2016-05-06 14:20:00

Príhovor pápeža Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého


Vatikán 6. mája – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého pri slávnostnej ceremónii dňa 6. mája 2016 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne za účasti zástupcov výboru z Aachenu, čelných predstaviteľov Európskej únie a niektorých jednotlivých krajín, ako aj členov diplomatického zboru.

Ctení hostia,

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Obzvlášť ďakujem pánom Marcelovi Philippovi, Jürgenovi Lindenovi, Martinovi Schulzovi, Jean-Claudovi Junckerovi a Donaldovi Tuskovi za ich milé slová. Rád by som zopakoval svoj úmysel venovať toto prestížne ocenenie, ktorým som poctený, Európe: nerobíme totiž oslavné gesto, ale skôr je to príležitosť vyjadriť našu spoločnú nádej pre nový a odvážny krok vpred pre tento milovaný kontinent. 

Tvorivosť, vynaliezavosť, schopnosť vstať a vyjsť z vlastných obmedzení sú súčasťou duše Európy. V uplynulom storočí vydala ľudstvu svedectvo, že nový začiatok bol možný: po rokoch tragických konfliktov, nahromadených v najhoršej vojne, akú si pamätáme, vzišlo s Božou pomocou niečo, čo je v ľudskej histórii úplne nové. Popol z trosiek nemohol uhasiť nádej a úsilie o altruizmus, ktoré horeli v srdciach Otcov zakladateľov európskeho projektu. Oni položili základy bašty mieru, stavby vybudovanej štátmi, ktoré sa zjednotili nie nasilu, ale na základe slobodnej voľby pre spoločné dobro a definitívneho zrieknutia sa konfrontácie. Európa, po toľkých rozdeleniach, konečne našla samu seba a začala budovať svoj dom.

Táto «rodina národov» (Prejav v Európskom parlamente, Štrasburg 25. novembra 2014), ktorá sa medzitým chvályhodne rozšírila, sa zdá byť v poslednej dobe menej uzrozumená s múrmi spoločného domu, postavenými niekedy spôsobom, ktorý sa odlišuje od osvieteného projektu vytýčeného Otcami. Táto atmosféra novosti a horlivá túžba budovať jednotu sa zdá byť stále viac pohasínajúcou; my deti toho sna sme v pokušení podľahnúť našim egoizmom, hľadiac na vlastný osoh a uvažujúc nad stavaním osobitných plotov. Napriek tomu som presvedčený, že rezignácia a únava nepatria k duši Európy a že aj «ťažkosti sa môžu stať podnecujúcimi silami jednoty» (tamtiež).

V Európskom parlamente som si dovolil hovoriť o Európe ako babičke. Europoslancom som povedal, že stále viac rastie dojem, že Európa je unavená, stará, nie viac plodná a vitálna, že veľké ideály, ktoré inšpirovali Európu akoby stratili svoju príťažlivú silu; Európa upadajúca, ktorá akoby stratila svoju schopnosť plodiť a tvoriť. Európa v pokušení chcieť zabezpečiť a ovládať priestory, skôr než vytvárať procesy začlenenia a premeny; Európa, ktorá si „stavia zákopy“, miesto toho, aby uprednostnila činnosti, ktoré v spoločnosti vytvárajú nové dynamizmy; dynamizmy schopné zapojiť a dať do pohybu všetkých sociálnych aktérov (skupiny i jednotlivcov) v hľadaní nových riešení na aktuálne problémy, ktoré by prinášali ovocie v dôležitom historickom dianí. Skôr než brániť priestory, sa Európa má stať matkou, ktorá vytvára procesy (porov. Evangelii gaudium, 223).  

Čo sa ti stalo, Európa humanizmu, zástankyňa práv človeka, demokracie a slobody? Čo sa ti stalo, Európa, zem básnikov, filozofov, umelcov, hudobníkov, spisovateľov? Čo sa ti stalo, Európa, matka ľudí a národov, matka veľkých mužov a žien, ktorí sa vedeli postaviť i dať život za dôstojnosť svojich bratov?   

