Arcibiskup Vasiľ po návrate zo Sýrie: Kresťania cítia medzinárodnú solidaritu

Vatikán 23. marca – Počas veľkonočných sviatkov sa bude pozornosť Cirkvi osobitne sústreďovať na trpiacich kresťanov. V polovici marca navštívili Sýriu zástupcovia Kongregácie pre východné cirkvi, kde bol aj arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár kongregácie. Rozhovor pripravil vedúci slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu Jozef Bartkoviak SJ. 

V akej situácii ste našli tamojšiu Cirkev?

„Táto moja návšteva Sýrie sa uskutočnila prakticky presne rok po minuloročnej návšteve a istým spôsobom mala aj podobný priebeh. Jej cieľom bolo v prvom rade stretnúť miestne kresťanské komunity. Tentokrát ma cesta zaviedla samozrejme do Damasku, hlavného mesta, kde po stretnutí v melchitskej katedrále potom nasledovali stretnutia s melchitskou komunitou v meste Yabrud, ktoré je asi 60-70 km na sever od Damasku, kde sa pri tejto príležitosti zišli aj kňazi a rehoľníci z iných miestnych cirkví, zvlášť sýrskej katolíckej cirkvi. Po tomto stretnutí sme navštívili samozrejme miestnu katedrálu, miestne chrámy a navštívili sme aj mesto Al Nabek neďaleko známeho kláštora Mar Musa, ktorý takisto bol cieľom našej krátkej zastávky. Pri celých týchto stretnutiach bolo veľmi dôležité zistiť, v akej atmosfére, v akej perspektíve žijú tieto komunity, či už pri stretnutiach s veriacimi, ktoré sa odohrali v chrámoch, ale zvlášť pri stretnutiach s kňazmi, rehoľníkmi, ktorí pracujú vo farnostiach.“

Zo Sýrie v posledných rokoch mnohí ľudia odišli, je tam aj veľa obetí na životoch. Bolo cítiť, že obyvateľstvo je zdecimované? Dotklo sa to kresťanských komunít?

„Môžeme hovoriť o veľmi zaujímavom fenoméne, čo sa týka kresťanských komunít. Keď hovoríme o prenasledovaní a utrpení, to sa týka vlastne všetkých, ktorí sú postihnutí vojnou. Kresťania však často opúšťajú svoje miestne farnosti a sťahujú sa do väčších miest. Napríklad bolo zaujímavé stretnutie s kňazmi z biskupstva Bosra-Hauran, ktorí sa sťažujú na to, že ich malé dedinské farnosti sa praktický vyľudňujú, zatiaľ čo mestská farnosť v Damasku má väčší počet veriacich, pretože práve títo sa stiahli na bezpečné miesta do veľkého hlavného mesta. To potom prináša so sebou aj isté sociálne a praktické problémy prežitia týchto malých kresťanských komunít, ktoré sú roztrúsené na veľkom území. Na druhej strane potom je tu nebezpečenstvo, že mnohí kresťania sa často už nechcú vrátiť na svoje miesto pôvodu a hľadajú skôr akúsi možnosť bezpečného života buď vo veľkomeste, alebo pre nové generácie často aj za hranicami.“

Sú si sýrski kresťania vedomí, že sa za nich iní kresťania modlia, vnímajú to najmä teraz počas Veľkej noci?

„Ten rozmer medzinárodnej solidarity voči Cirkvi a cirkvám v Sýrii je veľmi silne vnímaný. Tá solidarita sa prejavuje jednak aj materiálnou pomocou, napríklad ja som takisto jednotlivým kňazom v mene Kongregácie odovzdal istú materiálnu pomoc na prežitie v nasledujúcom roku, ale prejavuje sa aj tým, že cirkevné spoločenstvo je čiastočne medzinárodné. Veľmi sa ma dotklo len to stretnutie, ktoré som mal s rehoľníkmi, ktorí tam pracujú. Sú často z rôznych národov, zvlášť z Libanonu, ale pracujú tam napríklad sestry Matky Terezy. Práve je známy prípad štyroch zavraždených sestier Matky Terezy v Jemene. Tri z nich predtým pracovali v Sýrii. A vlastne aj takto sa prejavuje tá medzinárodná solidarita, medzinárodný rozmer Cirkvi ako takej.“

Ako budú kresťania v Sýrii sláviť Veľkú noc?

