Veľkonočná vigília so Svätým Otcom: Evanjelizujme naše problémy

Vatikán 27. marca – Veľká noc je sviatkom nádeje. Vďaka Božej láske, ktorá nesklame je kresťan povolaný byť radostným služobníkom tejto nádeje. Má prinášať veľkonočnú zvesť, „prebúdzať a kriesiť nádej v srdciach zaťažených smútkom u tých, čo len s ťažkosťami nachádzajú svetlo života“. Neznamená to, že pre kresťana prestanú existovať problémy, ale že bude tieto problémy „evanjelizovať“, keď ich osvetlí svetlom Zmŕtvychvstalého. To sú myšlienky z homílie Svätého Otca Františka pri slávení veľkonočnej vigílie v Bazilike sv. Petra.

Počas slávenia, ktoré sa začalo o 20.30 liturgiou svetla, Svätý Otec pokrstil dvanástich katechumenov, osem žien a štyroch mužov. Šesť z nich pochádza z Albánska, dvaja z Kórey a po jednom z Číny, Indie, Kamerunu a Talianska. Medzi krstencami boli aj veľvyslanec Južnej Kórey v Taliansku Yong-Joon Lee s manželkou Hee Kim. Zaujímavosťou je tiež, že krstnými rodičmi im bol iný kórejský diplomatický pár: veľvyslanec pri Svätej stolici s manželkou.

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka:

«Peter vstal a bežal k hrobu» (Lk 24,12). Aké myšlienky mohli zmietať mysľou a srdcom Petra počas toho behu? Evanjelium nám hovorí, že Jedenásti vrátane Petra neverili svedectvu žien, ich veľkonočnej zvesti. Tie slová sa im zdali «ako blúznenie» (v. 11). V Petrovom srdci preto bola pochybnosť sprevádzaná mnohými negatívnymi myšlienkami: smútok nad smrťou milovaného Majstra a žiaľ nad tým, že ho trikrát zaprel počas jeho umučenia.

Je tu ale detail, ktorý charakterizuje jeho obrátenie: Po tom, ako si Peter vypočul ženy a neuveril im, predsa však «vstal» (v. 12). Neostal sedieť a premýšľať, neostal zavretý v dome ako iní. Nenechal sa chytiť do pasce ponurej atmosféry tých dní, ani premôcť svojimi pochybnosťami; nenechal sa pohltiť výčitkami svedomia, strachom a neustálym omieľaním rečí, ktoré k ničomu nevedú. Hľadal Ježiša, nie sám seba. Uprednostnil cestu stretnutia a dôvery a tak ako bol, vstal a bežal k hrobu, odkiaľ sa potom vrátil plný údivu (porov. v. 12). Toto bol začiatok Petrovho „zmŕtvychvstania“, zmŕtvychvstania jeho srdca. Nepoddávajúc sa smútku a tme, dal priestor hlasu nádeje: nechal Božie svetlo vstúpiť do svojho srdca a neudusil ho.

Aj ženy, ktoré zavčas ráno išli vykonať skutok milosrdenstva, aby mu do hrobu priniesli voňavé oleje, zažili rovnakú skúsenosť. «Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi», no boli otrasené, keď počuli slová anjelov: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?» (v. 5).

Ani my – ako Peter a ženy – nemôžeme nájsť život, ak zotrvávame v smútku a bez nádeje a zostávame uväznení v nás samých. Ale otvorme Pánovi naše zapečatené hrobky – každý z nás ich pozná –, aby vstúpil Ježiš a dal nám život; prinesme mu kamene nevraživosti a balvany minulosti, ťažké  hromady slabostí a pádov. On si želá prísť a vziať nás za ruku, aby nás vytiahol von z úzkosti. Nuž toto je prvý kameň, ktorý treba v túto noc odvaliť: nedostatok nádeje, ktorý nás uzatvára v nás samých. Nech nás Pán vyslobodí z tejto pasce byť kresťanmi bez nádeje, ktorí žijú akoby Pán nevstal z mŕtvych a stredobodom života boli naše problémy.

