2016-08-30 16:56:00

Videoposolstvo Svätého Otca Františka pre biskupov Ameriky


Vatikán/Kolumbia 30. augusta – Dnes vrcholí v kolumbijskom hlavnom meste Bogotá celokontinentálne podujatie Jubilejného roka milosrdenstva pre Ameriku. Od soboty 26. augusta sa na ňom na pozvanie Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku a Latinskoamerickej biskupskej rady CELAM zišlo vyše sto biskupov zo všetkých krajín Južnej, Strednej i Severnej Ameriky. Podujatie sa dnes uzavrie tzv. „Kontinentálnym ružencom za pokoj“ a slávením eucharistie.

Svätý Otec sa už pri otvorení slávnostného podujatia na diaľku prihovoril účastníkom vo videoposolstve. Na spôsob duchovných cvičení vychádzajúcich z Božieho slova v ňom poukázal na podstatu slávenia Jubilejného roka milosrdenstva vystríhal pred skĺznutím pri tejto téme do módnych fráz. Všetkých účastníkov pozval k sebareflexii nad vlastnou skúsenosťou adresáta Božieho milosrdenstva, omilosteného hriešnika, ktorého sa Boh dotkol svojím milosrdenstvom. Nasleduje preklad videoposolstva pápeža Františka v plnom znení:

Videoposolstvo Svätého Otca Františka pre biskupov Ameriky (CELAM-CAL)

Vítam iniciatívu CELAM-u (Latinskoamerickej biskupskej rady) a CAL-u (Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku) v súčinnosti s biskupmi Spojených štátov a Kanady – pripomína mi to Synodu pre Ameriku – vytvoriť v rámci celého kontinentu túto príležitosť na slávenie Jubilea milosrdenstva. Teší ma, že môžu byť účastné všetky krajiny Ameriky. Vzhľadom na mnohé tendencie trieštenia, rozdelenia a stavania ľudí proti sebe nám takéto udalosti pomáhajú rozšíriť naše obzory a naďalej si znova a znova podávať ruky; čo je veľký znak, ktorý nás povzbudzuje v nádeji.

Rád by som začal slovami apoštola Pavla jeho milovanému učeníkovi:

«Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. Ale nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život» (1 Tim 1,12-16a).

Takto vraví Pavol Timotejovi v jeho prvom liste, v prvej kapitole, vo veršoch 12 až 16. A rovnako ako to hovorí jemu, chce to povedať každému jednému z nás. Jeho slová sú pozvaním, povedal by som dokonca provokáciou. Slová, ktoré majú rozhýbať Timoteja i všetkých tých, ktorí ich v priebehu dejín budú počúvať. Sú to slová, ktoré nás nemôžu nechať ľahostajnými, naopak, uvádzajú do pohybu celú našu osobnú dynamiku.

A Pavol sa nehrá so slovami: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov, z ktorých sa Pavol pokladá za najhoršieho. Je mu úplne jasné, kým je, nezakrýva svoju minulosť a ani svoju prítomnosť. Ale neopisuje sám seba takto kvôli tomu, aby zo seba robil obeť či pre vlastné ospravedlnenie, a už vôbec nie preto, aby sa chválil svojou situáciou. Je to zo začiatku listu, no už v predchádzajúcich vetách stihol varovať Timoteja pred «bájkami a nekonečnými rodokmeňmi» a «prázdnymi rečami», ktoré sa končia «škriepkami», spormi. Sprvu by sme si mohli myslieť, že sa tu zdôrazňuje jeho vlastná hriešnosť, avšak ide tu o to, aby sa Timotej i každý jeden z nás s tým mohol rovnako stotožniť. Mohli by sme využiť futbalový slovník: nadvihne centrovanú loptu, aby iný zahlavičkoval. Dáva nám ‚prihrávku‘, aby sme mohli zakúsiť jeho vlastnú skúsenosť: napriek všetkým mojim hriechom ,dostalo sa mi milosrdenstva‘.

