2016-05-15 16:10:00

Peter Dufka SJ: Sedem rád duchovných otcov


P. Peter Dufka SJ, ktorý prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, predkladá na zamyslenie rady duchovných autorov z prvých storočí kresťanstva, predovšetkým sv. Antona Pustovníka a Evagria Pontica.

Dnes na slávnosť Zoslania Ducha Svätého by bolo vhodné poukázať na sedem darov Ducha Svätého, my však chceme v našej rubrike venovať pozornosť siedmim radám duchovných autorov žijúcich v prvých storočiach kresťanstva. Sú to predovšetkým sv. Anton Pustovník a Evagrius Ponticus. Obaja vnikli veľmi hlboko do tajomstiev duchovného života a v mnohom majú čosi spoločné. To, čo odporúčajú, sami praktizovali a ich rady sú rovnako aktuálne pre kresťanský život dnes, ako pred pätnástimi storočiami. Skúsme si ich rady všimnúť bližšie.

1. Maj  úctu a rešpekt ku Svätému písmu. I keď boli títo majstri duchovného života vyhľadávaní radcovia, neboli si nikdy celkom istí svojimi radami. Nevedeli s istotou, či to, čo povedia, bude inšpirované Duchom Svätým, alebo to budú len ich ľudské, obmedzené rady. O čom však nepochybovali, bolo to, že Sväté písmo je inšpirované Duchom Svätým, ktorý neustále cezeň pôsobí. A tak pri hľadaní duchovných rád používali zo Svätého písma citáty, ktoré aktuálne súviseli s duchovnou pomocou sprevádzanej osoby. Slúžili nielen na povzbudenie, ale aj na ochranu proti duchovným nebezpečenstvám. Evagrius Ponticus napríklad zostavil knihu takýchto výrokov známu pod názvom Antirrhétikos (Návod k protirečeniu). Je v nej množstvo citátov z Písma, ktorými možno „protirečiť“ tej-ktorej zlej myšlienke ohrozujúcej duchovný život. Majstri duchovného života tieto texty poznali naspamäť, aby ich mali po ruke, kedykoľvek ich budú potrebovať. 

2. Nestrácaj zo zreteľa večné hodnoty. Sv. Anton poznal dobre 18. verš 8. kapitoly listu Rimanom: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“.  Tento pustovník si všíma tendenciu človeka vlastniť. Samotný fakt vlastnenia nie je zlý, zlá je len prílišná naviazanosť na veci. Odporúča teda kontrolovať všetko, k čomu si vytvárame vzťah a venovať pozornosť tomu, čo zostane hodnotou i vo večnosti, ako sú viera, múdrosť, spravodlivosť, láskavosť a ďalšie. Prílišnú naviazanosť na veci prirovnáva ku psovi, ktorý je priviazaný reťazou k búde a nemôže opustiť obmedzený priestor.  Ak platí, že láska k Bohu a ľuďom nikdy nepominie, pretože presahuje do večnosti, tak platí i to, že i falošnú lásku k peniazom a veciam si ako ťarchu prenesie človek i do večnosti.   

3. Buď vytrvalý a bdelý. Vytrvalosť je podľa sv. Antona povinnosťou každého kresťana. Odporúča každý deň obnovovať horlivosť v službe, do ktorej nás Pán povolal. V tomto smere neustále povzbudzuje k askéze. Ani na chvíľu sa človek nemá poddať nástrahám, ktoré ho odvádzajú od realizácie jeho povolania. Podarí sa mu to vďaka neustálej bdelosti. Hovorí, že jediný chybný krok nezostane bez následkov a ako príklad uvádza Judáša, ktorý pre jednu chvíľu zrady stratil celú večnosť s Bohom. Viacerí autori súčasnosti nadväzujú na sv. Antona, keď hovoria o potrebe neustáleho hľadania nových podnetov v našom povolaní.     

4. Pamätaj na koniec. Pri všetkom, čo robíme, by sme podľa sv. Antona nemali stratiť zo zreteľa smer a myšlienku na koniec. Nebojí sa ani myšlienky na koniec života, ba dokonca ju odporúča často pripomínať. Jednou z jeho asketických praktík bola ranná myšlienka na to, že sa nemusí dožiť večera. Podobný charakter mala i večerná reflexia, v ktorej nepovažoval za samozrejmosť, že sa dožije rána. Takto sa naučil vážiť si každú chvíľu života a vnímať ju ako nesmierny dar.

