Biskup z Assisi Mons. Sorrentino o milosrdenstve a význame odpustkov

Assisi 4. augusta – Pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov spojených s Porciunkulou biskup z Assisi Mons. Domenico Sorrentino venoval pastoračný list milosrdenstvu a významu odpustkov. Dnešnú návštevu pápeža Františka v Porciunkule považuje za gesto, ktoré je úzko spojené s práve prebiehajúcim Rokom milosrdenstva. Taliansky prelát pre Vatikánsky rozhlas prezradil: 

„Nikto nemohol tušiť, že 800. výročie udelenia odpustkov spojených s Porciunkulou, ktorá podčiarkuje práve rozmer milosrdenstva, padne na rok, ktorý je venovaný milosrdenstvu. Myslím si, že aj táto zhoda podnietila pápeža, aby prišiel: cíti krásu posolstva, ktoré 800 rokov dozadu vyšlo z Assisi; on, pápež, ktorý prijal meno František vníma túto krásnu a hlbokú zhodu.“  

Pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov ste napísali pastoračný list s názvom „Odpustenie z Assisi, cesta Cirkvi“. Čo vás k tomu inšpirovalo?

„Táto udalosť má pre nás, ako Cirkev v Assisi, nezvyčajný význam, ale je to tiež výborná príležitosť povedať niečo objasňujúce o rozmere, ktorý nie je vždy dnes správne chápaný. Keď sa hovorí o odpustkoch, občas sa už nevie, o čo skutočne ide. Chcel som to všetkým jednoduchými slovami vysvetliť a vysvetlil som to takto: sme určení pre Božie milosrdenstvo, ktoré k nám prichádza rozličnými spôsobmi, a povedal by som, aj v rôznych etapách. Je tu základné milosrdenstvo, ktoré predstavuje odpustenie našich hriechov: pomyslime na Podobenstvo o márnotratnom synovi. Syn sa vracia domov a nachádza objatie a bozk Otca: to je Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa náš hriech. Avšak hriech má aj druhú dimenziu, ktorú zakúšame, ale ktorú nemáme vždy na pamäti, a to je: že ide o chorobu ducha, lebo zakaždým, keď hrešíme, vzďaľujeme sa, a to nielen od Boha, ale aj od seba samých, vzďaľujeme sa od druhých, vznikajú v nás zranenia; zranenia, ktoré môžu byť aj zahojené, avšak mnohokrát, ako sa to s chorobou stáva, musia byť aj dodatočne liečené, musia byť pod kontrolou... Čiže v klasickom zozname teológie ide o skutočnosť dočasných trestov“.           

A ako je to dnes?   

„Teologické prehĺbenie, ktoré prevzalo aj Magistérium, napríklad v Katechizme Katolíckej cirkvi, nám dnes pomáha pochopiť, že trest z hriechu je ovocím samotného hriechu. Hriech nesie v sebe samom trest, lebo zakaždým, keď hrešíme, robíme si zle, cítime sa zle a rodia sa v nás procesy, dynamizmy, ktoré nás potom nútia ďalej hrešiť, a to nás prirodzene vzďaľuje od Boha, robí nás to nepokojnými, plodí rozkol s inými...  A to je veľmi nepríjemná skutočnosť, ktorú treba liečiť alebo uzdraviť. A pre toto všetko je samozrejme potrebné osobné úsilie, avšak bez zvláštnej Pánovej milosti to nedokážeme. A tou je milosť, ktorú nám zaručujú odpustky skrze účinné sprostredkovanie Cirkvou... Tak ako to robil sv. František: prosil Pána o túto špeciálnu milosť, ktorá by pomohla každému z nás nechať sa skutočne uzdraviť zo svojich rán a stať sa krásnym zvnútra, lebo v synovskom vzťahu s Bohom, ktorý sa stáva žiarivým, sa stávame schopnými vládnuť našim vášňam, našim vnútorným únavám a v tomto zmysle nám spôsobuje vnútornú radosť, tú, ktorú František nazýval „rajom“... A čím viac sa naše srdce otvorí Bohu, tým viac zakúsime tento raj, pocítime krásu toho farbistého vyjadrenia, ktoré použil František: „Chcem vás všetkých poslať do raja“.... Avšak táto radosť si vyžaduje uzdravenie nášho ducha, odpustenie hriechov a milosť, ktoré nám umožňujú práve tento proces uzdravenia“.  -ej-