„Na miestach, ktoré sú fakticky pod kontrolou hlavnej, štátnej moci, ten cirkevný liturgický život prebieha bez akýchkoľvek vonkajších prekážok, takže predpokladám, že aj slávenie Paschy. Dúfajme, že ešte stále bude držať prímerie a bude prebiehať bez problémov. Rozprával som sa aj s istým kňazom, františkánom, ktorý pracuje v oblasti, v posledných troch-štyroch dedinkách, ktoré ostali pod vládou organizácie Al Nusra, ktorá bojuje proti miestnemu režimu, a tam majú prísne obmedzenia: zákaz používania zvonov, krížov atď., pretože sa začína presadzovať tvrdý islamský princíp šaríe, kde je tá kresťanská komunita najprv vyzvaná k tomu, aby konvertovala, a ak to neprijme, tak potom je limitovaná v akomkoľvek vonkajšom prejave, ktorý je mimo chrámu. Samozrejme aj s ďalšími obmedzeniami.

Čo sa týka celkovej situácie, môžem povedať aj to, že v istom zmysle vidieť také vyľudnenie v niektorých oblastiach, pretože sme prechádzali miestami, ktoré boli poznačené vojnou, a ten pohyb v mestách... bolo jasné, že tam ostalo menej ľudí, viac menej starších ľudí. Takže aj to vnútorné presúvanie obyvateľstva, sťahovanie do veľkých, relatívne bezpečnejších miest a vyľudňovanie tých miest, ktoré boli poznačené vojnou, je takisto takým charakteristickým javom momentálneho života v Sýrii.“

Majú možnosť prežiť Veľkú noc v teple a s prestretým stolom tak ako inde? 

„Opäť je to otázka, ktorá je veľmi zložitá, pretože často závisí od konkrétnych oblastí. V niektorých mestách sa zdá, že život beží ďalej, ako by sa v skutočnosti nič nedialo. Sú súčasne ale obrovské, desaťtisícové štvrte, ktoré sú obkolesené, vojensky obkľúčené, sú nedostupné. Chýbajú tam základné prvky na živobytie, chýba tam voda, elektrina, kúrenie, takže tá situácie je naozaj veľmi rôznorodá. Kým v Damasku si môže niekto povedať, že nevidí žiadne známky vojny, stačí vyjsť do vedľajšej štvrte Damasku, kde prakticky iba s veľkou námahou sa darí dostať humanitárne konvoje, či už pre obštrukcie centrálnych, vládnych síl, alebo pre nemožnosť dohodnúť sa s rebelmi alebo akokoľvek nazveme tieto bojujúce jednotky, aby pripustili akúkoľvek vonkajšiu pomoc.“

Ako to vyzerá v komunitách mimo hlavného mesta?

„Miesta, ktoré som navštívil, boli vlastne tie, ktoré sú pod kontrolou centrálnej moci. Okrem Damasku a jeho severnej oblasti - ako som už spomenul - Yabrud, som navštívil aj mesto Tartus. To sa nachádza v oblasti, ktorá je demograficky charakterizovaná prítomnosťou alavitov, teda tej nábožensko-etnickej skupiny, ku ktorej patrí aj celá vládna zostava, preto je to oblasť, ktorá je relatívne bezpečná. Nedotkli sa jej doteraz boje, pretože väčšina obyvateľstva drží istým spôsobom stranu tým vládnym jednotkám. Prechádzali sme ale oblasťou, ktorá hraničí s takzvaným Údolím kresťanov, kde je vyššia koncentrácia práve kresťanských komunít. Tu sa tie obmedzenia týkajú skôr povedzme kúrenia alebo napríklad aj to, že v tejto alavitskej oblasti - by som povedal - niet rodiny, v ktorej niekto nepadol vo vojne. Pretože práve z tejto oblasti sa regrutuje do vládnych vojsk väčšina vojakov, ktorí sú považovaní za spoľahlivejších, takže je tu skôr iná forma bolesti než ako nejaké bezprostredné rozbitie mesta alebo bombardovanie. Ale skôr je to práve táto kríza a neistota do budúcnosti – čo bude aj s týmto obyvateľstvom v prípade akéhosi rozdelenia či federalizácie Sýrie, či víťazstva jednej z bojujúcich strán, pretože žiaľ logika – tá sociálna, psychologická – je často taká, že víťazstvo jedného znamená automaticky akoby potlačenie toho druhého. Chýba tu snaha nájsť akýsi spôsob života, ktorý... umožňuje žiť všetkým komunitám v jednom celku.“

Ako sa usilujú miestne cirkvi alebo iné duchovné sily o spoluprácu alebo ekumenizmus?

