Slová pápeža Františka mladým pri modlitbovej vigílii SDM

Poľsko 31. júla – Prinášame plné znenie slov Svätého Otca Františka, ktorými sa prihovoril mladým účastníkom SDM v Krakove pri modlitbovej vigílii na „Campuse Milosrdenstva“ v Brzegoch v sobotu 30. júla.

Drahí mladí, dobrý večer!

Je pekné byť tu s vami pri tejto modlitbovej vigílii. Na koniec svojho odvážneho a dojemného svedectva nás Rand o niečo poprosila. Povedala nám: „Úprimne vás prosím, aby ste sa modlili za moju milovanú krajinu.“ Príbeh poznačený vojnou, bolesťou, stratou, ktorý končí jednou požiadavkou: prosbou o modlitbu. Čo môže byť lepšie než začať našu vigíliu modlitbou?

Prichádzame z rozličných častí sveta, z rôznych kontinentov, krajín, jazykov, kultúr, národov. Sme „deťmi“ národov, ktoré sú možno v nesvároch kvôli rôznym konfliktom alebo priamo vedú vojnu. Ďalší prichádzame z krajín, ktoré môžu byť v „mieri“, ktoré nemajú vojnové konflikty, z krajín, kde je mnoho z tých bolestných vecí, čo sa odohrávajú vo svete, len súčasťou správ a tlače. Sme si však vedomí jednej skutočnosti: pre nás, dnes a tu, pochádzajúcich z rozličných častí sveta, bolesť, vojna, ktoré prežívajú mnohí mladí, nie sú len anonymnou záležitosťou, pre nás nie sú viac tlačovou správou. Majú meno, tvár, dejiny, blízkosť. Dnes je vojna v Sýrii bolesťou a utrpením mnohých osôb, mnohých mladých ako odvážna Rand, ktorá je tu medzi nami a prosí nás o modlitbu za jej milovanú krajinu.

Existujú situácie, ktoré sa nám môžu zdať vzdialené, až pokiaľ sa ich nejakým spôsobom nedotkneme. Existujú skutočnosti, ktoré nechápeme, lebo ich vidíme len cez monitor (mobilu či počítača). No ak nadviažeme kontakt so životom, s tými konkrétnymi životmi, ktoré už viac nie sú len medializované cez obrazovky, vtedy sa nám prihodí niečo silné, všetci zacítime pozvanie zapojiť sa: „Už dosť zabudnutých miest“, ako hovorí Rand; už sa viac nesmie stať, aby by boli bratia „obkolesení smrťou a zabíjaním“ vo vedomí, že im nikto nepomôže. Drahí priatelia, pozývam vás spoločne sa modliť, kvôli utrpeniu mnohých obetí  vojny, tejto vojny, ktorá je dnes vo svete, aby sme mohli raz a navždy pochopiť, že nič neospravedlňuje krv brata, že nič nie je vzácnejšie než osoba, ktorú máme po boku. A pri tejto prosbe o modlitbu chcem poďakovať aj vám, Natália a Miguel, lebo aj vy ste sa s nami podelili o vaše boje, o vaše vnútorné vojny. Predstavili ste nám vaše zápasy a aj to, ako sa vám ich podarilo prekonať. Vy ste živým znamením toho, čo chce milosrdenstvo v nás vykonať.

My teraz nezačneme niekoho okrikovať, nedáme sa do hádky, nechceme ničiť, nechceme urážať. Nechceme zvíťaziť nad nenávisťou prostredníctvom ešte väčšej nenávisti, zvíťaziť nad násilím prostredníctvom väčšieho násilia, zvíťaziť nad terorom ešte väčším terorom. A naša odpoveď  na tento svet vo vojne má meno: volá sa bratstvo, nazýva sa bratskosť, volá sa spoločenstvo, volá sa rodina. Oslavujeme skutočnosť, že prichádzame z rozličných kultúr a spájame sa, aby sme sa modlili. Naším najlepším slovom, naším najlepším rečníckym prejavom, bude spojiť sa v modlitbe. Vytvorme chvíľu ticha a modlime sa; predložme Bohu svedectvá týchto priateľov, stotožnime sa s tými, pre ktorých je „rodina neexistujúcim pojmom a domov len miestom na spanie a jedenie“, alebo s tými, čo žijú v strachu kvôli presvedčeniu, že ich chyby a hriechy ich už definitívne vylúčili von. Predložme nášmu Bohu aj vaše „vojny“, , naše „vojny“, boje, ktoré si každý nesie v sebe, vo vlastnom srdci. A preto, aby sme tvorili rodinu, bratstvo, všetkých spoločne vás pozývam vstať, pochytať sa za ruky a modliť sa v tichu. Všetci. [chvíľa ticha]