Máme tú príležitosť byť tu, lebo s Pavlom môžeme povedať: ,dostalo sa nám milosrdenstva‘. Pri všetkých našich hriechoch, našich obmedzeniach, našich biedach, pri všetkých našich viacnásobných pádoch sa Ježiš na nás pozrel, priblížil sa k nám, podal nám svoju ruku a preukázal nám milosrdenstvo. Komu? Mne, tebe, tebe, každému. My všetci si môžeme v spomienkach prejsť každú zo situácií, keď sa na nás Pán pozrel, priblížil sa a preukázal nám milosrdenstvo. Každý raz, keď nám Pán znovu prejavil dôveru a vsadil na nás (porov. Ez 16). A prichádza mi na myseľ 16. kapitola Knihy proroka Ezechiela a to neúnavné vsádzanie na každého z nás, akého sa Pán drží. A toto je to, čo Pavol nazýva spoľahlivým učením – zaujímavé! –, toto je spoľahlivá náuka: zaobchádzalo sa s nami milosrdne. A toto je jadrom Pavlovho listu Timotejovi.

Ako dobre nám padne v tomto jubilejnom čase zamyslieť sa nad touto pravdou, pripomenúť si to, ako nám bol Boh v našom živote vždy nablízku a preukázal nám milosrdenstvo; sústrediť sa na pripomenutie si nášho hriechu, a nie našich domnelých úspechov, rásť v pokornom vedomí a nie v pocite viny z histórie našich zlyhaní – našich, nie niekoho iného, nie toho vedľa nás, ani nie nášho ľudu – a opäť užasnúť pred Božím milosrdenstvom. Toto je spoľahlivé slovo, zdravé učenie a nijako nie prázdne reči.

V tomto texte, je jedna osobitná vec, s ktorou by som sa s vami rád podelil. Pavol nevraví: ,Pán som mnou hovoril a povedal mi‘ alebo , Pán mi dal vidieť a naučil ma‘. Hovorí: ,Pán so mnou zaobchádzal s [milosrdenstvom]‘. Pre Pavla bol jeho vzťah s Ježišom spečatený spôsobom, akým s ním zaobchádzal.

Milosrdenstvo má ďaleko od akejsi idey, želania či teórie a o to menej ideológie. Ono je konkrétnym spôsobom ,dotknutia sa’ krehkosti, nadviazania vzťahu s inými, priblíženia sa k iným. Je to konkrétny spôsob stretnutia ľudí tam, kde sú v problémoch. Je to konanie, ktoré nám umožňuje vydať zo seba to najlepšie, len aby sa druhým dostalo také zaobchádzanie, že pocítia, že v ich živote ešte nepadlo posledné slovo. Také zaobchádzanie, že ten, čo sa cíti zdrvený bremenom svojich hriechov, môže pocítiť úľavu z toho, že dostal novú šancu.

Milosrdenstvo má ďaleko od toho, aby bolo len krásnym slovom, je konkrétnym znakom, ktorým sa Boh snaží nadviazať vzťah so svojimi deťmi. Pavol tu používa pasívum – prepáčte, že takto pedantne upozorňujem na túto trochu výnimočnú súvislosť – a minulý čas (aorist). Odpusťte mi za preklad tak trochu technický, ale dalo by sa to dobre vyjadriť takto: ,Bol som omilosrdnený‘ (Bol som zahrnutý milosrdenstvom). Pasívum dáva Pavla do pozície prijímateľa konania niekoho iného, nerobí nič viac než to, že sa necháva zahrnúť milosrdenstvom. Minulý čas (aorist) v originálnom texte nám pripomína, že táto skúsenosť sa v ňom odohrala v presnom okamihu, ktorý si pamätá, za ktorý vzdáva vďaky a oslavuje ho.

