Slávnosť Božského Srdca na záver Jubilea kňazov – homília pápeža Františka

Vatikán 3. júna – Hľadať, zapájať a radovať sa. Na týchto troch pilieroch postavil svoju dnešnú homíliu pápež František, ktorú adresoval na zaplnenom Námestí sv. Petra vo Vatikáne kňazom z celého sveta. Slávnostná eucharistia na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bola po včerajších exercíciách vyvrcholením Jubilea kňazov a seminaristov. Pápež sa vo svojej kázni nechal inšpirovať podobenstvom z Lukášovho evanjelia o stratenej ovci (Lk 15,3-7).

Petrov nástupca upriamil pozornosť prítomných na dve srdcia: na srdce Dobrého pastiera a na srdce samotných kňazov. Kňazov vyzval, aby si položili dôležitú otázku: „Uprostred mnohých aktivít zostáva otázka, kam je upriamené moje srdce, kam smeruje, aký poklad hľadá?“. Podľa Svätého Otca „srdce Kristovho pastiera pozná iba dva smery: Pána a ľudí“ a ďalej dodal: „Aby sme pomohli nášmu srdcu horieť láskou Ježiša, Dobrého pastiera, môžeme sa cvičiť v osvojovaní si troch činností, ktoré nám predkladajú dnešné čítania: hľadať, začleňovať a radovať sa“.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Sláviac Jubileum kňazov na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, sme pozvaní zamerať sa na srdce, čiže na vnútro, na najmohutnejšie korene života, na jadro citov, jedným slovom na stred človeka. A dnes upierame pohľad na dve srdcia – na srdce Dobrého pastiera a na naše srdce pastierov. 

Srdce Dobrého Pastiera je nielen Srdcom, ktoré je voči nám milosrdné, ale je milosrdenstvom samým. Tam žiari Otcova láska, tam s istotou cítim, že som prijatý a pochopený taký, aký som; tam so všetkými svojimi limitmi a hriechmi zakúšam chuť istoty, že som vyvolený a milovaný. 

Hľadiac na to Srdce obnovujem prvotnú lásku – spomienku, keď sa Pán dotkol mojej duše a pozval ma nasledovať ho – radosť, keď som na jeho slovo hodil siete života (porov. Lk 5,5).

Srdce Dobrého pastiera nám vraví, že jeho láska nemá hraníc, neunaví sa a nikdy sa nevzdá. Tam vidíme jeho neustále, bezhraničné darovanie sa; tam nachádzame prameň vernej a krotkej lásky, ktorá necháva slobodnými a oslobodzuje; tam zakaždým objavujeme, že nás Ježiš miluje «až do krajnosti» (Jn 13,1) – nezostane pri menšom, až celkom po kraj – bez nátlaku.

Srdce Dobrého pastiera je nasmerované k nám, je „zorientované“ najmä na tých, ktorí sú viac vzdialení; tam zanovito ukazuje strelka jeho kompasu, tam zjavuje slabosť osobitnej lásky, pretože túži zasiahnuť všetkých a nikoho nestratiť. 

Pred Ježišovým srdcom sa rodí základná otázka nášho kňazského života: kam je nasmerované moje srdce? Je to otázka, ktorú si my kňazi musíme opakovane klásť, každý deň, každý týždeň: Kam je nasmerované moje srdce? Služba je často naplnená mnohorakými iniciatívami, v ktorých sa [srdce] nasadzuje na mnohých frontoch – od katechézy k liturgii, charite, pastoračným a administratívnym povinnostiam. Uprostred mnohých aktivít zostáva otázka: kam je upriamené moje srdce? Prichádza mi na pamäť tá nádherná modlitba z liturgie: „Ubi vera sunt gaudia...“ [– tam, kde sú pravé radosti]. Kam smeruje, aký poklad hľadá? Pretože – Ježiš hovorí – «kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). Všetci máme slabosti, aj hriechy. Ale poďme do hĺbky, ku koreňu: kde je koreň našich slabostí, našich hriechov, čiže kde je práve ten „poklad“, ktorý nás odďaľuje od Pána?

Nenahraditeľné poklady Ježišovho srdca sú dva – Otec a my. Jeho dni ubiehali medzi modlitbou k Otcovi a stretnutím s ľuďmi. Nie odstup, stretnutie. Aj srdce Kristovho pastiera pozná iba dva smery – Pána a ľudí. Srdce kňaza je prebodnuté Pánovou láskou, preto už nehľadí na seba samého – nemal by pozerať na seba samého –, ale je zamerané na Boha a na bratov. Nie je to už “tancujúce srdce”, ktoré sa nechá zvábiť chvíľkovou ponukou alebo chodí sem a tam hľadajúc pritakávanie a malé uspokojenia. Je to naopak srdce upevnené v Pánovi, ovládnuté Duchom Svätým, otvorené a k dispozícii bratom a sestrám. A tam nachádza riešenie na svoje hriechy.

Aby sme pomohli nášmu srdcu horieť láskou Ježiša, Dobrého pastiera, môžeme sa cvičiť v osvojovaní si troch činností, ktoré nám predkladajú dnešné čítania – hľadať, začleňovať a radovať sa.

