2016-05-17 20:13:00

Pápežov príhovor talianskym biskupom: Chuť kňazského života


Vatikán 17. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri otvorení 69. generálneho zasadnutia Konferencie biskupov Talianska 16. mája 2016 v Synodálnej aule vo Vatikáne:  

Drahí bratia,

to, čo ma zvlášť napĺňa spokojnosťou keď s vami otváram toto zhromaždenie, je téma, ktorú ste navrhli za hlavnú líniu programu  – „Obnova kléru“ – v snahe podporiť formáciu, tiahnucu sa rozličnými životnými obdobiami.

Nedávno slávené Turíce dávajú tento váš cieľ do správneho svetla. Duch Svätý vskutku zostáva protagonistom dejín Cirkvi: je to Duch, ktorý v plnosti prebýva v osobe Ježiša a vovádza nás do tajomstva živého Boha; je to Duch, ktorý pohol k veľkodušnej odpovedi Panenskú Matku a svätých; je to Duch, ktorý pôsobí vo veriacich a v ľuďoch pokoja a vyvoláva veľkodušnú disponibilitu a evanjelizačnú radosť toľkých kňazov. Bez Ducha Svätého – ako dobre vieme – neexistuje možnosť dobrého života, ani reformy. Modlime sa a usilujme sa udržiavať si jeho silu, aby «svet mohol prijať radostnú zvesť [...] od služobníkov Evanjelia, ktorých život je plný horlivosti» (Pavol VI., Exhortácia Evangelii nuntiandi, 80).

Dnes večer vám nechcem ponúknuť systematickú reflexiu o postave kňaza. Skúsme skôr obrátiť perspektívu a načúvať. Priblížme sa, takmer na špičkách, k niektorému z mnohých farárov, ktorí dávajú so seba všetko v našich komunitách; dovoľme, aby sa tvár jedného z nich objavila pred očami nášho srdca a spýtajme sa s jednoduchosťou: Čo dodáva chuť životu nášho kňaza? Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Aký je ten rozhodujúci dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva?

Želám vám, aby tieto otázky mohli vo vás spočinúť v tichu, v pokojnej modlitbe, v úprimnom a bratskom dialógu: odpovede, ktoré sa z toho vyvinú vám tiež pomôžu identifikovať aj formačné programy, do ktorých treba s odvahou investovať.   

1. Čo dodáva chuť životu „nášho“ kňaza? Kultúrny kontext je veľmi odlišný od toho, v ktorom urobil prvé kroky v kňazskej službe. Aj v Taliansku boli toľké tradície, zvyky a pohľady na život zasiahnuté hlbokou zmenou éry.

My, ktorí sa často ocitáme v situácii, že s trpkým a obviňujúcim tónom lamentujeme nad touto dobou, musíme tiež vnímať jej tvrdosť: v našej službe sa stretávame s toľkými ľuďmi, ktorí sú často zamotaní v problémoch pre nedostatok vzorov, ku ktorým by mohli vzhliadnuť. Koľko zranených vzťahov! Vo svete, v ktorom sa každý považuje za meradlo všetkého, už viac nie je miesto pre brata.

Na tomto pozadí sa život nášho kňaza stáva výrečným, lebo sa odlišuje, je alternatívny. Ako Mojžiš je tým, kto sa priblížil k ohňu a nechal, aby plamene spálili jeho kariérne a mocenské ambície. Spálil tiež pokušenia považovať sa za „zbožného“, ktorý sa schováva do náboženského intimizmu (čisto vnútornej nábožnosti), čo má len málo spoločného s duchovnosťou.

Náš kňaz je bosý v porovnaní s krajinou, ktorá o sebe tvrdošijne tvrdí a považuje sa za svätú. Nepohoršuje sa nad krehkosťami, ktoré otriasajú ľudskou dušou: vedomý si toho, že on sám je uzdravený z ochrnutia. Má ďaleko od chladu rigoristu, ako aj od povrchnosti toho, kto sa chce lacno zapáčiť zjednávaním. Na druhej strane je ochotný ujať sa druhého, cítiac sa účastný na jeho osude a zodpovedný zaň.

S olejom nádeje a útechy sa stáva blížnym každému, pozorný zdieľať s ním opustenosť a utrpenie. Keďže prijal to, že nie je sám sebe pánom, nemá program, ktorý by si bránil, ale každé ráno odovzdáva Pánovi svoj čas, aby umožnil ľuďom prichádzať za ním a bol k nim ústretový. Takto náš kňaz nie je byrokratom ani anonymným úradníkom inštitúcie; nie je vysvätený pre určitý kontrakt, ani sa nedáva viesť kritériami efektívnosti.

Vie, že Láska je všetko. Nehľadá pozemské istoty alebo čestné tituly, ktoré vedú k spoliehaniu sa na človeka; v službe nežiada pre seba viac, než skutočne potrebuje, ani sa nesnaží pripútavať si k sebe ľudí, ktorí sú mu zverení. Jeho jednoduchý a striedmy životný štýl, to, že je vždy k dispozícii, ho robí v očiach ľudí dôveryhodným a približuje ho k ľuďom v pastoračnej láske, ktorá oslobodzuje a robí solidárnymi. Ako služobník života kráča so srdcom a krokom chudobných; stáva sa bohatým tým, že sa s nimi často stýka. Je človekom pokoja a zmierenia, znakom a nástrojom Božej nežnosti, pripraveným šíriť dobro s rovnakou vášňou, s akou sa iní starajú o vlastné záujmy.

