Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Kto nemôže byť Ježišovým učeníkom?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 23. nedeľu cez rok, cyklus C (Múd 9, 13-18b; Lk 14, 25-33): Kto nemôže byť Ježišovým učeníkom?

Aj keď sa dnes veľa hovorí o inkluzivizme – to znamená, že každý by mal mať prístup, čo sa týka povolania alebo životných príležitostí, ku všetkému – sú stále veci, kde sa inkluzivizmus, a to právom, nerešpektuje. Sú jednoducho ľudia, ktorí na isté veci nespĺňajú podmienky, alebo sa na ne nehodia – aspoň nateraz.

Jednou z takýchto vecí je Ježišovo učeníctvo. Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele uvádza tri podmienky, nevyhnutné pre tých, čo chcú byť jeho učeníkmi. Každú jednu z nich končí ráznym „... nemôže byť mojím učeníkom!“ Keď jeho slová počúvame, neubránime sa dojmu, že Ježiš ľudí neagituje, ale skôr ich posiela od seba preč. Pravda je však taká, že ak tí, ktorí sa chcú k nemu pridať, nemajú to robiť naplno, nech idú radšej domov.

Pozrime sa teraz na tie tri podmienky, ktoré Ježiš od kandidátov svojho učeníctva žiada a tiež, či by sme my, každý jeden z nás, obstáli.

Prvou je: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Niektorí vykladači sv. Písma hovoria, že slovo „nenávisť“ nemožno brať doslovne. Že v pôvodnom jazyku nebolo až také silné a dalo sa preložiť aj ako „menej milovať“ alebo „pokladať za menej dôležité“. Takáto interpretácia však určite nie je správna. Nemôžeš predsa obmedzovať lásku. Ak je niečo hodné lásky, potom to treba milovať tak, ako je to len možné. Čím viac miluješ, tým lepšie. Keď hovoríme o Bohu, že je láska, tým zároveň hovoríme, že Boh miluje všetko, miluje to rovnako, čiže dokonale. Teda milovať viac alebo menej je nezmysel. Nikto nie je schopný milovať priveľa. Nedáva teda zmysel, aby sme Ježišove tvrdé slová v tomto zmysle redukovali na množstvo. Čo Ježiš chce nimi povedať, je to, že kto chce byť jeho učeníkom a chce vytrvať vo vernosti evanjeliu, sa musí od istých ľudí oddeliť. Bodka. Ježišovo učeníctvo si vyžaduje, aby sme prerušili dokonca aj tie najbližšie putá.

Prečo toto Ježiš žiada? Jestvovali a stále jestvujú spoločenstvá, kde sú spojenectvá založené na rodine alebo kmeni. Tieto rodiny a kmene si navzájom pomáhajú a navzájom podporujú a to až tak, že sa môžu stať klanom, kde každý musí zachovávať to, čo sa od neho požaduje, či sa mu to páči, alebo nie. Spomeňme si, koľko zla takéto rodinné a klanové zoskupenia dokázali v histórii popáchať nielen rozličným zaznávaním a potláčaním nepriateľov či výslovným odpratávaním nepohodlných ľudí zo scény, ale aj cez distribúciu rozličných dobier, pomoci, pozícií, úradov a kdečoho len v rámci rodiny. Kto z nás nepozná termín nepotizmus, ktorý toto všetko vyjadruje. Chápeme už logiku Ježišových slov, že kto sa od tohto všetkého jasne neoddelí, nemôže byť jeho učeníkom?   

Pozrime sa na druhú podmienku: „Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ Tento Ježišov výrok sa niekedy vykladá ako výzva obetovať rozličné skúšky a trápenia, ktoré nám každodenne prichádzajú do cesty. Iní zasa myslia, že je to výzva k umŕtvovaniu (ako keby Boh miloval bolesť). Lenže utrpenie je zlo a preto sa mu máme vyhýbať a pomáhať aj iným, aby sa mu vyhýbali. Aj keď treba povedať, že láska k ľuďom si môže dosť často vyžadovať, aby sme sa zriekli kde tu  kde čoho, dosť často aj dosť veľkých vecí, ba dokonca znášali i hrdinské umŕtvovanie či pokorovanie.

Ježiš svojich učeníkov učí zhode medzi slovami a skutkami, medzi teóriou a praxou, medzi nadchnutím sa za niečo a schopnosťou svoje nadšenie pretaviť do viditeľného výsledku. Ježiš svojich učeníkov vyzýva, aby ho nasledovali tak, že budú niesť svoj kríž tak ako on. Kríž je znakom, že človek je pripravený ponúknuť, obetovať svoj život tak ako Ježiš.

Ježiš si pravdepodobne všimol, že mnohí z jeho poslucháčov si myslia, že preháňa. Preto im uviedol dve krátke, avšak jednoduché podobenstvá. Prvé je o človeku, ktorý chcel svoju úrodu ochrániť pred zlodejmi a zverou a preto sa rozhodol na svojom poli postaviť vežu. Skôr než sa do stavby pustil, si sadol a spočítal svoje peniaze, či na stavbu má. Druhé podobenstvo je o kráľovi, ktorý chcel ísť do vojny. Skôr než by tak urobil, musel sa pozrieť na silu svojej armády. V dobe Ježišovej jestvovalo príslovie: „Ak chceš chytiť leva, zapichni svoj oštep do zeme. Ak nie si schopný ho zabodnúť dostatočne hlboko, nechaj radšej leva na pokoji!“ Skrátka, neklam sám seba. Učeníkom Kristovým nie si tým, že počúvaš jeho evanjelium a že ťa jeho slová nadchýnajú. Skôr než sa staneš jeho učeníkom, vážne si odpovedz na otázku: „Som schopný a ochotný naozaj robiť všetko to, čo on odo mňa žiada? Som ochotný ísť na doraz?“

A konečne tretia podmienka učeníctva: „Ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.” Nejedná sa tu o pár centov naviac na charitu. Ježiš nežiada viac, on žiada všetko. Čo Ježiš tým myslí, ako je možné dať všetko?

Niektorí sa snažili túto dilemu vyriešiť tak, že kresťanov podelili na dve skupiny: na tých, čo boli volaní k dokonalosti (kňazi, rehoľníci, zasvätení laici) a ostatných. A nástojili na to, že zrieknuť sa všetkého sú volaní iba tí prví; pre tých druhých to nie je. Tento šikovný trik však obral kresťanstvo o jednotu a rozčesol ho dvoje: na učeníkov a na neučeníkov. Lenže v kresťanstve nejestvujú neučeníci. Všetci pokrstení sú učeníci. Ježiš to možno predvídal, a preto túto požiadavku opakuje viackrát. U samotného Lukáša ju Ježiš vyslovuje tri krát (okrem dneška aj v 12, 33 a 14, 33).

Prvotná komunita kresťanov v Jeruzaleme mala všetko spoločné. Tak sa stalo, že nebolo medzi nimi chudobných. Toto nemusí byť jediná cesta. Mohli a mali by sme skúšať iné cesty a spôsoby. Na spôsobe nezáleží. Na čom však záleží, je, že ak sa rozhodneme nasledovať Krista ako jeho učeníci, musíme zmeniť svoj postoj k veciam sveta. Bolo by to v poriadku, ak by si ty bol bohatý a vedľa teba žil niekto v extrémnej chudobe a teba by to ani trocha netrápilo? A presne o toto ide.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.