámova“.

V r. 1940 bol Vladislav Bukovinský zajatý nemeckými vojskami. Po opustení väzenia v roku 1941 aktívne pomáhal ľuďom na úteku a väzňom. V rokoch 1945 – 1954 už prechádzal sovietskymi väznicami: postupne v Kyjeve, Bakale, Čeľjabinsku, Dzezkazgane. Navštevoval chorých vo väzenskej nemocnici, posilňoval väzňov vo viere a nádeji, vysluhoval sviatosti.

V 1954 bol zaslaný do Karagandy s povinnosťou pracovať ako strážca, zatiaľ čo on tajne evanjelizoval. Podnikol misijné výpravy do Tadžikistanu, Almaty, Semipalatinska, Aktiubinska. V roku 1958 ho znovu uväznili na tri roky a poslali do lágrov. Trikrát väznený strávil vo väzbe 13 rokov, 5 mesiacov a 10 dní.

Väzenský tábor sa pre otca Bukovinského stal školou, kde sa učil Božej láske a zmiereniu s blížnym, lebo aj v tej najponižujúcejšej skúsenosti pre človeka, nikdy nezabúdal na svoje kňazské poslanie. Skoro ráno, zatiaľ čo ostatní spali, slúžieval svätú omšu na lavici, na ktorej spával. Po desiatich hodinách namáhavých prác navštevoval chorých a udeľoval sviatosti. Okrem toho organizoval duchovné cvičenia. A samozrejme sa veľa modlil, najmä k Panne Márii. Vždy pri sebe nosil jej malú sošku spolu s ružencom, ktorý tvorili chlebové guľky spojené povrázkom. Kríž vytvoril zo železného drôtu. Často spieval hymny, i keď boli zakázané.

Po odpykaní trestu sa mohol vrátiť do Poľska, ale rozhodol sa zostať a pokračoval v Karagande v pastoračnej práci: slúžil omše v domoch, katechizoval, udeľoval sviatosti. Ďalej už kardinál Amato:

„Odmietol, lebo chcel zostať v Kazachstane, aby pomáhal a povzbudzoval verných na mieste. Uprostred pokoreného a utláčaného národa bol mužom nádeje. Bol presvedčený o znovuzrodení východných cirkví a predovšetkým o návrate Krista do Ruska“.

Vladislav Bukovinský zomrel v Karagande 3. decembra 1974. Slúžil až do konca. Zachovala sa spomienka, ktorá hovorí, že raz, keď slúžil omšu, prišli mužovia z milície a prikázali mu skončiť. Po ich odchode veriacim povedal: „Kto chce odísť, nech ide, ja omšu odslúžim“. Nikto vtedy neodišiel. Podľa slov kardinála Amata, otec Vladislav Bukovinský predstavuje nasledovaniahodný príklad aj pre dnešného človeka:

„Moja radosť spočíva v radosti druhých, povedal raz. Don Bukovinský nám zanechal posolstvo radosti, bratstva a nádeje. Jednoducho, svätci vždy pozývajú k veselosti a k dôvere v Božiu prozreteľnosť. Ako hovorieval sv. Pavol: kto nás odlúči od lásky Kristovej?“

Poľský týždenník Niedziela v súvislosti s blahorečením píše o Vladislavovi Bukovinskom ako o „pastierovi prenasledovaných“. Prináša odpoveď postulátora kauzy o. Jana Nowaka na otázku, aký prínos v období súčasných problémov sveta má blahorečenie Vladislava Bukovinského:

,,Ak sa dnes pozrieme na svet, vidíme, že ho opantal strach z terorizmu a násilia. Kňaz Vladislav Bukovinský násilie nikdy nepoužíval. V ,,Spomienkach z Kazachstanu“ uviedol: «Nikdy som sa nenechal otráviť nenávisťou». Týmto spôsobom ukazuje, že jediným liekom na strach je milosť odpustenia. To je konkrétny dar, ktorý prináša beatifikácia Vladislava Bukovinského. Cirkev ňou odkazuje tým, ktorí veria, že dosiahnuť víťazstvo je možné cez odpustenie.

Kňaz Bukovinský aj v lágroch a medzi vyhnancami naliehal, že treba odpustiť, nenosiť hnev v sebe, pretože nás to paralyzuje, ničí. Postava tohto kňaza mala vplyv na život iných ľudí vo väzeniach, zvlášť lágroch. Vďaka nemu mnoho ľudí zažilo Božie odpustenie, ktoré následne ovplyvnilo ich existenciu. Dôsledkom jeho evanjelizácie odpustenia bolo, že čoraz viac bolo takých, ktorí vyhrávali nad násilím a nenávisťou.“ -ej, mp, jb-