Zatiaľ, čo sme sa modlili, prišiel mi na um obraz apoštolov v deň Turíc. Je to scéna, ktorá nám môže pomôcť pochopiť všetko to, o čom Boh sníva, že uskutoční v našom živote, v nás a s nami. V ten deň boli učeníci zo strachu uzavretí vo vnútri. Cítili sa byť ohrozovaní prostredím, ktoré ich prenasledovalo, ktoré ich primälo zotrvávať v maličkom príbytku, nútiac ich zotrvávať ako nehybní a paralyzovaní. Zmocnil sa ich strach. V tomto kontexte sa stalo niečo veľkolepé, niečo grandiózne. Prišiel Duch Svätý a  jazyky ako plamene spočinuli na každom z nich, ženúc ich k dobrodružstvu, o ktorom nikdy ani len nesnívali. Vec sa kompletne mení!

Počuli sme tri svedectvá; dotkli sme sa našimi srdcami ich príbehov, ich životov. Videli sme ako i oni, podobne ako učeníci, prežili rovnaké momenty, prežili momenty, v ktorých boli naplnení strachom, v ktorých sa zdalo, že všetko sa zrúti. Strachom a úzkosťou, ktoré sa rodia z vedomia, že ak niekto vyjde z domu, už nemusí znovu vidieť svojich drahých, strachom z toho, že sa človek nebude cítiť cenený a milovaný, strachom, že nebudú mať ďalšie príležitosti. Podelili sa s nami o rovnakú skúsenosť, akú mali učeníci, zakúsili strach, ktorý vedie na jediné miesto. Kam nás vedie strach? Do uzavretosti. A keď sa strach zahrabáva v uzavretosti, ide vždy so svojou ,sestrou dvojičkou‘, paralýzou; s pocitom paralýzy. Pociťovanie toho, že v tomto svete, v našich mestách, v našich komunitách už viac nie je miesto pre rast, pre snívanie, pre tvorbu, pre pohľad na obzor a napokon pre život, je jedným z najhorších ziel, ktoré sa nám môžu v živote stať, a zvlášť v mladosti. Kvôli paralýze strácame chuť užiť si stretnutie, priateľstvo, chuť spoločne snívať, kráčať s inými. Vzďaľuje nás od druhých, bráni nám podať ruku, ako sme to videli [v choreografii], všetci pouzatváraní v tých malých búdkach zo skla.

Ale v živote je ďalšia paralýza ešte nebezpečnejšia a neraz ju ťažko zistiť, a stojí dosť veľa, kým ju rozpoznáme. Páči sa mi nazvať ju paralýzou, ktorá sa rodí, keď si pomýlime šťastie s divánom, s gaučom! Áno, viera, že k šťastiu potrebujeme dobrý diván. Diván, ktorý nám pomôže, aby sme boli v pohodlí, v pokoji, v bezpečí. Diván ako tie, ktoré teraz existujú, moderné, vrátane uspávacej masáže, ktoré nám garantujú hodiny pokoja, aby sme sa premiestnili do sveta videohier a trávili hodiny pred počítačom. Diván proti každému typu bolesti a strachu. Diván, ktorý by nám umožnil zostať zavretí v dome bez namáhania sa a bez obáv. Toto „divánové šťastie“, „gaučové šťastie“, je pravdepodobne tou tichou paralýzou, ktorá nás môže zničiť najviac; ktorá môže najviac zničiť mládež. „A prečo sa to deje, otče?“ -  Lebo kúsok po kúsku, bez toho, aby sme si to všimli, sa stávame ospalými, stávame sa omámenými, otupenými. Predvčerom som hovoril o mladých, ktorí idú do penzie v 20-tich rokoch; dnes hovorím o mladých, ktorí sú ospalí, omámení, otupení, zatiaľ čo iní – možno živší, avšak nie lepší – rozhodujú o budúcnosti za nich. Istotne je pre mnohých jednoduchšie a výhodnejšie mať mladých omámených, otupených, ktorí si pletú šťastie s divánom; pre mnohých je toto výhodnejšie než mať mladých čulých, túžiacich odpovedať, odpovedať na Boží sen a na všetky ašpirácie srdca.

