Ranná homília pápeža: Ježiš klope na dvere nášho srdca skrze biednych

Vatikán 25. februára – Pravá viera znamená všimnúť si chudobných, ktorí sú v núdzi. Tam je Ježiš, ktorý klope na dvere nášho srdca. Týmito slovami sa dnes pápež František prihovoril veriacim, ktorí sa zišli na rannej omši v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Dnešné liturgické čítanie z Lukášovho evanjeliu ponúka podobenstvo o boháčovi, ktorý „sa obliekal do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval“ a vôbec si nevšimol, že „pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov“ (Lk 16,19-31). 

Svätý Otec pozval prítomných k tomu, aby si položili otázku: „Som kresťanom na ceste klamstva, teda len slova, alebo som kresťanom na ceste života, teda skutkov, konania“. Tento bohatý muž, vysvetlil pápež, „poznal prikázania, určite všetky soboty chodieval do synagógy a raz do roka do chrámu“; mal „istú nábožnosť“.   

„Bol to však človek uzavretý, uzavretý vo svojom malom svete – svete hostín, šiat, márnosti, priateľov – človek uzavretý v bubline márnosti. Nemal schopnosť vidieť ďalej, len svoj vlastný svet. A tento človek si neuvedomoval, čo sa deje mimo jeho zatvoreného sveta. Nemyslel napríklad na potreby iných ľudí alebo na potrebu sprevádzať chorých, myslel len na seba, na svoje bohatstvá, na svoj šťastný život: užíval si život plnými dúškami.“

Bol teda „nábožným na oko“, pokračoval pápež, „nepoznal žiadnu perifériu, bol uzatvorený do seba samého. Práve tú perifériu, ktorá bola blízko brány jeho domu, vôbec nepoznal“. Trávil „život klamstva“, lebo „sa spoliehal jedine na seba samého, na svoje veci, nespoliehal sa na Boha“. „Človek, ktorý nezanechal dedičstvo, nezanechal život, lebo bol zatvorený len do seba samého“. Podľa Svätého Otca je zaujímavé, že tento človek „stratil meno. Evanjelium nehovorí, ako sa volal, iba hovorí, že to bol bohatý človek; a keď je tvoje meno len prídavným menom je to preto, lebo stratilo podstatu, stratilo silu“.

„Tento je bohatý, tento je mocný, tento môže robiť všetko, tento je úspešný kňaz, biskup s kariérou... Koľkokrát nám... ľudia dávajú prídavné mená, nie mená, lebo nemajú podstatu. Ja sa však sám seba pýtam: ‚Boh, ktorý je Otec, nechcel pre tohto človeka milosrdenstvo? Neklopal na jeho dvere srdca, aby s ním pohol?‘ Ale áno, bol pri bráne, bol pri bráne v osobe toho Lazára, ktorý mal meno. A ten Lazár so svojimi potrebami a biedou, so svojimi chorobami bol skutočne Pánom, ktorý klopal na dvere, aby tento človek otvoril srdce a milosrdenstvo tak mohlo vojsť. On ho však nevidel, bol jednoducho uzatvorený: pre neho nebol za dverami nikto“.

Svätý Otec František na záver pripomenul, že sme v pôstnom období, a bolo by dobré sa spýtať samých seba, po akej ceste kráčame:

„Som na ceste života alebo na ceste klamstva? Koľko uzavretostí mám ešte vo svojom srdci? Kde je moja radosť: v slovách, či v skutkoch? Je to v tom, že vychádzam sám zo seba, aby som vyšiel v ústrety druhým, aby som im pomohol? – Skutky milosrdenstva, veru! Alebo je moja radosť v tom, aby som mal všetko usporiadané, uzatvorený sám v sebe? Prosme Pána, zatiaľ čo o tomto budeme uvažovať, nie, (uvažovať) o ceste nášho života, milosť vždy vidieť Lazárov, ktorí sú pred našimi dverami, Lazárov, ktorí klopú na srdce, a vyjsť zo seba samých s veľkodušnosťou, s postojom milosrdenstva, aby Božie milosrdenstvo mohlo vstúpiť do nášho srdca.“ -ej-