Spisovateľ Elie Wiesel, ktorý prežil nacistické tábory smrti, hovorieval, že to, čo dnes potrebujeme je „transfúzia pamäte“. Je potrebné „pamätať“, zachovať si trochu odstupu od prítomnosti, aby sme načúvali hlasu našich predkov. Pripamätanie nám umožní nielen neurobiť tie isté chyby z minulosti (porov. Evangelii gaudium, 108), ale umožní nám prístup k tým výdobytkom, ktoré pomohli našim národom pozitívne prejsť cez dejinné križovatky, na ktoré narazili. Transfúzia pamäti nás oslobodzuje od dnešnej tendencie náhlivo stavať na pohyblivých pieskoch okamžitých výsledkov, ktoré môžu vytvoriť «rýchle, jednoduché a prchavé politické výsledky, ktoré však nebudujú ľudské naplnenie» (tamže, 224).

Za týmto účelom nám osoží vrátiť sa k Otcom zakladateľom Európy. Oni boli pripravení hľadať alternatívne a inovatívne cesty v kontexte poznačenom ranami vojny. Nielenže mali odvahu snívať o myšlienke Európy, ale sa odvážili radikálne premeniť modely, ktoré provokovali iba násilie a pustošenie. Odvážili sa hľadať mnohostranné riešenia na problémy, ktoré sa krok za krokom stávali spoločnými.

Robert Schuman v momente, ktorý mnohí považujú za akt zrodu prvej európskej komunity povedal: «Európa sa nevytvorí naraz, ani nie budovaním vcelku. Vytvorí sa prostredníctvom konkrétnych výdobytkov, ktoré predovšetkým vytvoria faktickú solidaritu» (Deklarácia z 9. mája 1950, Salon de l´Horloge, Quai d´Orsay, Paríž). Práve teraz, v tomto našom utrápenom a zranenom svete, sa treba navrátiť k tej skutočnej solidarite, k rovnakej konkrétnej nezištnosti, aká nasledovala po druhom svetovom konflikte, lebo – pokračoval Schuman – «svetový mier nemožno zachovať bez vyvinutia tvorivého úsilia, ktoré bude úmerné nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú» (tamtiež). Projekty otcov zakladateľov, hlásateľov mieru a prorokov budúcnosti, nie sú prekonané: dnes viac než kedykoľvek predtým inšpirujú k vytváraniu mostov a búraniu múrov.       

Zdá sa, že vyjadrujú naliehavú výzvu neuspokojiť sa s kozmetickými zmenami či krivolakými kompromismi na korigovanie niektorej dohody, ale odvážne klásť nové základy, silno zakorenené; ako tvrdil Alcide De Gasperi, «všetci rovnako pohýnaní starosťou o spoločné dobro našich európskych vlastí, našej vlasti Európy», začínať nanovo bez strachu «budovateľskú prácu, ktorá si vyžaduje naše plné úsilie trpezlivej a sústavnej spolupráce» (Príhovor na Európskej parlamentárnej konferencii, Paríž 21. apríla 1954,).

Táto transfúzia pamäti nám umožní inšpirovať sa minulosťou, aby sme sa odvážne postavili ku komplikovanej multipolárnej situácii našich dní a  s odhodlanosťou prijali výzvu „aktualizovať“ myšlienku Európy. Európa schopná priviesť na svet nový humanizmus založený na troch schopnostiach: schopnosť integrácie, schopnosť dialógu a schopnosť tvorby.

Schopnosť integrovať

Erich Przywara, vo svojom veľkolepom diele Idea Európy, nám kladie výzvu, aby sme si predstavili mesto ako miesto spolužitia medzi rôznymi subjektmi a úrovňami. On poznal tú splošťujúcu (reduktívnu) tendenciu prítomnú v každom pokuse vymyslieť a vysnívať si sociálnu štruktúru. Mnoho našich miest je obzvlášť nádherných práve preto, že dokázali časom uchovať stopy rôznych vekov, národov, štýlov a vízií. Stačí sa pozrieť na neoceniteľné kultúrne dedičstvo Ríma, aby sme si uvedomili, že bohatstvo a hodnota určitého národa je založená na jeho schopnosti poprepájať všetky tieto úrovne zdravého spolužitia. Reduktívne formy a všetky pokusy o uniformitu, ktoré majú ďaleko od vytvárania hodnôt, odsudzujú naše národy ku krutej chudobe: k chudobe vylúčenia. A vylúčenie má ďaleko od toho, aby prinieslo veľkosť, bohatstvo a krásu, naopak vedie k zlobe, obmedzenosti a surovosti. Má ďaleko od toho, aby dodalo duchu ušľachtilosť – prináša úbohosť.