Pavlov Boh vyvoláva pohyb idúci od srdca k rukám, pohyb toho, kto nemá strach priblížiť sa, kto nemá strach dotknúť sa, pohladiť; a to bez pohoršovania sa, bez vynášania súdov, bez vyraďovania kohokoľvek. Je to spôsob konania, ktorý sa stelesňuje v živote ľudí.

Pochopiť a prijať to, čo Boh pre nás robí – ten Boh, ktorý uvažuje, miluje a koná nie na základe strachu, ale preto, že nám dôveruje a očakáva našu premenu – to musí byť naším hermeneutickým kritériom, naším spôsobom konania: «Choď a rob aj ty podobne» (Lk 10, 37). Náš spôsob zaobchádzania s druhými sa teda nikdy nebude zakladať na strachu, ale na nádeji, ktorú má Boh v našu premenu. A pýtam sa: nádej v premenu, či strach? Jediný výsledok činnosti založenej na strachu je rozdelenie, separácia, pokušenie s chirurgickou presnosťou rozlíšiť jednu časť od druhej, vytvárať falošné istoty, a tak vytvárať múry. Konať na základe nádeje v premenu a v obrátenie podnecuje a povzbudzuje, hľadí na budúcnosť, vytvára priestor pre príležitosti a dáva nám napredovať. Konať z pohnútky strachu je činnosťou, ktorá kladie dôraz na vinu, na trest, na ono: „pochybil si“. Činnosť založená na nádeji v premenu kladie dôraz na dôveru, na učenie sa, na pozdvihnutie sa, na neustále pokusy vytvárať nové príležitosti. Koľkokrát? Sedemdesiatsedemkrát (dosl. „70 krát 7“). Preto milosrdné zaobchádzanie vždy prebúdza tvorivosť. Kladie dôraz na tvár človeka, na jeho život, na jeho históriu a na jeho každodennú existenciu. Neviaže sa na určitý model či recept, ale má v sebe zdravú slobodu ducha hľadať to, čo je pre druhého najlepšie, takým spôsobom, aby to on sám mohol pochopiť. Toto mobilizuje všetky naše schopnosti a naše talenty; vyvádza nás to spoza našich múrov. Nejde o prázdne rečnenie – ako by povedal Pavol - ktoré nás zakliesňuje do nekonečných diskusií.  Konanie na základe nádeje v premenu je tým inteligentným nepokojom, ktorý dáva tlkot srdcu a ktorý súrne nabáda naše ruky k činnosti. Je to proces vedúci od srdca k rukám.

Vidiac Boha takto konať, môže nás to viesť k tomu istému, ako staršieho syna z podobenstva o milosrdnom otcovi: k pohoršeniu sa nad tým, ako otec zaobchádza s mladším synom, keď ho vidí vracať sa domov. K pohoršeniu sa, lebo otvára svoje náručie, lebo s ním zaobchádza s nehou, lebo ho špinavého zaodieva do tých najlepších šiat. K pohoršeniu sa, lebo keď videl, že sa vracia, bozkáva ho a na jeho počesť usporadúva oslavu. K pohoršeniu sa, lebo ho nepotrestal, ale naopak zaobchádzal s ním ako s tým, kým bol: synom.

Začíname sa pohoršovať – a toto sa stáva nám všetkým, je to takmer automatické, či nie? – začíname sa pohoršovať, keď sa objaví duchovný alzheimer: keď zabudneme na to, ako Pán zaobchádzal s nami, keď začneme súdiť a rozdeľovať spoločnosť. Prevládne v nás separatistická logika, ktorá nás, bez toho, aby sme si to uvedomili, vedie k ešte väčšiemu triešteniu našej spoločenskej a komunitnej reality. Rozbíjame prítomnosť vytvárajúc „skupinky“. Skupinky dobrých a zlých, svätých a hriešnikov. Táto strata pamäte nám postupne dáva zabudnúť na tú najvzácnejšiu skutočnosť, ktorú vlastníme a na tú najjasnejšiu náuku, ktorú treba brániť. Aj keď sme všetci hriešnikmi, Pán s nami nikdy neprestal zaobchádzať milosrdne. Pavol nikdy nezabudol pripomenúť, že patril k druhej strane, že bol vyvolený ako posledný, ako nedonosený plod - „nedochôdča“. Milosrdenstvo nie je akousi „teóriou na šermovanie“: „Teraz je  v móde hovoriť o milosrdenstve pri tomto jubileu, nuž poďme s módou“. Nie, nie je to teória na zašermovanie, aby sme zožali aplauz našou blahosklonnosťou, ale naopak, je to história hriechov, ktorú treba mať na pamäti. Ktorá? Tá naša, tá moja i tá tvoja. A láska, za ktorú treba vzdávať chválu. Ktorá? Láska Boha, ktorý mi preukázal milosrdenstvo.

