Ranná homília: Počúvať Pána a byť na nohách ako Eliáš

Vatikán 10. júna – V rannej homílii v Dome sv. Marty sa dnes Svätý Otec zameral na odkaz príbehu proroka Eliáša z Prvej knihy kráľov (1 Kr 19,9-16). Rovnako ako prorok, potrebujeme načúvať Pánovi v tichu a kráčať vzpriamení pri plnení poslania.

Eliáš je „víťazom“, ktorý „mnoho bojoval za vieru“, keďže porazil stovky modloslužobníkov na vrchu Karmel. Potom čelí veľkému prenasledovaniu až napokon skrúšený padá pod strom v očakávaní smrti, prežívajúc depresiu. Avšak Boh ho nenechá v tejto zúfalej situácii a posiela k nemu anjela, ktorý ho povzbudí, aby vstal a vydal sa na cestu:

„Aby sme sa stretli s Bohom, je nevyhnutné vrátiť sa k situácii, v ktorej bol človek v okamihu stvorenia: na nohách a na ceste. Tak nás Boh stvoril: na svoju výšku, na svoj obraz a podobu, a kráčajúcich. ,Kráčaj, choď vpred! Obrábaj zem, zúrodňuj ju; a množte sa... - Vyjdi! Vykroč a choď na vrch Horeb a postav sa na vrchu Horeb v mojej prítomnosti. Eliáš sa zodvihol a vzpriamený vykročil.“

Vyšiel, aby načúval Bohu. Ale „ako prechádza Pán? Ako môžem stretnúť Pána, aby som si bol istý, že je to on?“ opýtal sa pápež František. Úryvok z Prvej knihy kráľov je výrečný. Anjel pozýva Eliáša, aby vyšiel z jaskyne na vrchu Horeb, kde našiel útočisko, aby vstúpil do Božej „prítomnosti“. Ale k tomu, aby vyšiel von z jaskyne ho neprimäl ani „silný víchor, ktorý trhá vrchy a láme skaly“, ani zemetrasenie, ani následný oheň:

„Toľko hluku, toľko veľkoleposti, toľko pohybu, a Pán tam nebol. ,A po ohni nasledoval šum jemného vánku‘ alebo ako je to v origináli, ,jemný zvuk ticha‘. A tam bol Pán. Aby sme sa stretli s Pánom, musíme vstúpiť do seba samých a načúvať tomu, ,jemnému zvuku ticha‘ a tam sa nám prihovára on“.

Anjel Eliáša napokon posiela, aby vstal a vydal sa na spiatočnú cestu. Prorok sa vracia tou istou cestou do púšte, lebo mu bola zverená úloha, ktorú má splniť: pomazať kráľov, ako aj proroka za svojho nástupcu. Ako povedal pápež František, je to povzbudenie „byť na ceste, nie uzavretí, nie vo vnútri nášho egoizmu, našej pohodlnosti“, ale odvážne prinášať druhým Pánovo posolstvo“, teda plniť zverené poslanie.

„Musíme vždy hľadať Pána. My všetci chápeme, aké sú zlé momenty: momenty, ktoré nás ťahajú nadol, momenty bez viery, tmavé momenty, v ktorých nevidíme obzor, nie sme schopní pozviechať sa. Všetci to poznáme! Ale je to Pán, ktorý prichádza, obnovuje nás chlebom a svojou silou a hovorí nám: ,Vstaň a choď ďalej! Kráčaj!‘ Aby sme sa stretli s Pánom, musíme byť takíto: na nohách a na ceste. A potom vyčkať, kým k nám prehovorí, s otvoreným srdcom. A on nám povie: ,To som ja‘ - a tam sa viera stáva silnou. Viera je tu pre mňa, aby som ju strážil? Nie! Je na to, aby som ju šiel rozdávať iným, pomazať iných, pre misiu“. -bp, jb-