Homília pápeža Františka pri slávení „24 hodín pre Pána“: „Vstaň!“

Vatikán 4. marca – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení kajúcej pobožnosti v Bazilike sv. Petra v rámci podujatia „24 hodín pre Pána“.

«Aby som opäť videl!» (porov. Mk 10,51). Toto je prosba, s ktorou sa dnes chceme obrátiť na Pána. Opätovne vidieť potom, ako naše hriechy spôsobili, že strácame spred očí dobro a odvrátili nás od krásy nášho povolania, a tak sme sa zatúlali ďaleko od cieľa.

Tento úsek evanjelia má veľkú symbolickú hodnotu, pretože každý z nás je v situácii Bartimeja. Jeho slepota ho priviedla do chudoby, k životu na okraji mesta a do závislosti vo všetkom od druhých. Aj hriech má tento efekt: ochudobňuje nás a izoluje nás. Je to slepota ducha, ktorá nám bráni vidieť podstatné, mať svoj pohľad zameraný na lásku, ktorá dáva život; a pomaly nás vedie k tomu, že sa zastavujeme pri tom, čo je povrchné, až sa nakoniec stávame necitlivými k druhým a k dobru. Koľko pokušení má silu zahmliť pohľad srdca a urobiť ho krátkozrakým! Ako je ľahké a pomýlené veriť, že život závisí od toho, čo máme, od úspechu alebo obdivu, akého sa nám dostáva; že ekonomika je tvorená iba ziskom a konzumom, že individuálna vôľa by mala prevažovať nad sociálnou zodpovednosťou! Keď pozeráme iba na naše ja, stávame sa slepými, vyhasnutými a uzavretými do seba samých, bez radosti a bez slobody. Je to také ošklivé!

No Ježiš prechádza. Prechádza, ale nejde ďalej: «zastal», uvádza evanjelium (v. 49). Vtedy srdcom prechádza záchvev, pretože si uvedomí, že na neho pozerá Svetlo, to nežné Svetlo, ktoré nás pozýva, aby sme neostali uzavretí v našej temnej slepote. Ježišova blízka prítomnosť dáva pocítiť, že tým, čo sú od neho vzdialení, niečo dôležité chýba. Dáva nám pocítiť potrebu spásy, a toto je začiatok uzdravenia srdca. Keď potom naša túžba po uzdravení naberá na odvahe, vedie k modlitbe, k silnému a nástojčivému výkriku a prosbe o pomoc, ako to urobil Bartimej: «Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!» (v. 47).

Bohužiaľ tak, ako tí «mnohí» v evanjeliu, je tu vždy niekto, kto sa nechce zastaviť, kto nechce byť vyrušovaný tým, kto kričí od bolesti, ale radšej umlčiava a napomína bedára, ktorý ho vyrušuje (porov. v. 48). Je to pokušenie ísť ďalej akoby sa nič nedialo, ale týmto spôsobom ostávame od Pána ďaleko a držíme ďaleko od Ježiša aj ostatných. Priznajme si, že všetci žobreme o Božiu lásku a nenechajme si ujsť Pána, ktorý prechádza. «Mám strach z Pána, ktorý prechádza», vravieval sv. Augustín. Strach, že prejde, a ja ho nechám prejsť. Dajme hlas našej najopravdivejšej túžbe: [Ježišu], «aby som znova videl!» (v. 51).

Toto Jubileum milosrdenstva je vhodným časom, aby sme prijali Božiu prítomnosť a tak zakúsili jeho lásku a vrátili sa k nemu celým srdcom. Ako Bartimej odhoďme plášť a postavme sa na nohy (por. v. 50). Odhoďme to, čo nám bráni vykročiť smerom k nemu, bez obáv, že zanechávame to, čo nám dáva istotu a na čo sme naviazaní. Nezostaňme sedieť, vstaňme, znova nadobudnime náš duchovný vzrast – na nohách, dôstojnosť milovaných detí, ktoré stoja pred Pánom, aby sa nám pozrel do očí, bolo nám odpustené a boli sme pretvorení. Je to slovo, ktoré azda dnes vstúpi do nášho srdca, to isté slovo ako pri stvorení človeka: „Vstaň!“ Boh nás stvoril vzpriamených: „Vstaň!“

Dnes viac ako inokedy sme predovšetkým my pastieri povolaní načúvať výkrikom, možno ukrytým, tých, ktorí sa túžia stretnúť s Pánom. Musíme prehodnotiť tie prejavy správania, ktoré niekedy nepomáhajú druhým priblížiť sa k Ježišovi. Stránkové hodiny a harmonogramy, ktoré neodrážajú reálne potreby tých, ktorí by mohli pristúpiť ku sviatosti zmierenia. Ľudské pravidlá, ak dostávajú vyššiu váhu než túžba po odpustení. Našu prísnosť, ktorá môže držať ľudí ďaleko od Božej nežnosti. Samozrejme nemôžeme umenšiť evanjeliové nároky, ale tiež nemôžeme riskovať, že túžba hriešnika po zmierení sa s Otcom vyjde naprázdno. Pretože synov návrat domov je to, čo Otec očakáva na prvom mieste (porov. Lk 15,20-32).

Naše slová nech sú ako slová apoštolov, ktorí, opakujúc Ježišove slová, hovoria Bartimejovi: «Neboj sa! Vstaň, volá ťa!» (v. 49). Sme povolaní šíriť odvahu, podopierať a privádzať k Ježišovi. Naša služba je službou sprevádzania, aby stretnutie s Pánom bolo osobné, intímne a srdce sa mohlo úprimne  a bez obáv otvoriť Spasiteľovi. Nezabúdajme: je to sám Boh, ktorý koná v každej osobe. V evanjeliu je to práve on, kto sa zastavuje a pýta sa na slepého. On nariaďuje, aby ho k nemu priviedli. Je to on, kto ho počúva a uzdravuje. My sme boli vybraní - my pastieri -, aby sme vzbudzovali túžbu po obrátení, aby sme boli nástrojmi, ktoré uľahčujú stretnutie, aby sme podali ruku a rozhrešili a tak zviditeľnili a urobili účinným jeho milosrdenstvo. Nech každý muž a žena, ktorý vstúpi do spovednice, nájde otca. Nech nájde otca, ktorý ho očakáva, nech nájde Otca, ktorý odpúšťa.

Záver evanjeliového rozprávania je nabitý významom: Bartimej «hneď videl a šiel za ním po ceste» (v. 52). Aj my, keď sa priblížime k Ježišovi, znovu uzrieme svetlo, aby sme mohli hľadieť do budúcnosti s dôverou, znova nájdeme silu a odvahu, aby sme sa vydali na cestu. Totiž «kto verí, vidí» (Lumen fidei, 1) a ide vpred s nádejou, pretože vie, že Pán je prítomný, podopiera nás a vedie. Nasledujme ho ako verní učeníci, aby sme všetkých, ktorých stretneme na našej ceste urobili účastnými na radosti jeho lásky. A po objatí Otca, po Otcovom odpustení, urobme oslavu v našom srdci! Pretože on oslavuje!

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Ľudovít Malík)