Vy, pýtam sa vás: chcete byť uspatými, omámenými, ohlúpnutými mladými? [hromadná odpoveď: Nie!] Chcete, aby iní rozhodovali o budúcnosti za vás? [Nie!]  Chcete byť slobodní? [Áno!] Chcete byť čulí? [Áno!] Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!] Nie ste veľmi presvedčiví... Chcete bojovať za vašu budúcnosť? [Áno!]

Avšak pravda je iná: drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu. Je veľmi smutné prechádzať životom bez toho, aby sme zanechali stopu. No keď si zvolíme pohodlnosť, zamieňajúc si šťastie s konzumovaním, vtedy je cena, ktorú platíme veľmi, ale veľmi drahá: strácame slobodu. Nie sme slobodní na to, aby sme zanechali stopu. Stratíme slobodu. Toto je tá cena. A je mnoho ľudí, ktorí chcú, aby mladí neboli slobodní; je mnoho ľudí, ktorí vám nechcú dobre, ktorí chcú, aby ste boli ohlúpnutí, omámení, uspatí, ale nikdy nie slobodní. Nie, toto nie! Musíme brániť našu slobodu!

Práve tu je jedna veľká paralýza – keď si začneme myslieť, že radosť je synonymom pohodlnosti, že byť šťastnými znamená kráčať v živote ospalí či omámení, že jediný spôsob, ako byť šťastnými je byť otupení. Iste, že droga robí zle, avšak sú tu mnohé iné spoločensky akceptované drogy, ktoré končia tak, že nás veľmi zotročujú alebo nás robia otrokmi čoraz viac. Jedny aj druhé nás zbavujú nášho najväčšieho dobra: slobody. Oberajú nás o slobodu.

Priatelia, Ježiš je Pánom rizika, je Pánom toho, čo vždy presahuje „poza“. Ježiš nie je Pánom komfortu, istoty a pohodlnosti. Na to, aby sme nasledovali Ježiša, je potrebné mať dávku odvahy, je potrebné rozhodnúť sa zameniť diván za pár topánok, ktoré ti pomôžu kráčať po cestách, o ktorých si nikdy ani nesníval a ani len nepomyslel, po cestách, ktoré môžu otvoriť nové obzory, schopné nakaziť radosťou, tou radosťou, ktorá sa rodí z lásky Boha, radosťou, ktorú v tvojom srdci zanecháva každé gesto, každý postoj milosrdenstva. Ísť po cestách nasledujúc „bláznovstvo“ nášho Boha, ktorý nás učí stretávať ho v hladnom, v smädnom, v nahom, chorom, v priateľovi, ktorý zle skončil, vo väzňovi, v utečencovi a v migrantovi, v susedovi, ktorý je sám. Ísť cestami nášho Boha, ktorý nás pozýva byť politickými aktérmi, osobami, ktoré premýšľajú, spoločenskými hýbateľmi (sociálnymi animátormi). Ktorý nás stimuluje k premýšľaniu o solidárnejšej ekonómii, než je táto. Vo všetkých oblastiach, v ktorých sa nachádzate, nás láska Boha pozýva prinášať Dobrú novinu, robiac z nášho života dar pre neho a pre ostatných. A toto znamená byť odvážnymi, toto znamená byť slobodnými!

Môžete mi povedať: Otče, no toto nie je pre všetkých, je to len pre niektorých vyvolených! Áno, je to pravda, a títo vyvolení sú všetci tí, čo sú ochotní zdieľať svoj život s ostatnými. Rovnakým spôsobom, akým Duch Svätý premenil srdce učeníkov v deň Turíc – boli paralyzovaní – urobil tak aj s našimi priateľmi, ktorí sa podelili so svojimi svedectvami. Použijem tvoje slová, Miguel: hovoril si nám, že deň, keď ti v komunite Facenda zverili zodpovednosť napomáhať k zlepšeniu funkčnosti domu, vtedy si začal chápať, že Boh niečo od teba žiada. Tak sa začala premena.

Toto je to tajomstvo, drahí priatelia, že všetci sme povolaní experimentovať. Boh od teba niečo očakáva, Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká. Pochopili ste? Boh od teba niečo čaká, Boh prichádza prelomiť našu uzavretosť, prichádza otvoriť dvere našich životov, našich vízií, našich pohľadov. Boh prichádza roztvoriť všetko to, čo ťa uzatvára. Pozýva ťa snívať, chce ti dať vidieť, že svet s tebou môže byť iný. Je to tak: ak ty zo seba nevydáš to najlepšie, svet nebude inakší. Je to výzva.