„V prvom rade tu musíme hovoriť o základnom ekumenizme alebo medzináboženskom dialógu, ktorý sa odohráva na úrovni charitatívnej pomoci. V Damasku som mal aj stretnutie s predstaviteľmi jednotlivých laických charitatívnych organizácií. Prakticky 95% pomoci, ktorú kresťanské organizácie poskytujú, poskytujú nie kresťanom, pretože 95% obyvateľstva je islamské. Kresťania poskytujú pomoc bez ohľadu na náboženskú príslušnosť či sa to týka distribúcie potravinovej pomoci – zvlášť sa v tomto veľmi dobre prejavujú spolupráca Jezuitskej utečeneckej služby (Jesuit Refugee Service) či iných farností. Farnosti majú potom kapilárny spôsob, ako sa dostať priamo k obyvateľom, takže aj medzinárodná potravinová pomoc prebieha často cez sieť cirkevných inštitúcií, reholí alebo farností.

Ďalšou veľkou pomocou je napríklad práca s mládežou a práca psychológov, ktorí pomáhajú mladým, deťom prekonávať stres – povojnový stres alebo stres z udalostí, ktoré zažili. Je to opäť jedna veľmi komplikovaná, dôležitá časť práce, ktorá sa týka všetkých, pretože malé dieťa, ktoré zažilo bombardovanie alebo videlo nejaké krvavé udalosti – je úplne jedno, či je kresťanského alebo islamského pôvodu, ale je potrebné istým spôsobom prekonať tú nočnú moru hrôzy, ktorú zažilo. Takže aj v tomto je veľká spolupráca práve cirkevných organizácií.“

Kresťanské komunity sa stretávajú aj na úrovni hierarchov v rámci celej Sýrie. Vy ste na jednom boli.

„Spolupráca medzi kresťanskými komunitami v Sýrii a v celom Blízkom východe je veľmi blízka a to aj medzi katolíckymi a nekatolíckymi, pretože kresťania tu tvoria osobitnú časť spoločnosti, ktorá si musí navzájom pomáhať, aby istým spôsobom sa prezentovala aj voči väčšinovému islamskému obyvateľstvu. Preto aj pravidelné stretania biskupov jednotlivých cirkví sui iuris sú samozrejmosťou jednak na miestnej úrovni a niekoľkokrát do roka sa organizuje aj stretnutie biskupov celej Sýrie všetkých cirkví a obradov. Toto sa odohralo 17. marca v meste Tartus na pobreží Stredozemného mora - ako už som spomenul v tejto alavitskej oblasti. Na tomto stretnutí sa prejednávali niektoré veľmi praktické otázky, napríklad organizácie pomoci cez Caritas, cez miestnu charitu, takisto aj niektoré otázky liturgického rázu, spoločného slávenia Veľkej noci, prípravy na prežívanie Roka milosrdenstva, osobitného Svätého roka prípravy na možné pastoračné využitie, Stretnutia mládeže, ktoré bude v Poľsku, ale na ktorom sa nebudú môcť zúčastniť priamo ľudia zo Sýrie, ale urobiť nejakú obdobu tohto stretnutia. Dalo by sa povedať, že toto stretnutie bolo niečo ako keď u nás zasadá Konferencia biskupov Slovenska, ktorá prejednáva mnohé praktické otázky spoločného záujmu.“

Ktorá z východných katolíckych cirkví je v Sýrii najpočetnejšia a kedy budú jednotlivé cirkvi sláviť Veľkú noc?

„V Sýrii je najvýznamnejšou z kresťanských katolíckych cirkví cirkev melchitská, teda gréckokatolícka, ktorá ma v Sýrii svojho patriarchu sídliaceho v Damasku. Potom je tu prítomná aj cirkev maronitská, chaldejská a sýrska. Na tomto stretnutí v Tartuse bol prítomný okrem melchitského patriarchu aj patriarcha sýrskej katolíckej cirkvi, ktorý kvôli tomu prišiel z Libanonu, kde sídli v meste Šarfe, ktoré je predmestím Bejrútu. Čo sa týka slávenia Paschy, táto otázka je stále komplikovaná, pretože tu nejde o náboženskú alebo teologickú záležitosť, ale skôr o kultúrnu. Prijatie juliánskeho kalendára vo východných cirkvách, zvlášť v pravoslávnych, neprebehlo naplno, je to stále otvorená otázka. Momentálne katolícke cirkvi v Sýrii slávia Paschu podľa gregoriánskeho kalendára, zatiaľ čo ortodoxní ju slávia podľa juliánskeho, ale stále sa rokuje o tom, či by nebolo možné urobiť ústupok z jednej alebo z druhej strany, jednoducho katolíci sú ochotní sláviť ju spolu s pravoslávnymi práve na zdôraznenie tejto spoločnej jednoty. Napríklad v iných oblastiach Svätej zeme, v Izraeli, ju slávia aj katolíci podľa juliánskeho kalendára.