Sme ponorení v kultúre, ktorá je roztrieštená, ktorá dýcha vyraďovaním. V kultúre zanešvárenej vylučovaním všetkého, čo by mohlo narážať na záujmy určitých zopár ľudí. V kultúre, ktorá nechala bokom tváre starcov, detí, etnických menšín, ktoré sú vnímané ako ohrozenie. V kultúre, ktorá krok za krokom podporuje pohodlie zopár ľudí pri narastajúcom utrpení mnohých. V kultúre, ktorá nevie sprevádzať mladých v ich snívaní, omamujúc ich prísľubmi prchavého šťastia a zakrýva im živú múdrosť starších. V kultúre, ktorá premrhala múdrosť domorodých obyvateľov a ktorá sa nevedela starať o bohatstvo ich zemí.

My všetci sme si vedomí, vieme, že žijeme v spoločnosti, ktorá je zranená; o tomto nikto nepochybuje. Žijeme v spoločnosti, ktorá krváca a cenu za jej rany nakoniec platia tí najbezbrannejší. Avšak práve do tejto spoločnosti, do tejto kultúry nás Pán posiela. Posiela nás a podnecuje nás prinášať balzam jeho prítomnosti. Vysiela nás s jediným plánom: byť k sebe navzájom milosrdní. Stať sa blízkymi tým tisíckam bezbranných ľudí, ktorí kráčajú po našej milovanej americkej zemi a ponúknuť im iný spôsob zaobchádzania. Nové zaobchádzanie, snažiace sa o to, aby sa náš spôsob vytvárania vzťahov s inými inšpiroval tým, o čom sníval Boh, tým čo urobil. Zaobchádzanie založené na pamäti, že všetci máme pôvod pútnikov z ďalekých miest, tak ako Abrahám, a že všetci sme boli vyvedení z miest otroctva, tak ako Izraelský ľud.

Ešte v nás rezonuje celá tá skúsenosť, ktorú sme zažili v Aparecide a pozvanie obnoviť sa v tom, že sme učeníci misionári. Veľa sme hovorili o učeníctve a kládli sme si veľa otázok o tom, ako lepšie podnecovať katechézu učeníctva a misie. Pavol nám poskytuje zaujímavý kľúč: zaobchádzanie s milosrdenstvom. Pripomína nám, že to, čo z neho cez obrátenie urobilo apoštola, bol spôsob, akým sa s ním zaobchádzalo, spôsob, akým sa Boh priblížil k jeho životu: «Dosiahol som milosrdenstvo». To, čo ho urobilo učeníkom, bola dôvera, ktorú mu Boh preukázal, aj napriek jeho mnohým hriechom. A to nám pripomína, že môžeme mať aj tie najlepšie plány, najlepšie projekty a najlepšie teórie analyzujúce našu realitu, ak nám však chýba toto „preukazovanie milosrdenstva“, naša pastorácia zostane nedotiahnutá, na pol ceste.