Doba, v ktorej dnes žijeme nepotrebuje „divánových mladých“, ale mladých obutých, ešte lepšie, v dobrých športových topánkach. Táto doba akceptuje len hráčov nasadených na ihrisku, nie je tu miesto pre zálohy. Dnešný svet od vás žiada, aby ste boli protagonistami dejín, lebo život je pekný vždy, keď ho chceme žiť, vždy, keď chceme zanechať stopu. Dnešné dejiny od nás žiadajú hájiť našu dôstojnosť a nedovoliť, aby druhí rozhodovali o našej budúcnosti. Nie! My musíme rozhodovať o našej budúcnosti, vy o vašej budúcnosti! Pán, tak ako na Turíce, chce uskutočniť jeden z najväčších zázrakov, aké môžeme zažiť: umožniť, aby sa tvoje ruky, moje ruky, naše ruky premenili na znamenia zmierenia, spoločenstva, tvorenia. On chce tvoje ruky, aby pokračoval budovať dnešný svet. Chce ho budovať spolu s tebou. A ty, čo odpovieš? Čo odpovieš? Áno či nie? [Áno!]

Povieš mi: Otče, no ja som veľmi obmedzený, som hriešnik, čo môžem urobiť? Keď nás Pán volá, nemyslí na to, čím sme, čím sme boli, na to, čo sme urobili či prestali robiť. Naopak: vo chvíli, keď nás volá, hľadí na všetko to, čo by sme mohli urobiť, na všetku lásku, ktorou sme schopní nakaziť. On vždy vsádza na budúcnosť, na zajtrajšok. Ježiš ťa nasmerúva k horizontu, nikdy nie do múzea.

Preto, priatelia, Ježiš ťa dnes pozýva, volá ťa zanechať v živote tvoju stopu, stopu, ktorá by poznamenala dejiny, ktorá by poznamenala tvoje dejiny a dejiny mnohých.

Dnešný život nám hovorí, že je veľmi jednoduché upriamiť pozornosť na to, čo nás rozdeľuje, na to, čo nás separuje. Chceli by, aby sme uverili, že uzavrieť sa je ten najlepší spôsob ako sa uchrániť toho, čo nám robí zle. Dnes my dospelí – my dospelí! – potrebujeme vás, aby ste nás naučili – ako to teraz robíte vy dnes – spolunažívať v rozmanitosti, v dialógu, v zdieľaní multikultúrnosti nie ako hrozby, ale ako šance. A vy ste šancou pre budúcnosť. Majte odvahu učiť nás, majte odvahu naučiť nás, že je ľahšie budovať mosty, než stavať múry! Potrebujeme sa to naučiť! A všetci spoločne prosíme, aby ste od nás vyžadovali kráčať cestami bratstva. Aby ste boli našimi žalobcami, ak si zvolíme cesty múrov, nepriateľstva, cestu vojny.

Budovať mosty: viete aký je prvý most, ktorý treba postaviť? Most, ktorý môžeme uskutočniť tu a teraz: podaním ruky, stiskom rúk. Poďme, urobte tak teraz. Urobte tento ľudský most, podajte si ruky, vy všetci. To je prvotný most, to je ľudský most, je prvý, je vzorom. Vždy je tu riziko – už som to povedal inokedy – že zostaneme s rukou natiahnutou naprázdno, ale v živote treba riskovať, kto neriskuje, nevyhráva. S týmto mostom ideme vpred. Tu je tento prvoradý most: dajte si stisk rúk. Vďaka. To je ten veľký bratský most, a kiež sa ho naučia vytvárať veľkí tohto sveta! ... Avšak nie kvôli fotografii – keď si podávajú ruku a myslia na niečo iné – ale aby pokračovali budovať čoraz väčšie mosty. Nech je tento ľudský most semienkom mnohých ďalších; bude stopou.

Dnes Ježiš, ktorý je životom, volá teba, teba, teba [ukazuje na všetkých] zanechať tvoju stopu v histórii. On, ktorý je život, ťa pozýva zanechať stopu, ktorá by naplnila životom tvoje dejiny a dejiny mnohých ďalších. On, ktorý je pravda, ťa pozýva zanechať cesty separácie, rozdelenia, nezmyselnosti. Si tu? [Áno!] Si tu? [Áno!] Ako teraz odpovedia – chcem to vidieť – tvoje ruky a tvoje nohy Pánovi, ktorý je cesta, pravda a život? Si tu? [Áno!] Pán nech žehná vaše sny. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, bp, jb-

Pápež reagoval na svedectvá o sile Božieho milosrdenstva