Korene našich národov, korene Európy sa konsolidovali v priebehu dejín, učiac sa integrovať v neustále nových syntézach kultúry veľmi rozličné a bez zjavného vzťahu medzi nimi. Európska identita je a vždy aj bola identitou dynamickou a multikultúrnou.

Politická aktivita vie, že má v rukách túto základnú a neodkladnú prácu. Vieme, že «celok je viac než jedna časť a je tiež viac ako len jednoduchý súčet», preto bude potrebné neustále pracovať na «rozširovaní perspektívy, aby sme spoznali väčšie dobro, ktoré prinesie ovocie nám všetkým» (Evangelii gaudium, 235). Sme pozvaní podporovať integráciu, ktorá v solidarite nachádza spôsob ako robiť veci, spôsob ako budovať dejiny. V solidarite, ktorú si nikdy neslobodno pliesť s almužnou, ale chápať ju ako vytváranie príležitostí, aby všetci obyvatelia našich miest – a mnohých iných miest – mohli rozvíjať svoj život s dôstojnosťou. Čas nás učí, že nestačí osoby len geograficky začleniť, ale výzvou je silná kultúrna integrácia.

Týmto spôsobom spoločenstvo európskych národov bude môcť zvíťaziť nad pokušením uzatvárať sa v jednostranných vzorcoch (paradigmách) a púšťať sa do „ideologických kolonizácií“. Odhalí skôr veľkosť európskej duše, zrodenej zo stretnutia civilizácii a národov, širšej než sú súčasné hranice Únie a povolanej stať sa vzorom nových syntéz a dialógu. Tvár Európy sa v skutočnosti nevyznačuje oponovaním ostatným, ale odtlačkami čŕt rozličných kultúr a krásou víťazenia nad uzavretosťami. Bez tejto schopnosti integrácie budú slová vyslovené v minulosti Konradom Adenauerom dnes zaznievať ako proroctvo budúcnosti: «Budúcnosť Západu nie je ani tak ohrozovaná politickým napätím, ako nebezpečenstvom odosobnenia (masového konformizmu), uniformitou myslenia a cítenia; skrátka celkovým systémom života, unikaním pred zodpovednosťou, so starosťou jedine o vlastné ja». (Prejav Zhromaždeniu nemeckých živnostníkov, Düsseldorf 27. apríla 1952)

Schopnosť dialógu 

Ak existuje slovo, ktoré by sme mali neúnavne opakovať, je ním slovo dialóg. Sme pozvaní šíriť kultúru dialógu, snažiac sa všemožnými prostriedkami otvárať príležitosti a štruktúry, ktoré ho budú umožňovať a dovolia nám obnoviť sociálne tkanivo. Kultúra dialógu predpokladá opravdivé učenie sa, disciplínu (askézu), ktorá nám pomôže uznať druhého za platného partnera v dialógu, ktorá nám umožní hľadieť na cudzinca, na migranta, na príslušníka inej kultúry ako na niekoho, koho si hodno vypočuť, počítať s ním a ceniť si ho. Dnes je pre nás urgentné zahrnúť všetkých spoločenských aktérov do šírenia «kultúry, ktorá privileguje dialóg ako formu stretnutia», napredujúc v «plánovaní snahy o uzatváranie dohôd a dohovorov bez toho, aby tejto kultúre prestalo záležať na spravodlivej spoločnosti, ktorá nestráca pamäť a nikoho nevylučuje» (porov. Evangelii gaudium, 239). Pokoj bude trvácny v tej miere, v akej vyzbrojíme naše deti zbraňami dialógu, v akej ich naučíme dobrému boju stretávania sa a vyjednávania. Takýmto spôsobom im budeme môcť zanechať do dedičstva kultúru, ktorá vie načrtnúť stratégie nie smrti, ale života, nie vylúčenia, ale integrácie.