Tajomstvo nášho kňaza – vy to veľmi dobre viete! – spočíva v tom horiacom kre, ktorý vtláča jeho životu ohnivé znamenie, uchvacuje ho a pripodobňuje ho k životu Ježiša Krista, k definitívnej pravde jeho života. Vzťah s ním ho udržiava, držiac ho mimo duchovnej svetskosti, ktorá korumpuje, ako aj mimo každého kompromisu a nízkosti. Je to priateľstvo s jeho Pánom, ktoré ho vedie k objatiu každodennej reality s dôverou toho, kto verí, že to, čo je pre človeka nemožné, nie je nemožné Bohu.

2. Takto sa s väčšou bezprostrednosťou žiada odpovedať aj na ďalšie otázky, ktoré sme si položili. Pre koho sa náš kňaz nasadzuje v službe? Otázka si azda vyžaduje spresnenie. Vskutku, ešte pred tým, než sa opýtame na adresátov jeho služby, musíme uznať, že kňaz je kňazom do tej miery, v akej sa cíti byť účastným na Cirkvi, na konkrétnej komunite, s ktorou zdieľa cestu. Boží veriaci ľud ostáva lonom, z ktorého bol vzatý, rodinou, do ktorej patrí, domovom, kam je poslaný. Táto spoločná príslušnosť, ktorá pramení z krstu, je dychom, ktorý oslobodzuje od autoreferenciálnosti (zahľadenosti do seba), ktorá izoluje a uväzňuje. «Keď tvoj čln začína zapúšťať korene v nehybnosti móla – radil Dom Hélder Câmara – vyplávaj na hlbinu!» Vydaj sa na cestu! A v prvom rade nie pre to, že máš vykonať isté poslanie, ale preto, že si samou podstatou misionárom: v stretnutí s Ježišom si zakúsil plnosť života, a preto túžiš s celým svojím bytím, aby sa v ňom spoznali aj ostatní a mohli si v sebe uchovávať jeho priateľstvo, živiť sa jeho slovom a oslavovať ho v komunite.

Ten, kto žije pre Evanjelium, vstupuje tak do vzácnej výmeny: pastier čerpá svoje obrátenie a utvrdenie z jednoduchej viery svätého Božieho ľudu, s ktorým pracuje a v srdci ktorého žije. Táto príslušnosť je soľou života kňaza; spôsobuje, že jeho charakteristickým znakom je spoločenstvo prežívané s laikmi so vzťahmi, v ktorých sa vie doceniť účasť každého. V tejto dobe chudobnej na sociálne priateľstvo, je našou prvou úlohou budovať spoločenstvo; schopnosť vytvárať vzťahy je tak rozhodujúcim kritériom pri rozlišovaní povolania.

Zároveň je pre kňaza zásadné, aby sa nachádzal vo večeradle presbytéria. Táto skúsenosť – ak nie je prežívaná len sporadicky, ani nie iba z dôvodu účelovej spolupráce – oslobodzuje od narcizmu a klerikálnych žiarlivostí; zvyšuje vzájomné uznanie, podporu a prajnosť; podporuje spoločenstvo nielen sviatostné alebo právnicky ponímané, ale bratské a konkrétne. Na spoločnej ceste kňazov, líšiacich sa vekom a citlivosťou, sa šíri vôňa proroctva, ktorá udivuje a fascinuje. Spoločenstvo je naozaj jedným z mien Milosrdenstva.

Do vašej reflexie o obnove kléru zapadá aj kapitola, ktorá sa týka spravovania štruktúr a majetkov: v evanjeliovej vízii sa snažte nepreťažovať konzervačnou pastoráciou, ktorá prekáža otvoreniu sa ustavičnej novosti Ducha. Podržte si len to, čo môže slúžiť pre skúsenosť viery a lásky Božieho ľudu.  

3. Napokon sme sa spýtali, aký je ten definitívny dôvod, pre ktorý sa náš kňaz rozdáva. Aký smútok spôsobujú tí, ktorí sú v živote vždy len polovičatí, s jednou nohou vykročenou! Kalkulujú, zvažujú, nič neriskujú zo strachu, aby sa nestratili... Sú tými najnešťastnejšími! Náš kňaz naopak, i so svojimi limitmi, je ten, ktorý sa vkladá do hry naplno: v konkrétnych podmienkach, do ktorých ho život a služba postavili, sa dáva nezištne, s pokorou a radosťou. Aj vtedy, keď sa zdá, že si to nikto nevšimol. Aj vtedy, keď tuší, že ľudsky mu za jeho bezhraničné sebadarovanie možno nikto dostatočne nepoďakuje.    

On však – a to si uvedomuje – by nemohol konať inak: miluje zem, o ktorej vie, že ju každé ráno navštevuje Boh. Je mužom Veľkej noci hľadiac na Kráľovstvo, ku ktorému cíti, že sa uberajú ľudské dejiny, napriek oneskoreniam, temnotám a protirečeniam. Kráľovstvo – vízia o človeku, ktorú má Ježiš – je jeho radosťou, horizontom, ktorý mu dovoľuje relativizovať zvyšok, mierniť obavy a úzkosť, ostať slobodný od ilúzií a pesimizmu; chrániť si v srdci pokoj a šíriť ho svojimi gestami, slovami a postojmi.

***

Takto vyzerá, drahí bratia, trojitá príslušnosť, ktorá nás konštituuje: príslušnosť k Pánovi, k Cirkvi, ku Kráľovstvu. Tento poklad v hlinených nádobách treba chrániť a podporovať! Vnímajte túto zodpovednosť až do hĺbky, prevezmite ju s trpezlivosťou a ochotne jej venujte svoj čas, svoje ruky a srdce.

Prosím s vami Svätú Pannu, aby vás jej príhovor udržiaval prívetivými a vernými. Spoločne s vašimi kňazmi môžete priviesť k cieľu svoj beh, službu, ktorá vám bola zverená a ktorou sa podieľate na tajomstve Matky Cirkvi. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-








All the contents on this site are copyrighted ©.