Vidíme a neustále budeme vídavať problémy vo svojom okolí i vo vlastnom vnútri. Budú tam vždy, ale v túto noc treba takéto problémy osvetliť svetlom Zmŕtvychvstalého, v istom zmysle ich „evanjelizovať“. Evanjelizovať problémy. Tma a strach nesmú pripútať pohľad duše a zmocniť sa srdca, ale počúvajme slová anjela o Pánovi: «Niet ho tu. Vstal z mŕtvych» (v. 6). On je naša najväčšia radosť, je vždy po našom boku a nikdy nás nesklame.

Toto je základ nádeje, ktorá nie je jednoduchým optimizmom a ani psychologickým postojom či dobromyseľným povzbudením nabrať odvahu. Kresťanská nádej je dar, ktorý nám Boh dáva, ak vyjdeme zo seba samých a otvoríme sa mu. Táto nádej neklame, lebo Duch Svätý je rozliaty v našich srdciach (porov. Rim 5,5). Tešiteľ nerobí všetko na pohľad pekným, neodstraňuje zlo čarovným prútikom, ale vlieva skutočnú silu života, ktorá nie je absenciou problémov, ale istotou, že nás neprestajne miluje a odpúšťa nám Kristus, ktorý pre nás zvíťazil nad hriechom, zvíťazil nad smrťou, zvíťazil nad strachom. Dnes je slávnosť našej nádeje, oslava tejto istoty: nič a nik nás viac nebude môcť odlúčiť od jeho lásky (porov. Rim 5,39).

Pán je živý a chce, aby ho hľadali medzi živými. Každý, kto ho stretne, dostáva od neho poslanie prinášať veľkonočnú zvesť, prebúdzať a kriesiť nádej v srdciach zaťažených smútkom u tých, čo len s ťažkosťami nachádzajú svetlo života. Tak veľmi je to dnes potrebné. Zabúdajúc na seba samých, ako radostní služobníci nádeje sme povolaní ohlasovať Zmŕtvychvstalého životom a prostredníctvom lásky. Inak budeme akousi medzinárodnou štruktúrou s veľkým počtom prívržencov a dobrými pravidlami, no neschopnou darovať nádej, po ktorej prahne svet.

Ako môžeme živiť našu nádej? Liturgia tejto noci nám dáva dobrú radu. Učí nás pripomínať si. Pripomínať si Božie skutky. Čítania nám vskutku vyrozprávali jeho vernosť, príbeh jeho lásky voči nám. Živé Božie slovo je schopné zahrnúť nás do tohto príbehu lásky, živiť nádej a roznecovať radosť. To nám pripomína aj evanjelium, ktoré sme počuli: aby anjeli dodali ženám nádej, hovoria: «Spomeňte si, ako vám [Ježiš] povedal» (Lk 24,6). Pripomínajme si Ježišove slová, pripomínajme si všetko, čo urobil v našom živote. Nezabúdajme na jeho slovo a jeho skutky, inak stratíme nádej a staneme sa kresťanmi bez nádeje; pripomínajme si naopak Pána, jeho dobrotu a jeho slová života, ktoré sa nás dotkli; zapamätajme si ich a osvojme si ich, aby sme boli strážcami úsvitu, ktorí dokážu rozpoznať znamenia Zmŕtvychvstalého.

Drahí bratia a sestry, Kristus vstal z mŕtvych! A my máme možnosť otvoriť sa a prijať jeho dar nádeje. Otvorme sa nádeji a vykročme na cestu; spomienka na jeho skutky a jeho slová nech je žiarivým svetlom, ktoré nasmeruje naše kroky v dôvere smerom k tej Veľkej noci, ktorá nebude mať koniec.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, bp-