Táto kultúra dialógu, ktorá by mala byť zaradená do všetkých školských osnov ako os prechádzajúca všetkými disciplínami, pomôže vštepovať mladým generáciám spôsob riešenia konfliktov, ktorý sa bude líšiť od toho, ktorému ich navykáme. Dnešok nás súri, aby sme dokázali vytvoriť „koalície“ nielen vojenské či ekonomické, ale kultúrne, výchovnovzdelávacie, filozofické a náboženské. Koalície, ktoré by zdôraznili to, že v pozadí mnohých konfliktov je často v hre moc ekonomických skupín. Koalície schopné brániť ľud od toho, aby bol využívaný na nepatričné ciele. Vyzbrojme našich ľudí kultúrou dialógu a stretnutia.

Schopnosť tvoriť

Dialóg, a všetko čo obnáša, nám pripomína, že nikto nemôže zostať len divákom, pozorovateľom. Všetci, od najmenšieho po najväčšieho, sú aktívnou súčasťou pri vytváraní spoločnosti, ktorá je integrovaná a založená na zmierení. Táto kultúra je možná len vtedy, ak sa všetci budeme podieľať na jej plánovaní a budovaní. Aktuálna situácia nepripúšťa, aby sa niekto iba prizeral zápasu iných. Súčasný stav je naopak silným apelom k osobnej a sociálnej zodpovednosti.

Naša mládež zohráva v tomto ohľade rozhodujúcu úlohu. Mladí nie sú len budúcnosťou našich národov, ale sú už ich súčasnosťou; oni sú tí, čo svojimi snami a životom formujú ducha Európy už dnes. Nemôžeme myslieť na zajtrajšok bez toho, aby sme im neponúkli skutočnú možnosť spolupodieľať sa na tomto sne ako činiteľom zmeny a premeny. Nemôžeme si predstavovať Európu bez toho, aby sme mladým ľuďom umožnili participovať a byť protagonistami tohto sna.

V poslednej dobe som viacej uvažoval nad týmto aspektom a kládol som si otázku: Ako môžeme zapojiť našu mládež do procesu tvorenia, keď im odopierame prácu, dôstojné pracovné miesta, ktoré by im umožnili rozvíjať sa zapájaním vlastných rúk, inteligencie a kapacít? Ako im chceme priznať hodnotu protagonistov, keď ukazovateľ nezamestnanosti a podzamestnanosti miliónov mladých ľudí v Európe stále rastie? Ako sa vyhnúť tomu, aby nám naši mladí v snahe hľadať vlastné ideály a zmysel prináležania neodchádzali inam len preto, že tu, v ich vlastnej zemi, im nevieme ponúknuť príležitosti a hodnoty?

Spravodlivé rozdeľovanie plodov zeme a ľudskej práce nie je iba filantropia. Je to morálna povinnosť (Príhovor ľudovým hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Ak chceme uvažovať nad našou spoločnosťou novým spôsobom, potrebujeme vytvárať dôstojné a náležite ohodnotené pracovné miesta, zvlášť pre našich mladých ľudí.

To si vyžaduje nové ekonomické modely, ktoré by boli inkluzívnejšie a spravodlivejšie, zamerané nie iba na prospech niekoľkých, ale na blaho bežných ľudí a celej spoločnosti. Vyžaduje si to prechod od peňažnej ekonomiky [economia liquida] k ekonomike sociálnej. Mám na mysli napríklad sociálnu trhovú ekonomiku, ktorú podporovali aj moji predchodcovia (porov. sv. Ján Pavol II., Príhovor veľvyslancovi Spolkovej republiky Nemecka, 8. novembra 1990). Prechod od ekonomiky zameranej na zisk a profitovanie zo špekulácie a úroku z pôžičiek k ekonomike sociálnej, ktorá investuje do ľudí vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním ich kvalifikácie.

Potrebujeme teda prejsť od peňažnej ekonomiky s tendenciou vytvárať priestor korupcii ako prostriedku na obohatenie sa, k sociálnej ekonomike, ktorá garantuje človeku prístup k pôde a k bývaniu, a to prostredníctvom práce, ktorá je prostredím, kde môžu osoby a spoločenstvá rozvíjať «viaceré dimenzie života: kreativitu, projekty do budúcnosti, rozvoj schopností, uplatňovanie hodnôt, komunikáciu s inými, postoj adorácie. Spoločenská realita dnešného sveta preto prevyšuje obmedzené záujmy podnikov a diskutabilnú ekonomickú racionálnosť a vyžaduje, aby sa „naďalej ako priorita sledovala dostupnosť zamestnania... pre všetkých“ (Benedikt XVI., Caritas in veritate, 32)» (Laudato si’, 127).

