Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Usvedčiť z viny

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami 11. nedele v cezročnom období (cyklus C: 2 Sam 12, 7-10,13; Lk 7, 36-8,3): Ježiš je tu pre všetkých

Dnešné Božie slovo brnká na jednu veľmi závažnú strunu, bez ktorej by hudba nášho života nebola kompletná: na strunu pocitu viny. Bez pocitu viny by žiaden život nebol ani ľudsky ani duchovne zrelý. Tento pocit však musí byť vyvážený. Ak nie je, dostávame sa do problémov.

Božie slovo nám predstavuje troch ľudí s veľmi rozdielnym pocitom viny: kráľa Dávida, farizeja Šimona a ženu, ktorá nepozvaná prišla do domu farizeja Šimona za Ježišom. Dávid začal maličkosťou: neovládol svoju sexuálnu vášeň. Skončilo to zradou a vraždou verného a oddaného dôstojníka. Farizej Šimon nepadol až takto hlboko, vlastne zdá sa, že nepadol vôbec, no bol arogantný, povýšenecký, pyšný a posudzovačný. Žena hriešnica bola, naopak, zo svojho stavu zdevastovaná. Pocit jej viny ju presahoval. Ježiš ju prijal, usmernil a jej odpustil.

Čo to je pocit viny a prečo je dôležitý? Pre nás, ktorí sme vyrastali v kresťanskej civilizácii chápanie pocitu viny veľmi silne formovali dva biblické obrazy. Prvým bol obraz narušenia vzťahov a druhým obraz netrafenia do čierneho. Ten prvý sa nachádza hlavne v Starom zákone. Obyvatelia dávneho Izraela pozerali na svoje náboženské zlyhania ako na porušenie zmluvy s Bohom. Svoj život chápali ako pavučinu spoločenských vzťahov – v rámci rodiny, medzi rozličnými klanmi a hlavne s Bohom. Život mimo tejto pavučiny – v nehostinnej púšti alebo medzi cudzími kmeňmi – bol v stave ohrozenia. A tak akékoľvek ublíženie tejto sieti, ktorou boli ľudia na seba navzájom a na Boha ponapájaní, bolo vlastne hrozbou smrti a ako také si teda zaslúžilo trest. Zmysel existencie týchto ľudí bol zhrnutý v ich zmluve s Bohom. Vernosť tomuto vzťahu znamenala život a požehnanie. Podmínovanie tohto vzťahu života alebo kompromis voči nemu priniesol so sebou deštrukciu.

Trocha odlišná metafora viny sa nachádza v kresťanských evanjeliách. Novozákonným slovom pre hriech je grécke slovo hamartia, čo presne znamená netrafiť do čierneho. Keď si predstavíme v mysli lukostrelca, ako triafa do vzdialeného terča, vieme, čo má tento obraz na mysli: sústreďuje sa na mravné správanie, ktoré je zamerané na dosiahnutie určitého cieľa. V tejto metafore viny sa život chápe skôr ako snaha o dosiahnutie objektívneho ideálu, na rozdiel od predchádzajúcej metafory, kde sa život chápe ako vernosť pavučine vzťahov.

Mať v úcte zmluvu sa zameriava na prináležanie, na vzťahy; netrafiť do čierneho sa zameriava na dosiahnutie alebo nedosiahnutie cieľa. Tieto dva obrazy stojace spolu jeden vedľa druhého formovali zážitok viny v našej západnej kultúre. Metafora zmluvy je blízka tým, ktorí kladú vo svojom živote na najvyššie miesto vzťahy. Tento obraz je zvlášť príťažlivý pre ženy, ktoré sa tradične spájajú so silným zmyslom pre zodpovednosť vo vytváraní a v udržovaní spoločenských zväzkov, či už v rodine alebo v priateľstve. Je jasné, že väčšina žien bude cítiť a najsilnejšie prežívať vinu práve v tejto oblasti, t. j. keď sa previnia proti vzťahom. Muži sa zasa, na druhej strane, viac sústreďujú na úspešnosť vo svojom živote, na dosiahnutie cieľa. Pre muža je teda trafenie do čierneho tým najsilnejším pocitom, keď ide o plnosť jeho života. Muži sa cítia najviac vinní, keď triafajú svojimi skutkami mimo, keď nie sú úspešní, keď vo svojich cieľoch a predsavzatiach zlyhávajú, keď ich správanie nezodpovedá všeobecnému štandardu pre dosiahnutie úspechu.