Takže je to otázka, ktorá istým spôsobom môže na jednej strane vyzerať ako akási vnútorná roztržka alebo jednota, ale súčasne je aj znakom pestrosti. Stačí si spomenúť, že aj u nás na Slovensku tiež slávime Paschu podľa viacerých kalendárov. Dokonca ja si pamätám, keď som bol krátky čas farárom na východnom Slovensku, vo vlastnej farnosti som mal tri dediny, kde dve slávili podľa jedného kalendára a tretia podľa druhého. Takže v skutočnosti je to problém, ktorý sa dá prekonať.“

V Sýrii žijú kresťania medzi moslimskou väčšinou. Ako komunikujú, ako chápu tieto náboženské odlišnosti? Je tam úsilie o porozumenie, sú tam priateľstvá?

„Tradičný život v sýrskej spoločnosti bol veľmi tolerantný aj po stránke medzináboženskej. Samozrejme, tá úroveň medziľudských kontaktov si to vyžadovala ako jednoduchú podmienku prežitia, ale aj celková atmosféra Sýrie, ktorá bola sekulárnym štátom aspoň v posledných desaťročiach práve umožňovala toto spolužitie. Na úrovni cirkevných predstaviteľov, imámov, bola vždy veľká tolerantnosť, otvorenosť a rešpekt voči cirkevným predstaviteľom a takisto aj opačne. Napríklad pri stretnutí, ktoré sme mali v Tartuse, sme mali jeden večer modlitbové stretnutie za mier v Sýrii, na ktorom prišli a boli zástupcovia rôznych islamských smerov, šiíti, sunniti, alaviti, ktorí sa spoločne s nami modlili za ten istý mier, pretože je to otázka, ktorá sa dotýka všetkých.

To, čo sa môže meniť, alebo to, čo sa často javí ako prenasledovanie kresťanov, nevychádza často z miestneho, sýrskeho obyvateľstva, ale sú to excesy, ktoré často sprevádzajú prítomnosť vonkajších bojovníkov foreign fighters – ako ich volajú. Prichádzajú z oblastí, kde nie sú zvyknutí na spolužitie s kresťanmi, z Afganistanu, z Pakistanu, z Čečenska, z Alžírska alebo neviem odkiaľ. A títo práve prichádzajú s takýmto radikálnym vnímaním islamu, ktorý je akoby v protiklade postavený ku kresťanstvu a súčasne aj jeho sociálnou aplikáciou, ktorá znemožňuje alebo sťažuje život kresťanom. Toto nebolo a nie je charakteristickým znakom miestneho islamského obyvateľstva, ktoré stále žilo v relatívnej tolerancii, zhode a vo vzájomnom rešpekte voči cirkevným predstaviteľom a kresťanským cirkvám.“

Ako by sme mali formulovať naše modlitby za kresťanov v Sýrii počas veľkonočných sviatkov?

„Naše modlitby a prosby v prvom rade musíme naozaj zamerať nielen na prosbu o pomoc pre tých, ktorí trpia dôsledkami konfliktu, ale možno ešte viac prosiť o Božiu pomoc, milosť a svetlo pre všetkých tých, na ktorých celý tento konflikt a jeho pokračovanie záleží – alebo jeho vyriešenie, pretože vieme, že bežali a bežia v týchto dňoch aj rozhovory o ukončení konfliktu. Istým spôsobom je tu konflikt, ktorý je – skoro by sa dalo povedať – zástupným konfliktom, kde sa riešia veľké medzinárodné a mocenské rozdiely na úrovni miestnych bojov. To, čo často vidíme, sú iba dôsledky rozhodnutí, ktoré sa odohrávajú kdesi ďaleko a vysoko v iných kanceláriách a v iných sférach, a preto tu potrebujeme tiež prosiť o Božiu pomoc, milosť a osvietenie pre všetkých tých, ktorí nejakým spôsobom môžu k tomu prispieť, aby našli v sebe odvahu, svedomie, Božiu pomoc a milosť správneho úsudku a správneho rozhodnutia.

Samozrejme, pamätať treba na tých, ktorí sú bezprostredne postihnutí dôsledkami týchto rozhodnutí, teda ľudí, ktorí sú dnes bez domova, ktorí žijú bez možnosti zabezpečenia základných životných potrieb, ktorí musia opúšťať svoje domovy kvôli bezprostrednému nebezpečenstvu alebo kvôli beznádeji z budúcnosti.“

-jb, bp-