Tu je v hre naša katechéza, naše semináre – vštepujeme našim seminaristom túto cestu zaobchádzania s milosrdenstvom? – naša farská organizácia a naša pastorácia. Tu je v hre naša misijná činnosť, naše pastoračné plány. Tu sú v hre naše kňazské stretnutia včítane nášho spôsobu, akým robíme teológiu: v učení sa osvojiť si zaobchádzanie s milosrdenstvom, ako zaväzujúcu formu, o ktorú deň čo deň musíme prosiť – pretože je to milosť -, čomu sme deň čo deň pozvaní sa učiť.

Zaobchádzanie s milosrdenstvom medzi nami biskupmi, kňazmi, laikmi. Teoreticky sme „misionármi milosrdenstva“, aj keď častokrát vieme viac o tom zlom zaobchádzaní, než o tom dobrom. Koľkokrát sme v našich seminároch zabudli pobádať, sprevádzať a stimulovať v pedagogike milosrdenstva a v tom, že srdcom pastoračnej práce je preukazovanie milosrdenstva. Byť pastiermi, ktorí vedia dobre zaobchádzať, a nie trýzniť. Prosím vás, žiadam o to: byť pastiermi, ktorí vedia dobre zaobchádzať, a nie trápiť.

Dnes sme osobitne pozvaní preukazovať milosrdenstvo svätému a vernému Božiemu ľudu – ktorý vie byť veľmi milosrdný, pretože má dobrú pamäť –, osobám, ktoré za našimi spoločenstvami prichádzajú s ich utrpením, s ich bolesťami a ranami. A aj za tých, čo neprichádzajú do našich spoločenstiev a kráčajú zranení cestami dejín v nádeji, že sa im dostane tohto milosrdného zaobchádzania. Milosrdenstvu sa učíme na základe skúsenosti – v prvom rade v nás samých -, tak ako u Pavla: on preukázal celé svoje milosrdenstvo, preukázal celú svoju milosrdnú trpezlivosť. Na základe toho, že vnímame, že Boh má v nás naďalej dôveru a naďalej nás pozýva byť jeho misionármi, že nás naďalej posiela, aby sme s našimi bratmi a sestrami zaobchádzali rovnakou formou, ako on zaobchádzal s nami, keďže každý z nás pozná vlastnú históriu, môžeme si to takto vybaviť v spomienkach. Milosrdenstvu sa učíme, pretože náš Otec nám naďalej odpúšťa. Už je veľa utrpenia v živote nášho ľudu, a nie aby sme im ešte pridávali nejaké naviac. Naučiť sa zaobchádzať milosrdne znamená naučiť sa od Učiteľa stať sa blížnymi, bez strachu z tých, ktorí boli vyradení a ktorí sú „pošpinení“ a poznačení hriechom. Naučiť sa podať ruku tomu, kto spadol, bez strachu z komentárov. Akékoľvek zaobchádzanie bez milosrdenstva, nech by sa zdalo byť akokoľvek spravodlivým, sa v konečnom dôsledku zvrhne na trýznenie. Výzvou bude posilniť cesty nádeje, ktoré by povzbudzovali k dobrému zaobchádzaniu a ktoré by dali zažiariť milosrdenstvu.

Drahí bratia, toto stretnutie nie je kongresom, mítingom, seminárom alebo konferenciou. Toto stretnutie je oslavou: boli sme pozvaní oslavovať to, ako Boh zaobchádza s každým z nás a so svojím ľudom. Preto si myslím, že je to vhodná chvíľa, aby sme spoločne povedali: «Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia» (Evangelii gaudium, 3).

A ďakujme, tak ako Pavol [v liste] Timotejovi, že Boh nám zveruje to, aby sme s jeho ľudom opakovali tie úžasné gestá milosrdenstva, ktoré nám prejavil a prejavuje, a aby nám toto stretnutie pomohlo vykročiť posilnení v odhodlaní šíriť lahodnú a utešujúcu radosť Evanjelia milosrdenstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, bp, zk-

Pápež František zaslal videoposolstvo celej Amerike k Jubileu milosrdenstva








All the contents on this site are copyrighted ©.