Tieto dve metafory viny sa však musia navzájom dopĺňať a vyvažovať. V živote žiadneho človeka nemôže stáť len jedna alebo len druhá. Každý človek, či muž alebo žena, patrí do spoločenskej siete; a každý človek sa má snažiť aj o dosiahnutie osobných cieľov. A tak starostlivosť o udržanie dobrých vzťahov s ľuďmi, ktorí patria do nášho okruhu a zápas o naplnenie svojich cieľov by mali byť veci prítomné v živote každého človeka bez rozdielu, či je mužom alebo ženou.

V našom živote sú však aj chvíle, kedy potrebujeme obe tieto metafory viny očistiť. Ak si máme budovať zdravý pocit viny a oslobodzovať sa od nezdravého pocitu viny, potom je nevyhnutné, aby aj jedna, aj druhá metafora viny bola v našom živote čistá. Metaforu viny ako porušenie zmluvy očistíme vtedy, keď vnútorne uznáme, že nie všetky zmluvy sú sväté. Niekedy sa dostaneme do takých vzťahov, ktoré sú nezdravé a ktoré doslova volajú po tom, aby boli prerušené. Ak to nebudeme mať odvahu urobiť, potom sa v našich vzťahoch dostaneme do stavu nehybnosti, ktorý už neprospieva nikomu.

Aj metafora viny ako netrafenia do čierneho potrebuje niekedy očistenie. Nie všetky ciele sú hodné toho, aby sme do nich triafali. A nie všetky netrafenia sú tragédiou. Človek sa musí učiť v živote aj prehrávať, inak sa z neho stane nekompromisný a nepríjemný tvor: nepríjemný voči sebe a nepríjemný aj voči iným; navyše sa stane človekom ustavične prenasledovaným pocitom viny, pretože vždy bude v jeho živote čosi, čo netrafil. Veľkou tragédiou je ďalej aj to, že mnoho ľudí triafa na nesprávne ciele. Niekto iný im ich vytýčil, niekto iný ich položil pred nich. Očistenie tejto metafory teda predpokladá, že človek sa bude snažiť spoznať, čo Boh od neho konkrétne v živote žiada, čo je jeho cieľom, do ktorého sa má snažiť triafať, a že sa naučí, že netrafenie, ak nie je znakom nedostatku múdrosti, uvažovania, premýšľania a otvorenosti v jeho živote, môže byť aj veľmi dobrou školou na ceste k rastu.

Ako sa rieši zdravá vina? Vždy, keď raníme človeka, ktorého milujeme, keď urobíme niečo proti svojim hodnotám, mali by sme sa cítiť vinní. Pravá vina je vyburcovanie srdca – alebo alarm – ktorý nás upozorní na hriech, ktorý sme spôsobili. Zdravý pocit viny má štyri charakteristiky: Po prvé, tento alarm sa začne v uvedomení si, že sme padli nejakým presným, jasne definovateľným spôsobom. Pravá vina sa zameriava na konkrétne správanie, na čin alebo zanedbanie vykonania činu. Po druhé, pod vplyvom zdravej viny si uznáme, že sme spôsobili škodu nejakému dôležitému vzťahu - vzťahu s inými ľuďmi, vzťahu so sebou samými, s Bohom alebo s hodnotami, ktoré sú pre nás dôležité. Po tretie, uznáme že za to, čo sa stalo sme zodpovední my; to, čo zlyhalo bolo naše správanie a nie správanie iných. A konečne, uvedomíme si, že toto všetko nás volá k nejakej konkrétnej akcii: k ospravedlneniu sa, k náprave, k spovedi.

Milí priatelia, farizej Šimon na rozdiel od ďalších dvoch biblických postáv z dnešnej bohoslužby slova odpustenie nedostal a z Ježišovej prítomnosti odišiel naprázdno lebo nemal pocit viny. Ako je to so mnou?