Komentár Jozefa Kováčika: Tri obhliadnutia za letom

Komentár Jozefa Kováčika, duchovného otca Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programového riaditeľa Televízie LUX: Tri obhliadnutia za letom

Končí sa prázdninové obdobie a ku koncu sa blíži už aj leto. Prinieslo množstvo zaujímavých udalostí. Niektoré z nich našli svoj priestor i v médiách, iné zostali kamerám a mikrofónom utajené. Aj ja si, milí poslucháči, pomaly rekapitulujem, čo všetko zaujímavé som počas tohto leta zažil, počul, videl, či čítal.

Priznávam bez mučenia, že to, čo televízie nazývajú spravodajstvom, už dlhšiu dobu systematicky nesledujem. Niežeby ma nezaujímalo, čo sa vo svete a na Slovensku deje, no nemám toľko voľného času. A ani nervov, ktoré si radšej od tej záplavy negatívnych informácií rád ušetrím. Z nejakého dôvodu som však v júli na chvíľu na správy prepol. Reportáž bola o ničivej búrke na východe Slovenska. Popisovala, čo všetko spôsobila a aké veľké škody napáchala roľníkom a poľnohospodárom. Jeden z nich však pri svojej výpovedi akoby vybočil z radu. Hoci mu búrka zničila väčšinu úrody, od ktorej je závislý, nelamentoval. Povedal niečo v tom zmysle, že neplače nad tým, čo Pán Boh vzal, pretože všetko patrí jemu. Ďakoval za to, čo mu Pán Boh nechal. Akoby osvieženie v mori negatívnych skúseností. Tento výrok podľa mňa v ten večer urobil viac ako polhodinová katechéza.

Kým sa dostanem k druhému pozitívnemu zážitku, vsuniem jeden negatívny. Aspoň sa tak na prvý pohľad môže javiť. Je to mediálny krik ohľadom prípadu evanjelického kaplána, ktorému príslušný biskup nepredĺžil pracovnú zmluvu, pretože sa verejne vyjadroval proti inštitútu manželstva ako výlučného vzťahu medzi mužom a ženou. Pre drtivú väčšinu médií pokrokový a revolučný zlom. Ako katolíkovi mi neprináleží hodnotiť, aká je náuka evanjelikov na manželstvo, no isté je, že niektorí, ktorí sa radi odvolávajú na Sväté Písmo, ho ešte oveľa radšej a rýchlejšie dokážu zriediť a nevidieť v ňom jasné a jednoznačné skutočnosti. A je úplne jedno, či si dajú za meno teológ, alebo humanista. A ak sa príbeh zaobalí do citovo ľúbivých skutočností naviazaných na príbeh manžela, otca, ktorý si pre svoj názor musí hľadať inú prácu, je zrejmé, ako takáto mediálna masáž pôsobí na človeka, ktorý príliš zorientovaný nie je. Predpokladám však, že aj inde platí to, čo u katolíkov. Poslaním kňaza je hlásať vieru Cirkvi, ktorá ju má od Krista. Nie teda svoje názory a svoju vieru, ale tú, ktorá mu bola zverená Cirkvou skrze biskupa. Vždy, až do našej tzv. „modernej doby“ platilo, že pohľady, ktoré sa javia ako v určitom smere nové, či dokonca sa javia v rozpore s tým, čo je pohľad, či učenie Cirkvi, sa najskôr rozdiskutovali vo vnútri Cirkvi. Svätý Tomáš Akvinský by o tom niečo vedel napísať. Napríklad univerzitné prostredie bolo skvelou príležitosťou a zároveň slobodným územím, kde sa o takýchto názoroch diskutovalo. A tam sa ukázalo, či daná téza je pravdivá, alebo nie. A ak sa ukázala téza ako chybná, jej autor kvôli tomu nepotreboval väčšinou rozdeľovať ľudí a prenášať na nich bremeno svojho neúspechu či mylného názoru. A ak to urobil, prišlo k tragickému štiepeniu i vzniku siekt. Schopnosť rásť v pravde v pokore voči Pravde, ktorá nás presahuje, bola súčasťou dozrievania na univerzitách. Práve preto boli univerzity takými dôležitými i pre Cirkev. I vďaka takýmto diskusiám sa teológia, ale i iné vedy posúvali krok za krokom ďalej. Dnes je trend opačný. Názory sa najskôr podsunú médiám a tie sa tvária, že plnia úlohu diskusie. Ako to v skutočnosti vyzerá, sme až príliš často svedkami sami. Médiá, ani tie, ktoré sa honosia názvom katolícky, nemôžu nahradiť zdravé prostredie univerzít, či priestoru, kde sa preberá zodpovednosť nielen za vyslovenie názoru, ale i za dôsledky, ktoré prináša. V pozitívnom i negatívnom zmysle.

A do tretice - opäť niečo pozitívne. Bol to výkon nášho olympijského víťaza v chôdzi na 50 kilometrov Mateja Tótha. Jeho schopnosť zvoliť si správne tempo, nenechať sa vyprovokovať únikmi ani učičíkať sa tempom skupiny ho priviedla k obrovskému úspechu. Vedel, koľko síl a v akej miere ich musí vydať, aby podľa predpokladu mohol vyhrať. Až neskutočne presné a precízne. A to dokonca v takej miere, že keď ostatní za cieľovou páskou padali od vyčerpania, Matej so svojim skromným postojom rozdával úsmevy a tešil sa z úspechu. Nezabudol ani na toho, ktorý mu tento dar dal do vienka - tesne pred preťatím cieľovej pásky sa úctivo prežehnal a jeho vďaka patrila i rodine a tým, ktorí mu pomohli stať sa olympijským víťazom. Sám sa vyjadril, že morálne môžeme rásť iba vtedy, ak sme schopní prekonávať krízy. A s tým možno iba súhlasiť. Platí to nielen o svete športu, ale i o bežnom živote. A to vám chcem, drahí poslucháči, i ja na záver tohtoročného leta zaželať.