Pokiaľ chceme smerovať k dôstojnej budúcnosti, pokiaľ túžime po budúcnosti pokoja pre našu spoločnosť, budeme to môcť dosiahnuť jedine vytváraním pravej inklúzie, takej, «ktorá poskytuje dôstojnú, slobodnú, kreatívnu, participatívnu a solidárnu prácu» (Príhovor občianskym hnutiam v Bolívii, Santa Cruz de la Sierra 9. júla 2015). Tento prechod (od peňažnej ekonomiky k ekonomike sociálnej) nielenže poskytne nové perspektívy a konkrétne možnosti pre integráciu a inklúziu, ale nás opäť urobí schopnými vízie toho humanizmu, ktorého bola Európa kolískou a prameňom.

K znovuzrodeniu Európy, ktorá je síce unavená, ale ešte stále bohatá na energiu a možnosti, Cirkev môže a musí prispieť svojím dielom. Jej úloha sa zhoduje s jej misiou: ohlasovanie Evanjelia, ktoré sa dnes viac ako inokedy prejavuje najmä vo vychádzaní v ústrety zraneniam človeka, prinášajúc mu mocnú a jednoduchú prítomnosť Ježiša, jeho utešujúce a povzbudzujúce milosrdenstvo. Boh túži prebývať uprostred ľudí, no môže to len skrze mužov a ženy, ktorí sa – tak ako veľkí evanjelizátori tohto kontinentu – nechajú dotknúť Ježišom a budú žiť Evanjelium, nehľadajúc niečo iné. Iba Cirkev bohatá na svedkov bude môcť opäť priviesť čistú vodu Evanjelia ku koreňom Európy. V tomto zmysle je kráčanie kresťanov smerom k plnému zjednoteniu veľkým znakom časov, ale tiež naliehavou požiadavkou odpovedať na Pánovu výzvu «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21).

S rozumom i srdcom, s nádejou a bez zbytočnej nostalgie, ako syn, ktorý opäť objavuje u matky Európy svoje korene života a viery, snívam o novom európskom humanizme, «o stálej ceste poľudšťovania», v ktorej službe sú «pamäť, odvaha, triezva a humánna utópia» (Príhovor v Rade Európy, Štrasburg 25. novembra 2014). Snívam o mladej Európe, schopnej byť ešte matkou: matkou, ktorá by bola plná života, lebo si sama váži život a dáva životu nádej. Snívam o Európe, ktorá sa stará o deti, ktorá bratsky pomáha chudobnému a ujíma sa ho, pretože nemá nič a prosí o útočisko. Snívam o Európe, ktorá počúva a váži si ľudí chorých a starých, aby neboli zdegradovaní a odpísaní ako neproduktívni. Snívam o Európe, kde byť migrantom nie je prečin, ale výzva k väčšiemu zasadeniu sa za dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Snívam o Európe, kde mladí dýchajú čisté ovzdušie čestnosti, kde milujú krásu kultúry a jednoduchý život, nezamorený nekonečnými potrebami konzumizmu; kde vstúpiť do manželstva a mať deti je zodpovednosťou a veľkou radosťou, nie problémom pre nedostatok stabilného zamestnania. Snívam o Európe rodín, so skutočne účinnými ekonomikami zameranými skôr na tváre ľudí, než na cifry, viac na príchod detí na svet než na hromadenie majetku. Snívam o Európe, ktorá zveľaďuje a chráni práva každého, nezabúdajúc na povinnosti voči všetkým. Snívam o Európe, o ktorej sa nebude môcť povedať, že jej úsilie o ľudské práva bolo jej poslednou utópiou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ej, mk, zk, bp-

Čelní predstavitelia EÚ odovzdali pápežovi Františkovi Cenu Karola Veľkého








All the contents on this site are copyrighted ©.