I keď sa nám táto rada sv. Antona môže zdať trochu pochmúrna, obsahuje niečo z podstatného aspektu života, ktorý si všímajú i niektorí autori súčasnosti. Poukazujú na skutočnosť smrti, ktorá je nenápadne prítomná v našom každodennom živote. Človek zomiera postupne cez každodennú namáhavú prácu, či účasť na utrpení iných. I znaky starnutia a smrť našich blízkych nás upozorňujú na najdôležitejší moment nášho pozemského života, ktorým je jeho koniec.    

5. Nauč sa správne rozlišovať. Sv. Anton mal mimoriadnu rozlišovaciu schopnosť zachytiť a odhaliť vnútorný alebo vonkajší podnet, ktorý mu zišiel na um.  Vedel si ho prečítať a hneď na začiatku demaskovať priateľa alebo nepriateľa svojej  duše. Všímal si, čo v jeho vnútri vyvoláva, k čomu ho podnecuje a kam ho vedie. Varoval hlavne pred nepriateľom našej duše, ktorý sa rád prezentuje pod rúškom hodnotných nápadov. Naučil sa ho demaskovať i za niektorými vášňami, ako sú hnev, nečisté myšlienky, skľučujúci smútok alebo sklamanie z nedosiahnuteľnosti niektorých čností. Podľa jeho pozorovania sa pokušiteľ opakovane vracia, a to v stále  intenzívnejších podobách.

6. Často sa posti. Pôst je podľa Evagria jedna z najúčinnejších asketických praktík, pretože sa intenzívne dotýka obmedzenia najzákladnejšej potreby človeka. Odporúča ho preto, lebo táto potreba môže prerásť do rozmerov závislosti, nenásytnosti a maškrtnosti. Je presvedčený o tom, že pôstom sa človek zjednocuje s Ježišom, ktorý sa tiež postil, zvyšuje účinnosť modlitby a umožňuje Duchu Svätému, aby sa udomácnil v jeho vnútri. Evagrius totiž vidí súvislosť medzi ochutnávaním jedla a „ochutnávaním“ Božej prítomnosti. Tieto „ochutnávania“ sa vzájomne nepodporujú a jedna obmedzuje druhú. Obmedzením chutí na jedlo sa ľahšie rozvinú „duchovné chute“ a záľuba v duchovných veciach. Maškrtnosť a nenásytnosť sú podľa Evagria istým druhom otroctva a človek túžiaci po duchovnom raste sa potrebuje oslobodiť z jeho pút.

7. Ustráž si vonkajšie i vnútorné ticho. Zakladateľ hesychazmu Arsenio je autorom vety, ktorá bola známa už u gréckeho filozofa Simonidesa: „Veľakrát som oľutoval, keď som hovoril, ale nikdy som neoľutoval, keď som mlčal.“ Podľa tradície Arsenio počul z neba hlas, ktorý mu povedal: „Uteč zo sveta, nauč sa mlčať a neboj sa samoty.“ Niečo z tohto odporúčania praktizovali všetci majstri duchovného života a táto rada je do istej miery aktuálna i pre dnešného kresťana. Ticho samé o sebe nie je hodnotou, ale hodnotným ho robí cieľ, pre ktorý sa praktizuje. Vďaka  tichu človek zachytí jemné podnety svojho vnútra, ktoré by sa mu inak nepodarilo objaviť. Nielen že ich zachytí, ale môže ich nanovo prežiť a obťažkať. Takto postupne rastie v poznávaní duchovných vecí podobne ako Mária, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 1, 49). 

Milí priatelia, i keď sedem uvedených rád duchovných autorov nemožno stotožňovať so siedmimi darmi Ducha Svätého, Boží duch v nich celkom isto pôsobí. Dotkol sa nimi mnohých duchovných velikánov minulosti. Nechajme sa nimi inšpirovať i my dnes. 








All the contents on this site are copyrighted ©.