Hľadať. Prorok Ezechiel nám pripomenul, že Boh sám hľadá svoje ovce (34,11.16). Evanjelium hovorí, že «ide hľadať tú stratenú» (Lk 15,4) a nenechá sa zastrašiť rizikami, bez úzkosti sa odvažuje do miest mimo pastviny a pomimo pracovných hodín. A nenechá si platiť za nadčasy. Neodsúva hľadanie, neuvažuje tak, že “dnes som si už splnil povinnosť, budem sa tým zaoberať nanajvýš zajtra”, ale hneď sa pustí do práce, jeho srdce je nepokojné, kým nenájde tú jedinú stratenú ovečku. A keď ju nájde, zabudne na únavu a celý spokojný si ju vyloží na plecia. Neraz musí vyjsť ju hľadať, prihovoriť sa, presviedčať; inokedy musí zotrvať pred svätostánkom, zápasiac s Pánom za tú ovcu.

To je srdce, ktoré hľadá, ktoré si neprivatizuje časy a priestory. – Beda kňazom, ktorí si privatizujú svoju službu! – Nestráži si žiarlivo svoj oprávnený kľud – hovorím oprávnený, dokonca ani ten – a nikdy si nenárokuje, že nesmie byť rušený. Pastier podľa Božieho srdca neháji vlastnú pohodlnosť, neupína sa na stráženie si svojho dobrého mena – nuž, bude očierňovaný, tak ako Ježiš. Bez strachu z kritiky je pripravený riskovať, len aby napodobňoval svojho Pána. «Blahoslavení ste, keď vás budú ... potupovať a prenasledovať...» (Mt 5,11).

Pastier podľa vzoru Ježiša má srdce slobodné  zanechať svoje veci, nežije v zrátavaní toho, čo má a služobných hodín: nie je duchovným účtovníkom, ale dobrým Samaritánom, ktorý hľadá toho, kto je v núdzi. Je pastierom, nie inšpektorom stáda a venuje sa poslaniu nie na päťdesiat či šesťdesiat percent, ale celou svojou bytosťou. Vydáva sa hľadať a nachádza; nachádza, pretože riskuje. Ak pastier neriskuje, nenachádza. Po sklamaniach sa nezastaví a v námahách sa nevzdáva. Je vskutku húževnatý v dobrom, pomazaný Božou neoblomnosťou, aby sa nik nestratil. Preto nielenže necháva otvorené dvere, ale vychádza hľadať toho, kto už nechce cez dvere viac vstúpiť. A ako každý dobrý kresťan, a ako príklad pre každého kresťana, vždy vychádza zo seba. Epicentrum jeho srdca sa nachádza mimo neho. Nie je priťahovaný vlastným „ja“, ale Božím „ty“ a ľudským „my“.

Druhé slovo: začleňovať. Kristus miluje a pozná svoje ovce, dáva za ne život a pozná každú z nich (porov. Jn 10,11-14). Jeho stádo je jeho rodina a jeho život. Nie je to vodca, ktorého sa ovce boja, ale Pastier, ktorý kráča s nimi a volá ich po mene (porov. Jn 10,3-4). A túži zhromaždiť ovce, ktoré s ním ešte neprebývajú (porov. Jn 10,16). 

Tak aj Kristov kňaz: je pomazaný pre ľud, nie pre to, aby si volil vlastné plány, ale aby bol blízko konkrétnym ľuďom, ktorých mu Boh skrze Cirkev zveril. Nikto nie je vylúčený z jeho srdca, z jeho modlitby a jeho úsmevu. S láskavým pohľadom a otcovským srdcom prijíma, začleňuje, a keď musí napomenúť, tak vždy preto, aby  tým priblížil; nikým nepohŕda, ale pre všetkých je pripravený zašpiniť si ruky. Dobrý pastier nepozná rukavice. Služobník spoločenstva, ktoré slávi a ktoré žije, nečaká na pozdravy a komplimenty druhých, ale ako prvý podá ruku, odmietnuc klebety, posudzovania a jedovaté reči. Trpezlivo načúva problémom a sprevádza kroky ľudí, sprístupňujúc Božie odpustenie s veľkorysým spolucítením. Neokríkne toho, kto zanechá alebo stratí cestu, ale je vždy pripravený opäť začleniť a urovnať spory.  Je človekom, ktorý vie začleňovať.

Radovať sa. Boh je «plný radosti» (Lk 15,5): jeho radosť sa rodí z odpúšťania, zo života, ktorý sa znovuzrodzuje, zo syna, ktorý opäť dýcha vôňu domova. Radosť Ježiša Dobrého pastiera nie je radosť sama pre seba, ale je to radosť pre druhých a s druhými, opravdivá radosť lásky. Toto je aj radosť kňaza. Je premieňaný milosrdenstvom, ktoré zdarma rozdáva. V modlitbe objavuje Božiu útechu a zakúša, že nič nie je silnejšie od jeho lásky. Z tohto dôvodu je vnútorne pokojný a je šťastný, že je kanálom milosrdenstva, že približuje človeka k Srdcu Boha. Smútok pre neho nie je normálny, ale len prechodný; tvrdosť mu je cudzia, lebo je pastierom podľa mierneho Božieho Srdca.  

Drahí kňazi, v slávení Eucharistie opätovne nachádzame  každý deň túto našu identitu pastierov. Zakaždým si môžeme opravdivo osvojiť jeho slová: «Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás». To je zmysel nášho života, sú to slová, ktorými istým spôsobom môžeme každodenne obnovovať prísľuby z našej vysviacky. Ďakujem vám za vaše „áno“, a za toľké každodenné skryté „áno“, ktoré pozná len Pán. Ďakujem vám za vaše „áno“ darovať život v zjednotení s Ježišom: tu sa nachádza čistý zdroj našej radosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, ej, jb-